Moon Crew #26: Janka Michalcová

Janka Michalcová je součástí posádky Full Moonu už pěkných pár let, téměř sedm. Od iniciace v podobě popisu kytarových sól samotných Black Sabbath, po rozbor nového alba Jehnny Beth (vyšlo ve Full Moonu #108), který dopisovala pomalu na porodním sále. Kromě toho můžete Janku znát také z koncertů Heartnoize a mnoha dalších akcí, díky svým nadpřirozeným produkčním schopnostem patří totiž mezi nejvyhledávanější produkční v Praze. Momentálně, za pomoci malého Eliáše, pracuje na dalším ročníku festivalu Alternativa, a přestože to na sebe v rozhovoru neprozradí, tak jejím velkým snem je otevřít si vlastní klub. A my v redakci samozřejmě doufáme, že i potom zůstane alespoň trocha času na nějaký ten článek, o její přesné postřehy a nenápadný humor bychom rozhodně nechtěli přijít.

Kdy a jak ses seznámila s Full Moonem?
V druhom ročníku na výške (2013) ma môj vtedajší spolužiak a doteraz najlepší kamarát a redaktor Full Moonu, David Čajčík, zavolal na Gram Bazaar do Malostranskej Besedy. Láska na prvý pohľad (teraz myslím Full Moon). Tam padla nesmelá otázka na Maxima, či by som možno niekedy mohla niečo napísať. Vtedy takmer nepredstaviteľná záležitosť, do časáku som predtým nepísala. Prvý koncert, na ktorý som potom šla, bol Black Sabbath, a tak vyšiel môj úplne prvý report Čierna omša Black Sabbath.

Takže to začalo reportem, jaký typ textů tě baví psát dnes?
Malo to celkom klasický priebeh, kde som sa od písania reportov z koncertov s kvetnatými metaforami opisujúcimi každú zahranú skladbu a sóličko (ó, hlavne to sóličko!) dostala cez recenzie albumov k rozhovorom. V tejto polohe ma to baví najviac.

Jaké číslo Full Moonu se ti vybaví jako první a proč?
Podvedome sa mi hneď vybaví číslo #43 s Princom na obálke z roku 2014, asi vďaka tomu hypnotickému hippie vizuálu, takže mám Princa stále pred očami, keď už nie v ušiach. Na druhú dobrú je to aprílové číslo z tohto roku s Einstürzende Neubauten. Čakali sme, či skôr porodím, alebo vyjde Full Moon. Rozdiel bol len pár hodín, ale boli sme rýchlejší. Keď som o pár dní na to púšťala Eliáškovi Einstürzende Neubauten, tak sa rozplakal. To je myslím správne.

Odkud pocházíš a jak ses dostala do Prahy?
Z kráľovského mesta Svätý Jur! Pražákom to vysvetľujem tak, že je to niečo ako Klecany. V Bratislave som chodila na francúzske lýceum a takmer som skončila na výške vo Francúzsku, ale tam bolo na mňa málo matiky. Paradoxne, o dva roky neskôr som nespravila v Prahe skúšku z matematickej analýzy, čo znamenalo koniec štúdia na Karlovke a otočenie života hore nohami.

Co jsi studovala? A máš další akademické ambice?
Od ekonómie som sa dostala tak nejak nenútene k produkcii ako samouk. Ďalšie smerovanie by som zatiaľ videla na produkcii na FAMU, ak odovzdám do konca leta všetky projekty k prihláške. Funguje to tak, že keď už to sem napíšem, tak sa to stane?

Produkce se ti určitě bude hodit, ostatně jsi nedílnou součástí promotérské skupiny Heartnoize Promotion. Jak ses v tomhle kolektivu ocitla a na který koncert vzpomínáš nejraději?
Na začiatku to bolo dosť o uvoľňovaní vlastnej postele pre kapely, varení veganského gulášu a braní letáčikov všade, kam ideš. Nenápadne ma do toho natiahol David. Jeho a Vaška Klímu zápal pre drinu, ktorú si nakoniec často aj zaplatili, bol skvelý kontrast popri štúdiu ekonómie, kde na nás číhala dráha úspešných konzultantov. Teraz je to viac o vychytaní dobrej ceny drahších hotelov na Bookingu, rezervácii reštaurácie a čo najpresnejšieho plnenia rideru. Takto spätne ma chytá nostalgia. Prvé väčšie nadšenie sa mi asi spája s koncertom nórskych Shining v Lucerne v roku 2015. Bola to kapela, ktorú som obdivovala, s frontmanom Jørgenom Munkebym som robila rozhovor a zrazu sme im mohli robiť koncert a snažili sme sa tváriť profesionálne.

Produkční práce tě vůbec posledními roky provází - pracovala jsi pro Žižkovskou noc, festival Pohoda, Ameba Production nebo Signal festival. Jak to vlastně začalo?
Výčet by bol aj dlhší, pretože často ide o projektovú prácu. Takáto promiskuita je v produkcii takmer nutná, ak sa tým chceš živiť a nepúšťať sa do komerčnejších projektov. A o to je to krajšie, rôznorodejšie a plné nových a zaujímavých kolegov, z ktorých sa častokrát stanú kamaráti. Prvýkrát som si uvedomila, že medzi súkromím a prácou môže byť len tenká hranica a nemusia to byť dva rozličné svety. Najväčším pošťuchnutím bola určite Žižkovská noc, kde som robila stagemanagerku v divadle Ponec. Nemala som takmer žiadne skúsenosti a dostala som do rúk jeden z najväčších stagov, strašne si to vážim doteraz. V tomto je ten festival úžasný, dáva veľa zodpovednosti a dôvery mladým ľuďom, to inde nie je samozrejmosťou.

Zastavme se ještě u promotérství, co tě na něm nejvíc baví? A co je na něm naopak nejhorší?
Jedna odpoveď na obe otázky - vždy je kam sa posunúť. Skvelé na tom je, že sa môžeš realizovať a skvalitňovať prácu, keď do toho vkladáš úsilie. Ale v podstate potom nikdy nie si dostatočne spokojná, stále vidíš nedostatky. Ale tak je to asi s každou prácou, keď sa ju snažíš robiť poctivo.

Druhým rokem pracuješ na festivalu Alternativa, na co se z letošního ročníku se těšíš nejvíc?
To ešte nemôžem prezdradiť, ale bude to skvelé. Tento rok mi dramaturgia festivalu lahodí najviac a myslím, že to do seba celé skvele zapadá. Zvedavá som na Jacoba Kirkegaarda a určite bude fungovať Maria W Horn naživo.

Měla jsi někdy hudební ambice, kapelu?
Ambície boli, kapely boli tiež, naposledy na výške a dotiahli sme to až na dva školské koncerty, ktoré vtedy organizoval David ako nádejný mladý promotér. Tam som hrala na bicie. V druhom ročníku sme sa potichu rozpadli, asi nám chýbal kvalitný manažér. (smích) Cez strednú som hrávala v orchestri na violoncello. Odvtedy mám výčitky, že na nič nehrám a stále si hovorím, že dnes začnem.

Hudbu nechme na chvíli stranou, ví se o tobě, že moc ráda vyrážíš do přírody a obecně cestuješ. Dělávala jsi i průvodkyni po horách. Jaké nejvýraznější zážitky ti z cest zůstaly?
Milujem hory, čím väčšia divočina, tým lepšie. Jeden z najsilnejších pocitov, ktorý mi ostal, je z Ťan-šanu z kirgizskej strany. Si odkázaná sama na seba, stovky kilometrov od najbližšej dedinky, tisícky kilometrov od babišov a ficov, ticho hôr. Pre mňa pocit absolútnej slobody. Ten z úsmevnejších zážitkov bol zas v Atlase, kde sme neplánovane po trojdňovom náročnom treku rozložili stan domácim Berberom na terase. Ráno nám pán klopal na stan a ja som sa vo francúzštine začala ospravedlňovať, že mu parkujeme na streche. Jednak mi nerozumel, lebo hovoril len berberským dialektom, a jediné, čo ho zaujímalo bolo "swap?". Teda či vymením topánky za niečo. Boli to staré trekovky, ktoré som chcela aj tak vyhodiť, a nakoniec som ich vymenila za berberské náramky. Dobrý deal.

Nedávno ses stala maminkou. Jak mateřství změnilo tvoje vnímání sebe a vůbec života? Jak se dá spojit s prací v hudební sféře?
Pôrod považujem za veľký míľnik toho, čo všetko je možné, a že pôrod samotný môže byť radostná udalosť. Ženy v sebe skrývajú neskutočnú vnútornú silu! Myslím ale, že je dôležité nespadnúť do začarovaného kruhu vyčerpanosti, potom sa dá zvládnuť všetko. Eliáš je (zatiaľ) kľudné miminko, čo mi dovoľuje chvíľkami pracovať. Väčšinu dňa ale strávim maminkovaním a chcem, aby to tak ešte chvíľu ostalo. Ja mám veľmi roztekanú povahu a mám pocit, že materstvo ma dosť ukľudnilo. Sústredím sa viac na prítomnosť a menej riešim čo bolo a čo bude.

Co přeješ Full Moonu k deseti letům?
Veľa tvorivej energie a odvážnych nápadov, ktorým teraz doba praje. Jednak v rubrikách, ale aj v zháňaní financií po covide, lebo aj to je kus umenia, pri ktorom padajú kvapky potu. Osobným prianím je návrat Maximovho zhýralého stĺpčeka.