Beseda ťa vydýchnuť nenechá, deň druhý (5.8.2023, Tasov)

Chytrý kurátorský ťah - cimbálovka na raňajky, prebudí aj mŕtveho. Vraciame sa z neprekvapivo neúspešnej výpravy hľadania gumákov v Tasove. Narazili sme akurát na vedľajšiu vesnici Hroznovú Lhotu, z ktorej údajne pochádza nejaká legenda. A podivnú stavbu nejasného účelu. Auto s veľkou nálepkou Linkin Park. Cesty lemované záhonmi pečlivo opatrovaných ruží. Beseda je tak trochu middle of nowhere, robím si obrázok. Miestna hospoda trvalo zavretá. Coop zavretý. Ponuka festivalového jedla je našťastie uspokojivo široká, teda až na sladké. To sa veľmi rýchlo vypredalo a v priebehu dňa som stretávala dámy s podobne lačnými očami, jak skenujú prázdne sklenené vitríny - “všecko už to je vypapkané!” počúvam nešťastné vzdychy. Fronta na kafe na poludnie dlhšia než na pivo.

Pomaly sa rozbieha hudobný program. The Bladderstones, kto si dá dobrovoľne taký názov? Pearl Jam on a budget, miliónkrát obohrané začiatky, stredy, sóla, aj konce pesničiek. Publikum sa však i tak našlo. Timea bravúrna. Na poslednú chvíľu vypadol bubeník a oni bez skúšky dali šialený komorný jazzy set, drásajúce klavírne sólo, kontrabas jak v klube v New Orleans. Totálni profíci. Znie roztomilo poetické “I'm drowning without water” a v korunách vysokých stromov ševelí jemný dáždik.
Chill mód rozbije Nina Kohout, na môj vkus prehnane patetická.
Dukla, smutní kluci z Prahy sa mi na veľkom pódiu strácajú.

Potrebujem pauzu, včerajšok bol náročný, a dnes Beseda tiež nenechá vydýchnuť. Skúšam zahnať sladký craving palacinkami s nutellou, s ktorou to teta na moje veľké sklamanie príliš neprehnala, za podivuhodných zvukov a výkrikov spoza rohu z Dekadentního divadla Beruška.
Víťaz súťaže pesničkárov dostal priestor necelých desať minút, i tak počujem slečny priznávať, že sa stihli zamilovať.
Šimanský/Niesner, s takou milou skromnosťou, mi na tom istom pódiu ako včera Tábor pripomínaju Jarmuscha, tentokrát jeho spoluprácu s Jozefom van Wissemom.

Badfocus s hosťami rozjíždí v stane riadnu party, lietajú drony. Jeden pán veľmi úpenlivo prosí o prídavok: “Potřebujeme víc techna!” pričom ma jeho kamarát uisťuje, že: “a to ten kluk ani nic neměl, fakt!” Šouka asi dobrá, keď s ľuďmi robí toto aj bez “ničoho”.
“Píšte všetci modrým perom!” hlása Bez ladu a skladu, spomínam si na napálené cdčko kedysi údajne definujúce, čo je to slovenský punk.
Wodehn, krehká slečna lolitkovského výzoru, jemným hláskom skrz rap vyjadruje svoje ostré názory.

Besna besne prorokuje apokalypsu a strhne sa lejak. To však nijak nevyruší besniaci headbanging. Výborný koncert! FDK poctivý postmetal, na chvíľu sa postavím do stredu búrky moshpitu, zavriem oči, a nechám sebou prúdiť zvukové vibrácie až do končekov prstov. Kalle akože pekné, ale celý set mi znie ako jediná pesnička.

P/\ST naprostá pecka, divadlo, jak sa patrí, profesionálne dokonalá artikulácia, vycibrená performance, lidi šílí v rytme beatov a sekuriťáci musia brániť zábrany. Jak dlho človek trénuje, aby vyskočil tak vysoko do vzduchu ešte s basgitarou v ruke? Nebojím sa povedať vrchol festivalu.

Počas Special Interest mám zrovna zasa pokles energie, registrujem len spoza stromov na lavičke. Neznie to ako nič, čo som doteraz počula, dorazím len na koniec, ľudia vyzerajů, že zbadali zjavenie. Avantgarda?

Headlineri The Murder Capital remeselne odvedú skvelú prácu, charizmatickí a tiesniví, no zároveň trochu moc odtažití. Paralelne presný opak Dušan Vlk. Až nechápem, jak moc chápem, čo hovorí, stotožňujem sa, odkazy na memy z predinternetových čias, “idem hore”, a mne dochádza, prečo je rap pre Afroameričanov tak srdcová záležitosť, keď slovami niekto vyjadrí naprosto trefne niečo, čo sám dovtedy ani netušil, že ho definuje, “život na Slovensku zanecháva jazvy” a publikum má poctivo naštudované texty.

Z posledných síl dávame poslednú zastávku, avšak čaká ma sklamanie, Aiko s kapelou mi pripadá vykonštruovaná jak z Eurovízie. Pred dvomi rokmi som ju videla len samu s počítačom, si tancovať a spievať, čo jej hrdlo stačí, sršala z nej čírá radosť z hudby. Dnes dievča oblečená neoblečená, jak keby vypadla z burlesky, na bradavkách srdiečka a na to len sieťované tričko, už to viac nešlo, tryhardiť že aha, jaká som sebavedomá, nehanbím sa vyjsť na pódium polonahá a ukazovať skákajúce prsia. Samozrejme nič proti burleske ako takej, no čaro umeleckej výpovede aspoň pre mňa väčšinou spočíva v tom, že nie je dohnaná do absolútnej explicitnosti.

Odpadávame. Leje a fakt je zrejmé šťastie, že takto nelialo celú dobu. Ráno autá z parkoviska vyťahujú traktory. Nezávidím ľuďom v stanoch. Aj keď takéto survival zážitky k tomu možno trochu patria, oželiem ich, ako som oželela hyperpopových interpretov.

Celkovo mi festival Beseda sadol. Ani príliš malý, ani príliš veľký. Keď chcel byť človek v prvom rade na svoju obľúbenú hviezdu, nemusel stáť pred pódiom dve hodiny dopredu. Medzi návštevníkmi panovala skôr ohľaduplnosť než súperivosť o čo najlepšie miesto. Program, musím uznať, bol fakt vyladený na maximum, smekám. Až na pár výnimiek to boli všetko relatívne nové, svieže mená, hudobne aj vystupovaním na špičkovej úrovni. V širokom žánrovom spektre si každý vedel nájsť to svoje, ale tiež mal možnosť objaviť nejaký kvalitný taste breaker. Skrátka dvojdňová nalejvárna toho najlepšieho na aktuálnej československej scéně, vkusne doplnená o pár zahraničných perličiek.