Are you confused? (Aldous Harding live)

Od čias, keď odišiel Cohen hľadať večnú temnotu a Antony spoločne so zmenou žánru sa pozvolne premenil na ANOHNI, je na svete už len pár poctivých folkáčskych endemitov, na ktorých sa dá spoľahnúť - Aldous Harding z Nového Zélandu a James P Honey z londýnskych Buriers. Na ich koncerte mám ešte pocit, že toto je pure art, že oni stále dokážu podvihnúť, vytiahnuť ducha do čistej sféry hudby a slov. Toľko ku nutnému klišé. Sibylle Baier si svoje dokonale intímne pesničky schovávala v šuflíku viac než 20 rokov, buďme radi, že Aldous Harding ide s kožou na trh v našej dobe.

Do viedenského Domu hudby (kríženec fancy hotela a malej filharmónie) sme prišli akurát včas, na recepcii sme sa dozvedeli, že je vypredané, takže sme organizátorov pred vchodom do koncertnej siene poprosili, či by okrem nás dvoch akreditovaných pisálkov nemohla prejsť ešte jedna kamoška. Bez problémov, pridáme ju na guest, OK? OK. Zhodli sme sa, že miestnosť, kde sa koncert odohrá, je niečo medzi priestorom, aké si pamätáme zo školských výchovných koncertov, a starou bratislavskou a4-kou, čast publika sa hneď na začiatku zdvihne zo zeme a nahrnie dopredu. Nazvučenie gitary je s notnou dávkou šumu, takže to spôsobuje príjemný pocit, že koncert je nahratý na kazetu. V publike prevažne tridsiatnici a viac.

Miška, poučená pozeraním Tiny Desk koncertu na YouTube, hovorila, že by bolo dobré mať výhľad na skromné pódium, pretože tvárová gestikulácia tvorí neoddeliteľnú súčasť performance. To nemala hovoriť, odvtedy som zafixovaný na každom natiahnutom kútiku, očiach prevrátených za viečka a predĺženom pohľade do objektívu, ktorý rozosmeje nakoniec aj interpretku samotnú. Okrem toho, že Harding disponuje neskutočným hlasovým rozsahom a že s hlasom vie narábať bravúrne, od veľmi nízko položených polôh po fistulové droníky, občas svoj fingerpicking na akustickú gitaru doprevádza hlasom, ktorý znie ako husle, inokedy hľadám, že či klávesista začal hrať na flautu, nie, to ona vyludzuje tieto hlasy viacerých postáv, ktoré sa jej derú z vnútra.

Kombinácia úprimnosti a teatrálnosti je dojímajúca a vtipná zároveň, pôsobí ako stand up, na ktorom neviete, či sa máte smiať. Ale párkrát sa neubránime uchehtávaniu a nevyzerá teda, že by sa urazila, komunikácia s publikom ju viditeľne baví a to je na rakúske pomery responzívne a vďačné. "Doniesol sem niekto elektronické svrčky? Počujete ten divný zvuk?" Skoro previnilo si pýta viac hlasu do odposluchu, vraj, nechce sa hrať na žiadnu profesionálku, ale chce, aby to znelo dobre. Uverili sme. "Aby bolo jasné, tento song je o mojom otcovi. Ste zmätení?" Ticho.

Maska smutného klauna dosahuje vrchol pri nečakanom covere Death of Samantha od Yoko Ono, songu o potlačovaných emóciach na úkor vonkajšieho vzhľadu, "I'm such a cool chick, baby" sa vrýva do pamäti, rovnako ako dovätok: "Something inside me died that day, when I'm with friends, I thank God I can light a cigarette when I'm choking inside.“

Odzneli takmer všetky piesne z nadhľadom nazvaného albumu Party a niekoľko nových, výrazná Weight of the Planet s nenápadným, ale vaľavraným textom, "I can be anybody", stihli sme si všimnúť. Hitový potenciál na albume najpodmanivejšej skladby Imagining My Man nezatienil ostatné songy v sete, všetci sme totiž čakali, kto odspieva ten výrazný výkrik v refréne. Spoiler alert: stihol to nakoniec basák pomedzi hranie, spustením samplu z príručného padu. Na rozdiel od hrajúcich backing vokalistov Shilpy Ray, ktorí každému na žilinskom koncerte pílili uši (inak skvelý koncert!), sprevádzajúca dvojica je v tomto prípade rovnako muzikálna ako Aldous Harding. Klobúčik dole pred odvahou preniesť na pódium piesne, ktoré sa obsahom hodia skôr na obývačkový posluch v prítmí a domáce tancovanie sľadákov, vo dvojici či osamote. Tretí vytlieskaný prídavok svedčí o tom, že aj Aldous sa tu cítila prijatá.