Hudba pre každého a každý pre hudbu (Žižkovská noc 2024)

Chvátam po práci do Prahy, cesty plné, už som prepásla dve kapely, nedá sa nič robiť. A tak začínam v Punctu s emo hardcore Nicota. Dostávajú svojmu žánru a podľa počtu fanúšikov táto scéna kvitne. Presúvam sa do Café Pavlač na novú superskupinu Harr zloženú zo skúsených shoegaze muzikantov z projektov Manon meurt, February či I/ON. Možno je to tým, že som príliš vpredu, alebo priestor proste tejto hudbe nesvedčí, plochy sa nemajú kde rozprestrieť. Podobný pocit mám aj z JAF34.

Naspäť do Punctu na legendy Esazlesa, o ktorých som sa ja neznalá dozvedela až dnes, a som uchvátená, vrchol večera. Krásne emíčko a hlavne dokonalá performance. Hudobníci totálne rozpustení v hudbe, je to hneď poznať, že to je kapela v štádiu, kedy už nepremýšľajú nad tým, či majú správne nastavený efekt, či im neuteká kopák, či vyzerajú dosť „cool”, že vlastne nepremýšľajú vôbec, ego stranou a iba skrz seba nechávajú prechádzať hudbu. Preniesli ma niekam preč, čo je to, čo očakávam od dobrého koncertu, ďakujem.

Chceme ísť pozdraviť Roryho na Aww Man stage do Hospůdky nad Viktorkou, nevieme sa zorientovať, zastaví sa pri nás týpek, čo hľadáme a poradí nám správny smer. Hraje projekt Dissipativ, hypnotické elektro privádza do meditatívneho stavu, užívať si to musia hlavne konzumenti populárnej rekreačnej drogy. Osloví ma nejaká slečna a pýta sa na foťák. To je ono, zo Žižkova je zasa priateľské sídlisko, vnímam to a užívam si pocit bezpečia. Môžeš sa ozvať k hocikomu a vieš, že to bude fajn interakcia. Jediným rozhorčením sa stáva nedodržaný harmonogram. Okrem spomínaných kapiel som videla ešte tri zvukovky, s ktorými som pri takto nahustenom programe bohužiaľ stratila trpezlivosť. Padá nápad - čo takto spraviť festival zvukoviek? Kapela ostane rovnaká a len sa bude meniť zvučiaci tým. Niekedy stačí situáciu len prerámovať.

SOBOTA

Punctum a postpunkoví Nomad Disco pôvodom z Bieloruska žijúci v Prahe. Inšpiráciou vážne témy ako vojna či diel seriálu Black Mirror, hudobne poctiví nasledovníci Joy Division so zaujímavými inštrumentálnymi úsekmi. Pak hráme s Myncryst, koncert v rámci Žižkovskej noci je opäť iný zážitok než dedikovaný event, v publiku hlavne neznáme tváre, vážim si, že pri takej konkurencii ostávajú do konca. Nasleduje EBM projekt Bunkerer, postava s punčochou na hlave, miestami vrazí do fanúšika, akoby šla podnietiť pogo. Ďalej Kill Your Boyfriend, dostávam doporučenie, že to je super, trojica rozjede showku, všímam si vzorec, to je už tretia dark wave kapela, čo vidím po sebe, kde spevák narušuje hranice osobného priestoru ľudí v publiku, patrí to k žánru?

Radšej sa pracem, smer bar Cíl a Smrtislav zvaný tiež Tuzex, kedysi basák po Amákovi v Sunshine. Bývala som fanúšikom jeho projektu Super Tuzex Bros., stále mám celkom živo v hlave koncert v Roxy pred dvanástimi rokmi. Kam sa takýto človek hudobne za takúto dobu vyvinie? Bar Cíl je malinká krčmička, „stage” je pol na pol metra priestor pred zvukárom. Tuzex vyzerá, že má stále rád Marilyna Mansona - čierne vlasy, svetlé šošovky v očiach, odfarbené obočie, metalové glády na nohách. Hrá na elektroakustickú gitaru a looperom si vytvára vrstvy. Spieva a jeho hlas má odtiene Daveyho Havoka z AFI. Profesionalita vystupovania je zjavná. Pak príde skladba s textom so sexuálnou tématikou, pán s pupkom vedľa mňa veľmi súhlasne prikyvuje a pritom na mňa dýcha nakládaný hermelín, myslím, že mi stačilo. Ešteže na Žižkovskej noci je toľko miest, kam sa dá utiecť.

Beriem to postupne, pár krokov a som U Vystřeleného oka, tu je rocková párty v plnom prúde, hospodský ledva stíha nalievať pivo, jeden pán už je tak pod vplyvom a tiež v takom hudobnom opojení, že stále padá, ale usmieva sa. Štamgasti pomiešaní s mladou krvou, ťažko rozoznať, kto tu trávi každý večer a kto prišiel len na koncert obľúbených Dětí deště. Skúšam stihnúť Holy Fanda & the Reverends U Habásků. Zatiaľ čo na ostatných vystúpeniach mi pripadalo, že ľudia skôr objavujú, tu sa spievali texty so spevákom odušu, známa firma.

Bavím sa chvíľku so slečnou na vstupe, ukáže sa paní a dožaduje sa, zjavne už po niekoľkýkrát, voľnej guest vstupenky. Začula, že si ju niekto nevyzdvihol, a tak sa cítila oprávnená, predsa sa aj tak nevyužije. Vstupné je na akciu takýchto rozmerov fakt nízke, pani nevyzerá, že by trela biedu, a pritom, pre ľudí, ktorí si aj tak vstupenku nemohli dovoliť, bola možnosť ju získať zdarma. Nerozumiem, krútim hlavou.

Moja púť končí v Unijazze, tak ako minulý rok. Znovu si spomeniem na očarenie priestorom na Václaváku, kde sa človek musel dozvoniť, ako ku kamarátovi na súkromné posedenie. Dnes je Unijazz na Žižkove, väčší, aktívnejší a prístupnejší. Vidím tu jak členov iných kapiel, čo už vystupovali, tak tváre z iných koncertov. Zatiaľčo minulý rok pôsobila Žižkovská noc ako taký „kočkopes”, tento rok nastúpila v plnej sile s jasnou správou, myšlienkou a víziou mne viac než sympatickou. Hudba pre každého a každý pre hudbu.

Festival pre mňa uzatvára Marcel Gidote's Holy Crab, pozastavujem sa nad trendom dávať si do názvu kapely „holý” a znova tá sedemdesiatková štylizácia. Dav šaleje, po pár fotkách idem radšej do pokojného chvostu miestnosti. Sú momenty, kedy sa jačí ako na Beatles, bohužiaľ so svojimi stopäťdesiatpäť centrimetrami vidím iba zástup chrbtov. Podľa excitovanej frekvencie kriku súdim, že sa tam musia diať fakt divočiny, zaznamenám akurát stage diving. Starší pán očividne veľmi spokojný s výkonom kapely naliehavo kričí: „Vyvíjet se, nezpychnout!”

To mi znie tiež ako krásny odkaz pre celú Žižkovskú noc. Si na dobrom mieste, vyvíjaj sa, nezpychni!