Pavol Gajdoš | Články / Reporty | 26.10.2015
Nie som magmista. No správne som predpokladal, že bližšie stretnutie s francúzskou legendou so mnou pohne, a keď už človek má toľko „nepraktických“ mánií a koníčkov, nie je vždy jasné, nakoľko je takéto pohnutie vhodné. Tešil som sa, aj som sa trošku bál. Keďže čítate Full Moon, asi viete o čom hovorím.
Vybral som sa do Viedne, do klubu Porgy & Bess, miestnej džezovej bašty, príjemná tichá sála s okrúhlymi stolíkmi na sedenie ešte umocnila intímnosť nášho prvého rande. Bol som plný rešpektu a očakávaní, čo dokáže nadpozemský Zeuhl. Magma znela, ako keď vezmete vážnu hudbu dvadsiateho storočia, okoreníte ju duchmi z New Orleans, zamiešate vo vreci, z ktorého by noty losoval a aranžoval Carl Orff, podal by ju ega zbaveným Mahavishnu Orchestra a Cobham by do toho improvizoval na sade Elvina Jonesa. A ich umelecký a duchovný vedúci by bol iný John - John Coltrane.
Bola to asi osemdesiat minútová emotívna a náročná jazda len so štyrmi rozkonárenými kompozíciami v playliste. Každý tón žiadal od poslucháča zúčastnenosť celého človeka bez nátlaku na uchopenie, nepríjemnú sústredenosť či prvoplánové citové zapojenie. Veľmi vzácna skutočnosť, akých tento koncert priniesol niekoľko. Jasným kormidelníkom bol samozrejme zakladateľ, bubeník a skladateľ Christian Vander. Hral veľmi mladícky a originálne, s nevídaným dynamickým rozsahom, negrúvovým drajvom a s radostnou ľahkosťou. Z jeho džezového tranzového bubnovania sršala rocková túžba, nástojčivosť a energia závideniahodné jeho veku. Okrem držania rytmu si vo svojom vokálnom sóle aj zasketoval, zahral na vzdušný saxofón a tradične zaškriekal. O čo menej prísne pulzovali bicie, o to viac sa činila basgitara, spôsobom nie nepodobným Fleaovi. Vibrafón vkusne kompletizoval miestami až sakrálno-rituálny rozmer kapely, či už ako sprievodný alebo sólový nástroj, podobne ako príjemne cinkajúce elektrické Rhodes piano. Gitarista maródoval a jeho absencia dala hudbe ešte väčšie krídla. Zbormajsterke, sympatickej Stelle Vander výdatne pomáhal excelentný mužský tenor a bohužiaľ v mixe potlačená druhá ženská vokálistka. Ich hlasy (samozrejme spievajúce v Kobaïštine) spolu extaticky aj minimalisticky proklamovali, burácali, šepkali, aby sa následne dopĺňali, naháňali či kontrapunkticky rozchádzali. Bohovia opery vo zvuku Magmy sú zakliaty práve v nich a sú vo forme. Slová ohlasovali autorský mamutí koncept o budúcnosti ľudstva v duchu ekológie, duchovnosti a hľadania miesta vo vesmíre. Aj keď jazyk bol z iných sfér, odovzdané slová vyznievali prirodzene a úprimne a po groteske, satire či paródii nebolo ani stopy. Vážnosť a človečina boli v priamej úmere.
Je úžasné, že naživo dokáže kapela autenticky v plnej sile fungovať a ctiť toľko rôznych hudobných tradícií bez toho, že by jedna uberala z pôvabu druhej. Miešanie viacerých štýlov nie je nič nové a vzniknú tak rôzne, jasne od seba oddelené farby, niečo ako dúha. Je ťažké, aby dúha pretlmočená do hudby nebola gýč. Magma ale akoby skôr išla po odtieňoch, ako po farbách. Na paletu si už štyridsať päť rokov tlačí odležanú džezovú modrú, pokrokovú rockovú červeň a veľkú porciu čiernej klasickej hudobnej farby. Z nich namiešala v tento večer všetky možné odtiene, namaľovala krásny avantgardný abstraktný obraz a asi dvestovka ľudí si ho dlho nezvesí.
Magma (fr)
13. 10. 2015, Porgy & Bess, Viedeň
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.
Filip Peloušek 17.11.2024
Je to sotva pár dnů, co jsem dočetl Piko Apoleny Rychlíkové a Pavla Šplíchala, to mi ještě nedocházelo, jak potřebný kontext mi dodává ke křtu jedné z nejzásadnějších desek letošního…
Viktor Hanačík 07.11.2024
Oba pojí čtyři roky staré album Brass, cit pro ponuřejší vyprávění, jazz-rapové podhoubí a kontrasty z afroamerické historie... A na dlouhém baru La Fabriky mají zemité Primitivo.
Marek Hadrbolec 31.10.2024
„Zahraj Slipknoty!“ zakřičí někdo. „This is going to sound like Slipknot, I'll even take my glasses off for it,“ odpovídá pohotově Igor, načež Stoned Jesus...
Václav Valtr 28.10.2024
„I wanna taste you, taste your lips, feel your hips,“ znělo z pódia, kde stála zpěvačka v rudých šatech, od prvních okamžiků plně pohroužená do hudby.
Veronika Tichá 27.10.2024
Působivá performance irského kvintetu s vervou a nahlas pojmenovala problémy, které vidí kolem sebe a nebojí se o nich mluvit.
Klára Šajtarová 25.10.2024
V hluku se setkává bolest s rozkoší, zoufalství s rezignací, otázka přežití se stává méně o fyzickém těle a více o duchu.