Ink Midget je slovní hříčka

Pokud je vám dvacet a už se o vás něco (ne)málo napsalo, je to podezřelé. Ale Adam Matej aka Ink Midget není žádný nováček na slovenské ani české scéně, jednu dobu se hodně povídalo o dvojce týnejdžrů, kteří si říkali Tucan, měli dvanáct a hráli „něco mezi Bez ladu a skladu, The White Stripes, Dresden Dolls, Deep Sweden, Dunaj a Tata Bojs z doby Šagali šagali“. Vystoupili mimo jiné i v proslulém „debatním“ pořadu Ladí neladí a samozřejmě hráli na Pohodě. Ale od těch dob, kdy hráli „alternativu“ v obsazení cello a bicí se oba věnují elektronice, a to tak, že některé články se míhají odkazy na světovou elektronickou scénu a nejsou zrovna skromné. Ovšem Adam Matej skromný je. Možná až moc. I když – můžete být až moc skromný? Na konci roku vydal na bratislavském Exitabu album Re-Leave, které má výhradně kladné odezvy. I od nás.

Když Pavel Zelinka z Radia Wave psal o vašem společném EP s Pjonim, stálo tam: Jen se trochu děsím toho, kam ve svých 18 (!) letech už došli... Kam jste podle tebe došli? A kam bys dojít chtěl ty?
Neviem, či sme niekde došli. Robíme si, čo nás baví, a snažíme sa robiť to čo najlepšie. Chcem to robiť ďalej a naplno a robiť to tak, ako budem mať chuť, a ak sa to bude pri tom ľuďom páčiť, tak budem len rád. Iný cieľ veľmi nemám.

A co takhle vydávat na Warpu?
Vydávať na Warpe by bolo skvelé, ale asi nemožné. S Exitabom som spokojný. V podstate to nieje celkom label, čo mi zatiaľ vyhovuje. Ak sa im páči, čo robíš, naškrabú peniaze a zaplatia ti alebo prispejú na release v tej podobe, ako si praješ a ako si môžu dovoliť, a nič za to v zásade nechcú. Sú to moji kamaráti a som rád, že niečo také robia. Myslím, že majú veľký podiel na tom, že to na Slovensku (minimálne v Bratislave) vcelku kultúrne v poslednej dobe ožíva. Juraj Hoppan na hrad!

S Pjonim jste už od dob společné kapely Tucan. Jak to máte teď?
Hrávali sme, respektíve hrávame spolu live acty, čo je teraz trošku komplikované, keďže Jonatan je v Londýne, tak hrávam hlavne sám. Inak spolu tracky nerobíme, spravili sme akurát pesničku Nerd a na mojom debute mi narapoval svoj text do tracku Fisheye. A ešte som remixoval jeho track Moonless. To je asi tak všetko. Ja mu v jeho trackoch nehosťujem, ale sme veľmi blízky kamaráti, vzájomne si púšťame tracky a dávame si spätnú väzbu.

Jak vypadá slovenská elektronická scéna? A můžeš ji srovnat s tou českou, když tady pravidelně hráváš...
V poslednom čase toho vcelku veľa vychádza. Páčia sa mi najmä Dead Janitor, nový album Karaoke Tundru, ktorý vyjde čoskoro, aj Batcha de Mental. Úprimne najradšej mám ale Pjoniho. Ide si svoje, má to emóciu, nápady... Jeho hudba je osobitá, špecifická a funguje. Porovnať ju s českou scénou asi neviem, napriek tomu, že v Čechách hrávam celkom dosť, možno akurát že v Čechách je veľmi veľa elektra a na Slovensku robí väčšina ľudí v mojom okolí abstraktnejšie a pomalšie veci.

My máme hodně abstraktní kapely, to zase jo, možná jsi slyšel o Birds Build Nests Underground?
Ale hej, myslel som v tej „tanečnej“ brandži. Áno, Birds Buld Nests Underground poznám, môj otec s nimi párkrát hral a bol s nimi aj na turné.

Proč se album jmenuje Re-Leave?
Je to slovná hračka –

Vy říkáte „hračka“?
Áno.

My „hříčka“...
No veď hej... Je to slovná hračka „relieve“, teda uľaviť alebo oslobodiť, ďalej to môže byť ako „re“, čo znamená znovu plus „leave“, teda znovu odísť alebo nechať. Má to viacero významov a všetky nejakým spôsobom vyjadrujú to, čo je v tej hudbe.

Poslední track Půlvlk vznikl tak, že jsi ho Sifonovi poslal a on dohrál vokální linku? Je to jeho text? Asi bych měl strach dát song se Sifonem na závěr alba, že rozbije celkovou atmosféru, tím spíš, že tvoje hudba je temná, ale i posmutnělá zároveň, zatímco WWW jsou agresivní a výbojní.
Áno, dohral vokálnu linku a je to jeho text. To, čo robia WWW, je nejakým spôsobom príbuzné mojej hudbe a agresívny mi moc nepríjdu. Sme kamaráti a spoznali sme sa vlastne cez hudbu, teda hrali sme po sebe, Pjoni & Ink Midget a oni. Sme vzájomní fanušíkovia a chcel som skúsiť, ako vyznie spojenie jeho prejavu a mojej hudby, a myslím, že to vcelku sadlo.

Když se podívám na kartonový digipack, obrazový doprovod vycházející z názvů jednotlivých tracků jako by chtěl vyprávět nějaký příběh? Je to tak? Je album koncepční nebo je to jen fantazie Daniely Olejníkové?
Je to také polonáhodné. Koncept za tým nieje, ale vyšlo to tak, že to tak vyznieva. Ilustrácie sú jej fantázia, ale názvy trackov pri kreslení už poznala.

Zúčastnil ses kompilace Dada Acta. Jak se díváš na autorská práva ve věku informačních technologií a myslíš, že protesty typu Dada Acta měly smysl? Jsi aktivista?
Myslím, že autorské práva majú svoj význam. Acta však už narušovala vcelku základné ľudské práva, ktoré su dôležitejšie. Neviem, či som aktivista, ale keď mi niečo prijde nesprávne, tak sa proti tomu, v miere akej vládzem, snažím postaviť.

Jak to máte s autorskými právy na Slovensku?
Ja osobne som zastupovaný Soza. Na Slovensku panuje veľká, trochu iracionálna a stádovitá nenávisť ku všetkým, ktorým musíte platiť nejaké výdavky, považujem to za takú postkomunistickú nevyzretosť. Podľa mňa je hlavný problém zastaralosť autorského zákonu, nie samotná Soza. Je fajn mať svoje veci registrované pod nejakou takouto organizáciou, pretože napríklad ak niekto využije tvoju hudbu na komerčné účely a vlastne na tebe zarába bez toho, aby si ty z toho dačo mal, máš sa na koho obrátiť a mať úplne oficiálny release má aj finančné aj mnohé iné výhody. Ale napríklad svoj album ponúkam na free download a nechávam na ľudí, či naň nejako prispejú alebo si kúpia zberateľský kus CD.

V Olomouci jsi v rámci PAFu hrál v kapli před Vladislavem Delayem. Byl to tvůj normální set nebo něco spešl?
Hral som, ako hrávam vždy, štandardný live set a keďže tam bol aj Pjoni, tak mi zaspieval naživo v trackoch, v ktorých spieva.

Ben Frost, nebo Tim Hecker?
Jednoznačne Ben Frost. Neviem, či to nieje môj najoblubenejší skladateľ. Je veľmi špecifický a jeho hudba je pre mňa strašne silná. Albumy By the Throat, Theory of Machines, soundtrack k filmu The Invisibles a ešte Sólaris, čo robil s Daníelom Bjarnasonom, sú pre mňa naozaj dokonalé albumy, ktorým nemám vôbec čo vytknúť. Ale mám veľmi rád aj Heckera.