Richard Michalik | Články / Reporty | 03.12.2024
Jubilejný ročník bratislavského festivalu NEXT, ktorý každoročne, už po dvadsať päť rokov láka nadšencov nového zvuku a malých sónických dobrodružstiev na kvalitný a exploratívny program, sa príznačne odohráva v čase, kedy je budúcnosť podobných podujatí na Slovensku veľmi rozostrená.
Pád jedného z hlavných partnerov, Fondu na podporu umenia, je, zdá sa, za rohom a popri prezeraní jednotlivých mien v lineupe človek automaticky otvára nové okno so správami a sleduje, ako pokračuje každodenná deštrukcia kultúry v krajine. Festival dobrodružnej hudby NEXT je ale starý tak, ako som aj ja sám, a určite za ten čas zvládol všeličo. Dôvodov na oslavu je nespočet a celá scéna podobne hrejivé stretnutie potrebuje. Poďme si to užiť, kým ešte môžeme, znie od viacerých. Preto veľkolepý a symbolický štart v koncertnej sále Slovenského rozhlasu pôsobí viťazoslávne a absurdne zároveň.
SÚČASNOU OPTIKOU DO MINULOSTI
Majestát obrátenej pyramídy spolu s priestormi, z ktorých siaha archaickosť aj futurizmus, je príznačným prístreškom pre otvárací večer, ktorý je rovnako ako budúcnosťou a nadčasovosťou zvuku posadnutý dejinným kontextom a vývojom technológií. Práve to komunikuje monumentálne audiovizuálne dielo inžiniera Roberta Henkeho. Nazvané podľa počítača Commodore z 80. rokov, THE CBM 8032, medzi riadkami hovorí o tom, ako aj s použitím zastaralej technológie dokážeme vytvoriť súčasné dielo. Potrebuje k tomu ale aktuálny rámec uvažovania a Henke tak v hravom a vizuálne pôsobivom koncepte pretvára jednoduchý signál zo zastaralých počítačov do moderného techno opusu. Po úvodnom lektorskom úvode, ktorý vôbec nepôsobí nepatrične, ale naopak naúčne a vtipne, sadá za jeden z počítačov slúžiaci ako sekvencer ovládajúci zvyšné štyri, zapína lampičku a spúšťa prvý kód. Za mohutným dreveným kancelárskym stolom a malou klávesnicou vyzerá ako trojmetrový obor (podľa všetkého za to môže hnedý oblek) a ako kreatúra z časov minulých spúšťa sekvencie zvukov a loopov, ktoré sa zhmotňujú na obrazovke a zalievajú priestornú sálu do zelenej farby.
Každá skladba je malou hrou sama o sebe. Kedže každý z počítačov dokáže generovať len jeden jediný zvuk v čase, Henke potrebuje minimálne tri. Preto vždy vyjde na každý z počítačov jeden zvuk, pri prvom je to hajtka, snare alebo podobný krátky signál vysokej frekvencie, pri ďalšom zase ten basový, nízkej frekvencie a na posledný sa ujde ťahavá textúra, ktorá to všetko spojí dohromady. Na nás je len uhádnuť, ktorý počítač generuje aký zvuk. Prísť sa na to dá podľa blikajúcej obrazovky, hajhetky sú teraz počítač n. 1, pri ďalšom tracku počítač n. 2 a tak ďalej. Aj takáto malá obsesia ale zapríčiní, že archaicko-futuristický set ani na minutú nenudil a festival odštartoval vo veľkom, esenciálnom štýle. Začal som pochybovať, že Henkeho dokáže niečo v programu prekonať.
NA VRATKEJ PRIAMKE ZÁŽITKOVOSTI
NEXT je vyzývavým podujatím, ktoré na Slovensku nemá odobu. Spojenie akademického sveta a hlbokého počúvania s klubovou odľahčenosťou vytvára príjemný priestor pre posluchové výlety a výmeny zážitkov. Hlavným mottom, ak o niečom takom môžeme hovoriť, je konfrontácia poslucháča s ešte nepočutým, ohýbajúcim škatuľky, exploračným. New & Experimental. Do akej miery je ale niečo skutočne new & experimental a kedy prechádzame hranicou samoúčelnosti a slepej experimentácie? Zdá sa, že pri niektorých interpretoch mapu počúvatelnosti ohraničuje priehladnosť a hravosť konceptu. V prípade Henkeho išlo o prípad, kedy sa vynaliezavosť spojí s dôvtipom a vytvorí niečo skutočne zábavné a jedinečné. V niektorých prípadoch ide ale len o koncept, zaujímavý zvuk a potom nič. Jednotlivé projekty prezentované na festivale tak v mojich predstavách plávali na tejto priamke, od predstavy narúšajúceho až po absolútnu nudu.
V programe vždy vyhľadávam malé ostrovy, ktoré podkopávajú akademickú sterilitu a chlad. To je prípad milého predstavenia dua Michaela Antalová & Adrian Myhr. Violončelo, fujara a minimalistická elektronika dokázali vykúzliť malú oázu bezčasia v rozpustilých elektro-akustických štruktúrach, rovnako ako modulárno-akustická meditácia pod klenbami v kostole Klarisky. Spev a hra palestínskeho interpreta Shafeequa Alsadiho na tradičný arabský strunový nástroj qunun v doprovode surovej elektroniky Jano Doe bola príjemným prekvapením a stíšením. Len pár metrov od dverí do kostole už tradične prebiehal trhový armagedon v bratislavskom Starom meste, za piliermi sa ale nachádzalo len vákuum s ozvenou Alsadiho hlasu. Sivé poobedné svetlo za vitrážami nahradila oranžová pouličného osvetlenia a festivalová únava sa postupne premenila do príjemnej odovzdanosti.
FESTIVAL INTROVERTOV
Dynamický program ale návštevníka ani na chvílu nenechá driemať v perinke a v krátkych intervaloch servíruje riadne útoky na ušné ústrojenstvá. Ak som predtým hovoril o kolísavej priehladnosti konceptov, tak to, čo platí pre všetkych vystupujúcich, je detailná produkcia a citeľná odovzdanosť performancii. Zvuková koláž surových samplov dua FURT (Richard Barret a Paul Obermayer) sa síce v polovici prestáva vyvýjať, to, čo ale drží moju pozornost, je absolútne pohltenie do spoločnej improvizácie. Tiež by som sa chcel nachvíľu hrať a stratiť v zástupe sónických útržkov. Úplne pohltenie do zvukových obradov ponúka piatkový večer, kedy po výživnom technorituálnom vystúpení dvojice Enxin/Onyx nasleduje audiovizuálna dystopická krajina HEITH. Daniele Guerrini v doprovode Leonarda Rubboliho síce do programu pribudli na poslednú chviľu ako náhrada, ich hlukový výbuch je ale jedným z najpresvedčivejších vystúpení. Ak niečo dokázalo topnúť THE CBM 8032, tak toto. Veľký zážitok.
NEXT si za roky fungovania dokázal vybudovať silnú značku, ktorá každoročne láka nerdov a nadšencov nielen z Bratislavy. Podujatie u viacerých pokrýva čestné miesto v kalendári po celý rok a komunita ľudí, ktorá sa naprieč koncertnou sezónou objavuje na podujatiach v priestoroch ako T3, LOM alebo A4 či Pakt sa tu stretáva s takmer bezchybnou dochádzkou. NEXT rozmerným programom láka aj publikum, ktoré by do spomínaných priestorov naprieč rokmi len tak nezablúdilo. Festival ponúka veľa, vrátane príležitosti stretnúť sa a pre tých introvertnejších aspoň načúvať spoločne.
Ide o veľkolepý festival s často majestátnymi produkciami, ale i skromnými a osobnými exploráciami. Hlboké zvukové steny a deformatívne sónické obrady aspoň na chvílu vytvorili priestor, v ktorom sa obavy zo spoločensko-kultúrnej situácie na sekundu vytratili. Nech už to bude v akejkoľvek forme, vidíme sa o rok. Hudba dokáže otvárať nové perspektívy, ktoré je treba neustále ohýbať, a NEXT si je toho veľmi dobre vedomý. Preto ho potrebujeme viac ako kedykoľvek predtým.
NEXT Festival
27. 11. – 1. 12. 2024 Bratislava
foto © Šimon Lupták
Tomáš Jančík 15.12.2024
„Jako pes, pes,“ ozývá se šeptem z publika. Švejdík přichází přes červeně nasvětlené pódium a hlasům jejich slova oplácí.
Viktor Hanačík 11.12.2024
Monumentální klenby připomínají sakrální chrámy. Čtyři reproduktory v rozích a čtyři výkonné lasery na vysokých stativech...
Viktor Palák 08.12.2024
Střih, více než deset let poté vyprodávají oba hudebníci Archu a koncert znovu začíná Bargeldovým žlučovitým máváním směrem ke zvukaři, který nejprve nemá svůj den.
Michal Pařízek 30.11.2024
Sevilla. Město plné barev, chutí a života, vonící po všudypřítomných pomerančích. Tamní showcase festival se svému městu podobá...
Viktor Hanačík 28.11.2024
Bylo to na hraně mozkové kapacity, hrozilo smyslové přetížení a nevolnost. Být snímek kratší, získal by si zřejmě pozitivnější přijetí, bez nežádoucích somatických následků.
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.
Filip Peloušek 17.11.2024
Je to sotva pár dnů, co jsem dočetl Piko Apoleny Rychlíkové a Pavla Šplíchala, to mi ještě nedocházelo, jak potřebný kontext mi dodává ke křtu jedné z nejzásadnějších desek letošního…