Maxim Mičúch | Články / Reporty | 26.04.2023
Tretí aprílový víkend sa priestory brnenského Divadla Husa na provázku rozzvučali experimentálnou hudbou. Konal sa tu prvý ročník festivalu FAUN s podtitulom Explorations in Sound. Slovami organizátorov bolo podujatie „dobrodružným hudobným projektom, ktorý hľadá prieniky medzi hudobnými žánrami ako ambient, drone music, noise, experimentálny jazz a improvizovaná hudba“. To dokladá aj naozaj široký žánrový rozsah pozvaných umelcov – od rezidenčných jazzových projektov vytvorených priamo pre FAUN nórskymi a českými hudobníkmi cez Lucreciu Dalt či slovinský psychedelický folk Širom až po temného Deathproda.
Koncerty striedavo prebiehali v hlavnom sále divadla a v pivničnom sále, pričom spojnicu medzi nimi tvorila vysoká priestranná terasa, ktorá slúžila ako miesto na odpočinutie a občerstvenie po náročnejších vystúpeniach. Obe pódiá vďaka zaujímavým a dobre nasvetleným priestorom vytvárali intímnu atmosféru, kde sa takmer stierali hranice medzi vystupujúcimi a publikom.
Dvojdňová akcia bola zahájená v pivničnom stagi vystúpením FAUN Ensemble residency project, ktorého autormi boli Nór Andreas Røysum a Čech Radim Hanousek. Dve kompozície osemčlenného česko-nórskeho ansámblu okamžite ukázali, o čom festival bude. Dlhé tiché pasáže sa plynulo striedali s výbuchmi hluku, hudobníci sa neštítili tlačiť svoje nástroje až na hranu možností a publikum na hranu bolesti.
Potom sa FAUN rozbehol naplno – až do jednej hodiny ráno prebiehali návštevníci z jedného stagu na druhý a ponuka bola rozsiahla. Trubka, saxofón, piano a violončelo plus elektronika, to je kombinácia, ktorú zmiešali Christian Wallumrød Ensemble. Náznaky rytmu a melódie držali nad vyprahnutými poslucháčmi ako návnadu, len aby ich o niečo neskôr rozbili o stenu neskrotnej elektronickej improvizácie. Podobnú pascu nachystal Deathprod, ktorý nalákal plnú sálu na kľudný, až na kosti rezonujúci biely šum. Kolektívne vystrašené zalapanie po dychu po prvom výstrele hluku by bolo ohromujúce, keby ho bolo možné počuť. Rany síce prichádzali pravidelne, na ich intenzitu bolo však takmer nemožné sa pripraviť a vyľakanie sa striedalo s anticipáciou každých pár sekúnd. Mnoho ľudí (vrátane autora) nebolo schopných (alebo ochotných) to dlhšie zvládať a šli hľadať zábavu niekam inam.
Do rytmu pokrivených beatov Riana Treanora bolo síce náročné kývať hlavou, to nás však neodradilo od snahy. Publikum sediace na zemi bolo nimi hypnotizované a napriek hluku bola atmosféra takmer meditatívna. V tichšej pasáži zrazu vreskot, z ktorého stuhla krv. „Stand up! Stand the fuck up!“ kričala žena so šialeným pohľadom a tečúcim make-upom predierajúca sa surovo pomedzi zdesených návštevníkov. Pokoj sa rozplynul a nahradila ho hrôza, kým sa ľudia snažili dozvedieť, čo sa deje, a zároveň uhnúť do bezpečia. Trvalo dlho, kým sme všetci pochopili, že ide o performance Keiry Fox, ktorý s hudbou vytvoril naozaj hrozivý dojem.
Široký žánrový rozsah privolal do Husy rovnako široký rozsah ľudí a nebolo problém stretnúť rôzne vekové skupiny, pozadia a národnosti. Chaos, ktorý bol príznačný pre väčšinu vystúpení, sa miestami premietal aj do organizácie. Vystupujúci viackrát meškali a ak si v niektorých prípadoch ľudia chceli vystúpenie v hlavnom sále vychutnať do konca, riskovali, že sa na ďalšie nedostanú. To však organizátori ovplyvniť nedokázali a návštevníci s tým museli pri plánovaní večera počítať.
Hlavným lákadlom akcie bolo vystúpenie Lucrecie Dalt, ktorá sa tu deň pred svojim pražským koncertom zastavila v rámci turné k deske ¡Ay!. Piesne v živom prevedení dostali úplne nový rozmer, namiesto juhoamerických rytmov bola v popredí elektronika, víriaca sa so silne manipulovaným hlasom Dalt ako tornádo. So speváčkou zdieľal stage len Alex Lázaro, perkusionista, ktorého bizarný set-up ostro kontrastoval s jeho precíznym rytmom. Mohlo by sa zdať, že hudba z nahrávky zosekaným personálom stratí na kvalite, opak je však pravdou a je to práve štúdiová verzia, ktorá z tohto súboja vychádza ako porazená. Experimentálne a nápadité miešanie elektroniky, art-popu a rôznych juhoamerických žánrov dokonalo zapadlo do line-upu festivalu a išlo o jeden z najlepších, ak nie najlepší koncert.
Svojim zvláštnym „free folkom“ hneď nato zhypnotizovala slovinská trojica Širom. Tri skladby z najnovšieho albumu The Liquified Throne of Simplicity, ktoré rozozneli podzemný stage, naopak od predchádzajúceho koncertu zneli na nerozoznanie od desky. Trojica neustále menila svoje pozície za mnoho nástrojmi a zdalo sa, že nedokážu zostať na jednom mieste ani minútu, rovnako ako návštevníci po dvoch dňoch sedenia na zemi či na nepohodlných hľadiskových stoličkách. Mierne organizačné problémy vynárali hlavu a koncerty sa niekedy odohrávali naraz, niektoré sa zdali až príliš dlhé, iné zas príliš krátke, no konceptu hľadania prienikov medzi žánrami a štýlmi to vôbec neuškodilo.
FAUN má už od prvého ročníka jasné, akou akciou chce byť, a určite nie je pre každého. Ľudia hľadajúci v hudbe rytmus, melódiu a chytľavé hooky by odtiaľ odišli ak nie vystrašení, tak minimálne znechutení. Ochotným a otvoreným ušiam však zvuky festivalu prinesú úplne nový pohľad na to, čím môže hudba byť a čo môže dosiahnuť. V Brne je podobných podujatí málo a FAUN tak našiel v kultúrnej ponuke mesta svoj vlastný priestor. Ako budúci návštevník dúfam, že FAUN ostane aj ďalej tak krásne zvláštny, ako bol na začiatku.
Faun Festival
21.–22. 4. 2023 Husa na provázku, Brno
web festivalu
foto © se svolením Faun Festivalu
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.
Filip Peloušek 17.11.2024
Je to sotva pár dnů, co jsem dočetl Piko Apoleny Rychlíkové a Pavla Šplíchala, to mi ještě nedocházelo, jak potřebný kontext mi dodává ke křtu jedné z nejzásadnějších desek letošního…
Viktor Hanačík 07.11.2024
Oba pojí čtyři roky staré album Brass, cit pro ponuřejší vyprávění, jazz-rapové podhoubí a kontrasty z afroamerické historie... A na dlouhém baru La Fabriky mají zemité Primitivo.
Marek Hadrbolec 31.10.2024
„Zahraj Slipknoty!“ zakřičí někdo. „This is going to sound like Slipknot, I'll even take my glasses off for it,“ odpovídá pohotově Igor, načež Stoned Jesus...
Václav Valtr 28.10.2024
„I wanna taste you, taste your lips, feel your hips,“ znělo z pódia, kde stála zpěvačka v rudých šatech, od prvních okamžiků plně pohroužená do hudby.
Veronika Tichá 27.10.2024
Působivá performance irského kvintetu s vervou a nahlas pojmenovala problémy, které vidí kolem sebe a nebojí se o nich mluvit.
Klára Šajtarová 25.10.2024
V hluku se setkává bolest s rozkoší, zoufalství s rezignací, otázka přežití se stává méně o fyzickém těle a více o duchu.