Bjes + Tengri + Neuro Bats, 27.1.2024, Boss Bar, Poděbrady

Poděbradský Boss Bar je také magické miesto, kde radšej nechodím často, aby som to kúzlo náhodou nevydesila a neutieklo preč. Vchádzam s obavou, či od poslednej návštevy nezmizlo. Na cestu mi svieti mesiac v splne.

Koncert pomaly začína. Vstupujem do hustej hmly. Na pódiu kolínska štvorica Bjes odená v tmavých hábitoch s kapucňami cez hlavu. Rozjedú black metal, furiózny tremolo picking mení hudobníkom ruky na šmuhy. Pražskí postrockeri Tengri sú ostrieľaná parta doplnená čerstvými tvárami. Traja na pódiu, traja pod pódiom, dokopy tvorili akúsi elipsu. Krásne postavené skladby, typická postrocková melancholická peknota osviežená o elektrické cello a husle, samozrejme slušne oefektované. A špeciálne ma bavilo najmä hranie sa so zvukom v priestore, “call and response” fungovalo náramne.

Kým čakám na ďalšiu kapelu, uchýlim sa na sedačke s knižkou. Tak nejak sa mi ešte doma so sebou vnukol Hrabal. Ponáram sa do jeho neuveriteľnej poézie v próze: “... sníh se třpytil na pláních a v každém krystalku sněhu jako by tikala malininká vteřinová ručička, tak ten sníh na prudkém slunci praskal ve všech barvách...” Vtom si ku mne prisadne životom otestovaný pankáč a na moje nadšené prekvapenie spomína, že sa ako mladý dostal s partou k Hrabalovi do Kerska na návštevu. Vtedy ako klukovi mu to nepripadalo nijak vzácne, dědeček, čo im vykladal nejaké životné filozofie. Síce počúval, ale tak asi, ako keď on senior pankáč dáva rozumy mladým pankáčom. Čiastočnú pravdu v tom vtedy vraj asi našiel, ale dnes by to už samozrejme vnímal úplne inak, do hlasu sa mu vkradne ľútosť.

Premostí na spomienky, na skúšobňu v kanále, v Nymburku. Vraví, neveril som tomu, ale pak ma tam zobrali, a normálne zariadená skúšobňa, v kanále, ľudia tam aj žili, spali, robili sa tam koncerty... To boli časy. Polka z nich ale stejne už nežije, uchlastali sa alebo ufetovali. Necháva ma čítať, a ja si miesto toho vychutnávam mágiu okamžiku, úplne náhodného a zároveň vôbec nie.

Posledná kapela Neuro Bats je z trochu iného súdku, ale plní to, čo som od akcie v Boss Bare očakávala - neviazaný rock’n’roll! Živelný spevák svojím prudkým vystúpením nechtiac vytrháva mikrofónový kabel, zbytky pesničiek dokričí. A to sa mu podarí hneď niekoľkokrát. Spieva ľuďom blízko tváre a divoko gestikuluje. A ja som vďačná - dostala som všetko, po čo som si prišla. Možno naposledy? Ktovie.