Tono Guth (La3nos): Hudba je rečou a rytmus jej kostrou

S kapelou La3nos koncertuje po celom svete. V bubnovej škole Rytmika zase hráva po školách, firmách, pracuje aj s autistami a znevýhodnenými skupinami a pritom vedie kurzy pre záujemcov, ktorí sa chcú naučiť hrať alebo len tak odreagovať. Rytmus je pre Tóna Gutha prirodzeným vyjadrením tela aj mysle.

Vybavuje sa ti z detstva nejaká spomienka na rytmus?
Skôr sa mi vybavuje spomienka na pohyb, ktorý som mal od detstva rád – a rytmus je tým pohybom a dodnes sa učím novým pohybom. A tiež sa mi pri spomínaní vybavuje hra. Nikdy som sa nechcel prestať hrať. Tak som si našiel prácu a povolanie, kde sa hlavne hrám.

Organizuješ bubnovačky aj na základných školách. Aké mávaš na ne odozvy? Aký je podľa teba najvhodnejší čas začať s perkusiami?
Odozvy sú vždy veľmi dobré. Deti sa radi hýbu a robia hluk. Keď tomu dáš aj nejaký hudobný zmysel, tak je to veľké plus a učitelia majú z toho radosť, keď sa decká učia stopnúť, stíšiť, kooperovať v skupine a vzájomne sa počúvať. Dá sa začať už spievaním alebo púšťaním piesní ešte nenarodenému dieťaťu. A nejaké jemné perkusie, zvuky, appky s noisom je fajn dodávať už od mala. Deti pri tom zvyknú rýchlo zaspať. Cielené rytmické vzdelávanie ale odporúčam postupne začleňovať až od troch rokov.

Bubeníci/perkusionisti, až na pár výnimiek, nebývajú sólistami, ale pracujú v skupinách či v ansámbloch. Zaujali ťa bicie ako nástroj aj tým, že si tímový hráč?
Bicie, ako zdroj primárneho rytmu, nosnej či tzv. modulačnej frekvencie, sú kľúčovým nástrojom s danou špecifickou rolou a ja rád vytváram kolektívne osobnosti, prepájam a spájam ľudí. Áno, som rád tímový hráč. Zaujalo ma, že ak pracujem tímovo, nemusím byť práve geniálny v tom, čo robím, ale kolektív z toho „genialitu” vytvorí.

Ako dokáže hra na bubny spájať ľudí rôznych preferencií?
Bubny sú rytmus. Statiky vo vesmíre niet. Všetko okolo nás a v nás sú nejaké deje, ktoré majú svoje rytmy, frekvenčne charakteristiky. Rytmus je vlastne nejaká konkrétna podvedome či vedome zvolená frekvencia. Všetky profesie majú spoločného menovateľa v tvorení, to je v riadení nejakých rozlíšených dejov, v riadení ich rytmu, amplitúdy, vlnovej dĺžky, fázového posuvu apod. Na tomto princípe sa môžu zladiť ľudia ľubovoľných profesií a kultúr na spoločnú frekvenciu, náladu. Hudba a jej emočno-matematické objektívne pravidlá sú asi najuniverzálnejším komunikačným nástrojom.

Na bubnovačkách vyťahuješ ľudí aj do prírody. Cítiš, že tam inak reagujú než v uzavretých miestnostiach, že sa vracajú k svojej prapodstate?
Určite. Je to normálne, prirodzené prostredie vytvára predpoklad k prechodu na proces rozvoja daného jedinca a/alebo kolektívu. Hraničné funkčné prostredie druhu Homo sapiens sapiens je z pohľadu sociologickej mechaniky dedina a malé mesto do nejakých cca dvadsaťtisíc obyvateľov. Veľké mestá majú sociopatogénne charakteristiky. Jednoducho povedané, ak by ste do mraveniska o jednom metre kubickom dali miesto bežných tisíc mravcov naraz umelo pättisíc mravcov, tak začnú „blbnúť“, prichádzajú konflikty, choroby, dlhodobý stres, psychosomatické ochorenia prechádzajúce do fyzických príznakov, exponenciálny rast mutagenity apod.

Čo robí najväčšie problémy začiatočníkom hry na perkusiách a na čo by sa mali pri cvičení najviac zamerať?
Že chcú všetko a hneď. Trpezlivosť ruže prináša, tu platí na sto percent. Treba si uvedomiť, že hudba je jazyk. Jednotlivé rytmy sú slova, ktoré spájame do viet. Číže najskôr sa naučím slovíčka a potom vety, súvetia. A tiež treba precítiť pohyb, váhu a schopnosť uvoľniť sa v pravej chvíli, a zasa naopak v pravej chvíli napnúť svaly.

Na Slovensku patríš k priekopníkom v oblasti muzikoterapie. Ako si sa k tomu dostal? Aké sú možnosti pôsobenia aj v oficiálnej oblasti – certifikáty, štúdium, akreditované programy?
Na Slovensku zatiaľ nie je oficiálne štúdium muzikoterapii možné. Resp. áno, sú možne viaceré kurzy, ale magistra z muzikoterapie nedostaneš. Najbližšie sa dá ucelené štúdium získať vo Viedni a najnovšie aj v Olomouci. Existujú však štandardy, aké základné vysokoškolské štúdium, koľko hodín seba skúsenosti, psychoterapie, supervízie musíš mať, aby ťa akceptovala muzikoterapeutická asociácia ako muzikoterapeuta. U nás však oficiálne ešte povolanie muzikoterapeut neexistuje.

Aký vplyv má hra na perkusie na myslenie, vedomie, stres, úzkosť, svalstvo...
Samotná hudba ako taká, sama osebe je nástrojom. Ide o to, čo ňou chcete vytvoriť, aký je váš cieľ. Či „len“ v podstate fyzické cvičenie, alebo relax, sebapoznávanie svojich reakcií tela, mysle, emócii, kontakt s inými, spoločné ladenie, alebo nejaké podstatou komplexnejšie účely.

Keď hovoríme o účinku hudby, čo si myslíš o žánroch ako drone music, ktoré sú postavené na fyzickom počúvaní. Máš vzťah k takýmto žánrom? Nemôže jej počúvanie uškodiť vnútorným orgánom?
Pri týchto a ďalších špecifických účelových frekvenciách a ich kombináciách je vzhľadom na ich zameranie a následné potenciálne účinky vhodné dodržiavať určité zásady bezpečnosti alebo ak chcete bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Podobne, ako napr. pri práci s tranzovými stavmi, rôznymi typmi hypnóz a niektorými tzv. šamanskými, neraz možno zatiaľ nedostatočne preskúmanými, pomerne funkčnými technológiami. Proste aj nožom môžete odkrojiť chleba, operovať, no i zabiť. Dávať ho do rúk deťom v tmavej miestnosti na hranie nemusí byť vždy vhodné. Ale zahodiť nôž len preto, že by som sa ním mohol porezať, je krátkozraké.

Navodenie spoločného rytmu sa dá zároveň aj zneužiť, mám na mysli otroctvo, verbovanie, vojenské diktatúry. Skúmal si bubnovanie aj z pohľadu manipulácie na davové správanie?
Áno, robí sa to oddávna, od staroveku systematicky a vždy to bolo súčasťou politiky asi v každom režime, včítane toho dnešného. Tak ako riadenie celej politiky formovania kultúry, ktorá je vlastne základom kolektívneho podvedomia – zvykov, stereotypov, masových emócií, preferencií správania. Je to vysoko odborná profesionálna činnosť, zahŕňajúca vyššiu štatistiku a komplexné modelovacie – simulačné softvérové prostredia. Princípy, základné pravidlá riadenia más prostredníctvom definovania ich kultúry sa ale od staroveku prakticky nezmenili. Iba nám pribudlo zopár syntetických „protéz“. Výhodou – alebo nevýhodou, podľa uhlu pohľadu – hudby je, že preniká priamo do podvedomia a ňou evokované obrazy, emócie u cieľových skupín sa prakticky nedajú vyblokovať či reinterpretovať. Takto na úrovni podvedomia „obrábaný jedinec“ sa ťažšie danej projekcii bráni, ako pri použití čisto verbálnej či vizuálnej aplikácie cielených informácii.

Okrem muzikológie prepájaš hudbu aj so sociálnou prácou, ktorú si pôvodne vyštudoval. Spolupracoval si s utečenkami, s ľuďmi s neľahkou životnou situáciou. Ako si sa k tomu dostal? Čo si sa od tých ľudí naučil a čo zase prijali oni od teba?
Nie je to ani zďaleka moja hlavná činnosť, ale áno chodíme s kolegami hrávať aj s utečencami raz za dva mesiace, niekedy raz za mesiac. Povedal by som asi takto: snažíme sa pomáhať aj ľuďom s výraznejšími posuvmi vnímania oproti bežnej populácii, jako sú nepočujúci, mentálne znevýhodnení, ľudia s autizmom, nevidiaci, Rómovia, atď. Mnohému sa pritom zároveň dlhodobo učíme za posledných pätnásť rokov, čo to robíme. Tieto skúsenosti potom občas aplikujeme aj pri bežných workshopoch. Keď robíte napr. ako lekár nejaký čas na záchranke, kde je oveľa viac extrémnych, urgentných či neštandardných prípadov, tak keď potom prejdete k bežnej ambulantnej praxi, len tak niečo vás nerozhodí... A okrem toho nie ste potom odkázaný stále výlučne na tabuľkový prístup a ohraničenie. Môžete tak niekedy pomôcť riešiť i naozaj pre niekoho až bizarné prípady. Sú však situácie, keď i vy neviete a v iných vedeckých oboroch u kolegov radu hľadáte.

Takúto filozofiu spájania kultúr a etník razíš aj vo svojej skupine La3nos/La3no Cubano, kde sa so spoluhráčmi snažíš prepojiť rôzne rytmy z celého sveta. Odkiaľ naberáte inšpiráciu k novým rytmom? Zbierate ich koncepčne, alebo je to skôr vecou náhody?
Treba spájať, nie rozdeľovať. Hodnotiť, nesúdiť. Rozlišovať charakteristiky jednotlivých kultúr, čo je v nej asi lepšie, čo možno menej, a hľadať možnosti kooperácie na spoločných cieľoch. Ale žiadne násilné miešanie. Škoda každej kultúry, ktorá takto zanikne. Nielen pozitívnych, ale i negatívnych príkladov je žiaľ viac než dosť. V Európe v neposlednom rade, aj pôvodné európske kultúry treba zachovať a rozvíjať. Miera diverzity kultúr a ich skúseností s riešením rôznych problémov – výziev – príležitostí je mierou stability rozvoja danej civilizácie. Rovnako ako v prírode, kde je životaschopnosť podmienená rôznorodosťou, množstvom jej jednotlivých funkčných vzťahových reťazcov, komplexnosťou, bohatstvom dejov. Procesov, ktoré v nej prebiehajú. Unifikácia proste nesmie ísť mimo objektívne zdravého, celkovo pre všetkých prospešného rámca. Rytmy, melódie a harmónie niekedy prichádzajú, ako sa hovorí, samy. Teda ak sme dobre naladení, zladení na správnu frekvenciu ako pri rádiu. My s kolegami však postupuje aj metodicky, systematicky. A celkový koncept, cieľ našej činnosti a jeho medzi kroky, medzi stavy tohto celého spoločného deja, to by bola otázka asi na dlhšie.

S kapelou veľa cestujete po svete. Kde všade ste už hrali?
Hrali sme vo všetkých štátoch V4, Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Srbsku, UK, na Kube, najviac a najdlhšie zahraničné tour sme mali v Dánsku. Vždy je pre mňa silné to, že hráme tanečnú hudbu a nepotrebujeme na prenos emócie slovo. Stačí hudba a hneď sme všade ako doma. Naposledy sme cestovali na Kubu, kde vznikol videoklip k skladbe Chlapec Vandrovný.