„Nabudúce by si mal ísť tiež“ alebo Vivat Moody Moon Noize, časť druhá

Je sobota ráno, pozerám z veľkého plastového okna izby Internátu VOŠS a SPgŠ na mestečko Prachatice rozprestierajúce sa podo mnou, obopnuté zelenými kopcami. Či na nich rastú borovice, neviem, v hlave mi každopádne hrá Angelo Badalamenti. Myslím na svoje rodné mesto na východe Slovenska, rovnako zapadlé v doline, vravím si, či tie hory ako fyzické bariéry majú vždy podobný vplyv na ľudí, blokujúc chuť k pokroku, zintenzivňujúc izolovanosť a pocit nemožnosti úniku.

Prvé kroky vedú do záhrady hospicu. Po ceste stretávame medziválečné činžiaky, v podobnom som vyrástla. Stromy šumia, vtáci čvirikajú, v rybníčku plávu zlaté kapry, v klietkach pozatvárané veveričky a exotickí operenci mi prídu v dnešnej dobe dosť neadekvátni, no zasa spomínam, jak mal v deväťdesiatom šiestom andulku doma každý.

My nie, my sme mali zakrslého králika, ktorý skočil z balkóna keď sme sa presťahovali do paneláku. Dnes už sa mu ani nedivím.

Petra Klabouchová číta zo svojej najnovšej knižky o Šumave, o hrôzach, ktoré je schopný človek spáchať na druhom človeku, jak Nemec, tak Čech. Hovorí, ako to tu neznášala a jak sa, len čo mohla, odsťahovala do slnečnej Itálie. Aby potom zistila, že žiadne miesto nie je v skutočnosti tak slnečné, ako by sa mohlo zdať.

Zastavujeme sa v Poštovní ulici, kde pred kávarnou Nebe, v programe označenej ako Chillout zóna, spieva mladé dievča v triku s motivom Keitha Haringa za doprovodu asi svojho otca hrajúceho na gitaru. Aj keď to sú covery, fakt ma to baví, hlavne jej zápal. Úprimne silno tlieskam.

Po fajnom obedíku hľadáme bod z mapy zvaný Parkán, čo sa ukázalo, že je park. Bolo fakt skvelé, že sa program odohrával v rôznych častiach mesta, človek mal možnosť si tak prezrieť a vychutnať odlišné scenérie.

Rovno pod majestátnym kostolom bolo pripravené pódium na hudobný battle kapiel FVTVRE a Decultivate. Schválne som si dopredu interpretov nepúšťala, vačšinu som nepoznala, a nechávala na seba teda posobiť novú hudbu až v danom okamžiku. A nejaký hudobný battle som videla tak maximálne vo filme Tenacious D - Pick of Destiny, takže asi také boli moje očakávania.

A zrazu sa uprostred toho pokľudného parčíku, pod tým požehnaným do neba sa týčiacim kostolom, rozoznel poriadny hardcore! V duchu som skladala hold tomu, kto to vymyslel, ten kontrast mi fakt vyčaril úsmev na tvári. Kapely sa po pár skladbách striedali, a podarilo sa im za toho bieleho horúceho odpoludnia predviesť riadnu šouku, aj gitary lietali, aj mikrofóny padali, za mňa palec hore.

Medzitým sa zasa otvorila vilka, využili sme menšej obsadenosti a do retro kresiel v jednej z miestností sme zložili naše životom unavené údy. Len tak sme si chillovali, pili kafíčko, užívali si atmosféru. Slniečko odrazom z diskogule vyrobilo na stenách a našich tvárach “prasátka”.

Komentovanú prehliadku vilôčky uviedla slečna v tričku s ročenkovým portrétom Laury Palmer Bára Koritenská, predsedníčka spolku Živá vila. Syn pôvodného majiteľa vily pan Kral ešte žije, a tak majú vďaka nemu celkom podrobné informácie, ako sa v dome bývalo. V nedávnejšej minulosti slúžil priestor ako škôlka, neskôr potom hlavne ako squat, chvíľu ako kultúrne centrum, pak zase ako squat. Bára s kolegami majú môj neskonalý obdiv, koľko práce dali jednak do upravenia a vyčistenia baráku po jeho drogovej etape, ale tiež hlavne do boja s veternými mlynmi s mestskými zastupiteľmi, ktorí tvrdo odmietajú uznanie vilky ako kultúrneho dedičstva, zrejme aby nemuseli do nej nič investovať. Ani sme si predtým neuvedomili, koľko to pár ľudí stálo energie, námahy a nervov, aby sme si mohli takto jeden víkend tam polehávať na gaučíkoch.

Koncerty v stane zahájila kapela MMNK. Šílení kluci z Brna. Vraj, že to je tými šalinami. Refrén “Můry mají nárok na kremaci” mi znie v hlave doteraz a moje myšlienky sa pravidelne vracajú k úvahám, čo tým môže byť asi myslené, a predstavujem si tie múry, jak idú do pece v krematóriu Strašnice s Rudolfom Hrušinským, a skupinu aktivistov s transparentami, ktorí bránia základné právo múr si rozhodnúť, akým spôsobom bude naložené s ich telom po konci ich krátkeho života..

Z obývačky znie autotune, tak už sa cez ten dav ani nesnažím dostať dopredu. Naproti tomu Katastr, duo z blízkeho Tábora, zdvihlo zo stoličky! Živé bubny so synťákmi fungujú, jak sme zažili už v piatok u Deaths.

Dávam šancu obývačkovému stejdžu pri dvojici Lowmoe, v popise žánru majú totiž “techno”. Intímne osvetlenie, oprýskaná omietka, hmla a do toho rituálny repetitívny rytmus. Krásne sa dostávam do obľúbeného techno-tranzu, keď tu zrazu, koniec. Pre mňa asi najsilnejší moment smútku z celej akcie. Keď raz začne hrať techno, tak sa vypína predsa najskôr až o šiestej ráno…

Veľká zvedavosť na rapové hviezdy večera Arletu a Hugo Toxxa. Človek by čakal, že Arleta s jej takmer gotickou vizážou bude spievať nejaké metaly a ona si miesto toho ide svoju flow. Už len tým úspešne rozbíja stereotypy. Vnímam jej progresivitu. Klipy 3D modelované, silné témy v textoch, súčasný jazyk. Dav jásá. No a Hugo. Publikum má v malíčku, ľudia sa bavia, tancujú, spievajú s ním. Premýšľam, je ten človek fakt taký, alebo je to rola?

“Vyliju na tebe drink, chrst!”
“Děvky kouřej dick!”

Vlna mi bohužiaľ uchádza, posteskávam si, že v Prachaticích nemajú pobočku Ankali. Fakt rozkošní boli ale očividne veľkí machri Oliver Torr, Isama Zing a spol., keď sa v klube Byblos jeden s druhým predbiehali, kto bude zrovna krútiť s gombičkami.

Noc bola teplá a príjemná. Načerpávam posledné vjemy, pred zavretím viečok sledujem, jak cez otvorené okno prilietavajú múry. Táto, keby mala možnosť, nechala by sa radšej spáliť, alebo po kresťansky pochovať??

Kamoši sa mi divili, prečo idem na festival, tri hodiny cesty, sama, bez žiadneho veľkého mena, ktoré by som nemohla skoro kedykoľvek vidieť pohodlne v Prahe. Neviem, či tomu niekto bude rozumieť a určite nechcem vyznieť povýšene či pateticky, no pri našich podnetmi totálne prehltených životoch už je celkom ťažké nájsť zážitok, ktorý by nebol úplne rovnaký ako tristo ďalších predtým.

Stráviť víkend v prekrásnej ultra fotogenickej funkcionalistickej vile, v zapadlom mestečku, na každom kroku trigger nostalgie, s kvalitnou hudobnou produkciou… Vieš čo, nabudúce by si mal ísť tiež.