Foto: Paula Malinowska, Ema Klubisová | Galerie | 19.04.2023
Betónovými kachličkami vyložená aleja, obrovské zelené plochy na sedenie a niekde v strede schovano-neschovaný festival. Posedávajúce skupinky, spiaci jednotlivci. Plastové fľaše, plechovky, vôňa (dekriminalizované) trávy. Leto prinášajúci oceánsky vzduch a zvuky tech housu, ktoré dopĺňali večerné hodiny lisabonského Sónaru počas dňa, noci aj rána.
Voda, slnko, párty, relax
Po vstupe do parku Eduarda VII. bolo treba k Sónaru trošku šlapať po miernom prevýšení, no dalo sa to brať ako strečing pred 2krokovým techno kardiom na najbližších 72 hodín. Prekvapivé bolo, ako organicky do parku v centre mesta festival zapadol. Okrem návštevníkov smerujúcich za brány Sónaru sa tu prechádzali aj turisti alebo psičkári, bez toho, aby sa tieto skupinky nejakým zásadným spôsobom rušili, čo celkom výstižne odráža miestnu pohoďácku kultúru a prírodu rešpektujúcu mentalitu.
Dobre zostavená bola aj dramaturgia. Na hlavnom stagi SonarClub zažiaril s audiovizuálnou show francúzsky producent I Hate Models, ktorého na uzatvorenie noci vystriedal holandský DJ a producent Reinier Zonneveld. Nežiaril však tak, ako mohol, a halou sa niesli chaotické zvuky s kolotočárskymi prechodmi. Poriadny adrenalín museli organizátori cítiť v sobotu, keď kvôli meškaniam letov hrozilo, že headlinerka Peggy Gou nestihne svoj set, no dorazila včas. Dav sa potom mohol pri západe slnka vlniť do rytmu jej melodických pastelových mixov, ktorých jemno-pozitívny náboj pekne odráža atmosféru Lisabonu.
Bez problému, bez bordelu
Sónar je „multikultúrnym festivalom kombinujúcim hudbu, kreativitu a technológie“, hovorovo ide o techno a všetko, čo k nemu patrí. Jeden stage bol doslova v priestoroch botanickej záhrady Estufa fria s tristo rastlinami z celého sveta, po ktorej sa návštevníci mohli voľne pohybovať. Akoby celý priebeh festivalu stál na vzájomnom rešpekte, na ktorý sa organizátori mohli spoľahnúť, a nejakým zázrakom to záhrada, jej rastlinstvo a vlastne aj celý park v pohode ustáli. Obzvlášť dobre fungoval botanický stage SonarHall, kde sa prelínala krása prostredia zdôraznená zeleňou a lustrami vyplneným stropom skleníka s menami ako melodické slniečko VTSS alebo trio WhoMadeWho, ktorých žánrové presahy perfektne dopĺňali čaro unikátneho stagu.
Keďže Sónar upriamuje pozornosť aj na technologicko-kreatívnu stránku elektronickej hudby, súčasťou programu bol aj Sonar+D, ktorý ponúkal napríklad výstavu AI generovaného umenia a nabádal divákov, „aby hlbšie nahliadli do vzájomne prepojenej povahy ľudských a neľudských foriem života“. V podobnom duchu boli všeobecne aj vizuály k festivalu.
Hlavný a najväčší stage festivalu SonarClub bol v anticky vyzerajúcej budove, v ktorej strede bola schovaná priestranná industriálna, dobre ozvučená hala, ideálna na testovanie hraníc BPM. Všeobecne bola kvalita zvuku veľmi vysoká, teda až na prebasované skraty a prestrelenú hlasitosť okolo pol tretej ráno počas Anfisy Letyago, ktoré kolegyňa Paula popísala ako pocit, keď ti dunia vnútornosti, že už ani nepočuješ hudbu a napína ťa. Obdobný zmätok nastal počas setu Cheta Fakera, no ťažko sa hodnotí, do akej miery bola chyba na strane zvukárov a do akej zas v hudobníkovom skillovom balíčku. Vystriedala ho belgická DJ a producentka Amelie Lens, ktorej sa celkom úspešne podarilo resetovať úroveň kvality. Kraľoval však Patrik Manson, ktorý dal počas svojho energiu šialene nabíjajúceho setu aj tanečný performance.
Pre masy
Dnes nájdeme variácie materského barcelonského Sónaru po celom svete. Od svojich začiatkov pred takmer tridsiatimi rokmi si vybudoval silné postavenie v rámci sveta elektronickej smotánky, no napriek komerčnosti má stále ambíciu spájať lokálne a svetové, veľké s menším. Dalo by sa povedať, že ponúka základy súčasnej scény, no na jeho line-upe sa v minulosti objavili aj žánroví pionieri ako Aphex Twin alebo Kraftwerk, pričom ten prvý zahrá aj na tohtoročnej barcelonskej edícii. Sónar je všetko možné, no nie je elitársky. Zhmotňuje gatekeeping pre žánrovo nerozhľadených, pričom sa tu môžu vyžiť aj pokročilejší. Sónar v rámci možností veľkokapacitných festivalov nestráca na duši. (Ema Klubisová)
Tomáš Gajdičiar 23.11.2024
Žánrová rôznorodosť a poriadna párty.
Tomáš Gajdičiar 22.11.2024
Pobozkať nafukovaciu pannu, krstiť album Božkovom a skočiť si stage dive.
Ivan Beneš 22.11.2024
V Solné věži, na půdě kláštera Dominikánů v Jalovcové ulici.
Samuel Alexander 21.11.2024
Postpunková cumgirl8 sa vrátila do Holandska ako skupina, ktorej treba venovať pozornosť.
Zuzana Valešová 21.11.2024
Jeden klavír uprostred pódia rozlievajúci sa do celého priestoru Rudolfína.
Adéla Michalčíková 21.11.2024
Milovat s hudbou.
Jaromír Krátký 20.11.2024
Kostel je kostel. Má svoje akustická specifika, která jsou pro lidi jako Ivy Z nebo Tomáš J. holý jako stvořená.
Mária Karľaková 20.11.2024
Zatvoriť oči. Ponoriť sa hlbšie.
Mária Karľaková 20.11.2024
Denis ma krásne sáčko a každý tón na duši bolí. Viktor Ori pokrstil svoj sólový album
Tomáš Gajdičiar 19.11.2024
Inštrumentál, ktorý zachránil večer poznačený zrušenými koncertami.