Vstupní prohlídka: Nov

Nov je slovenská kapela, která vznikla v dubnu 2019 a balancuje na pomezí shoegaze, postrocku a psychedelie v kombinaci se slovenskými vokály. Nedávno hrála na jednom z bratislavských koncertů pro Ukrajinu, další možnost, kde vidět tuhle nadějnou a osobitou formaci je festival Sharpe, kam redakce Full Moonu jezdí už hezkých pár let. Přidejte se! A poslechněte si ještě horký singl Nov nazvaný David Lynch.

Co tě inspirovalo k hudebnímu stylu, který hraješ?
Nina: O hudbe povedia viac asi chalani. Takže za moju zložku, spev a texty – už viackrát mi bolo povedané, že spievam „gothicky” a folklórne. Gothika pochádza asi z kapiel, ktoré počúvam (Hail the Cure) a ten folklór netuším, môj jediný kontakt s ním boli hodiny hudobnej na ZŠ. Textovo na mňa majú chtiac, či skôr nechiac najväčší vplyv cz/sk kapely, ktoré ma vychovali, keď som bola v puberte – najviac WWW, Čisté tvary a Noisecut.

Lubo: Ja ani neviem, som úplný samouk a jediné, o čo sa snažím, je podporiť zvyšok kapely a zároveň byť kreatívny. Možno je to klišé, ale keďže nemám žiadne bubenícke vzory, tak len hrám ako mi končatiny narástli.

Jules: Vôbec sa nevyhraňujem na nejaký konkrétny štýl, v rôznych etapách môjho života som počúval veľmi odlišné veci, od The Beatles cez Deža Ursinyho až po Kendricka Lamara a mnoho ďalšieho. V poslednej dobe ma fascinujú basové linky, ktoré skladá Kevin Parker pre jeho projekt Tame Impala. V kapele sa snažím hrať tak, aby to dávalo zmysel dokopy ako celok.

Marek: Pomyselný smer, ktorým sa môj spôsob hrania uberá, vedome či nevedome ovplyvňuje každá věc, čo počúvam, a veru že počúvam niekedy riadne somariny (Montero malo vyhrať Grammy). Také to životné obdobie hudobného elitizmu ma už naozaj omrzelo a teda verím, že každá jedna pieseň dokáže priamo inšpirovať. Najdôležitejšia je pre mňa jednoduchosť, ktorú keď človek spojí s dobre nájdeným zvukom po hodinách pretáčania potenciometrov na pedalboarde, nemá čo pokaziť, a asi aj preto momentálne v mojich playlistoch dominujú veci ako Health, Alcest či 65daysofstatic.

Matej: My vlastne príliš nevieme, aký štýl hráme, každý pridáva niečo svoje a vzniká z toho Nov. Môj hudobný vkus sa vyvíja celý život a to, čo hrám v kapele, je zrkadlom všetkých predošlých aj súčasných hudobných krabičiek, do ktorých som mal možnosť nazrieť.

Čím se bavíš/živíš vedle hudby?
Lubo: Pracujem ako tímlider vo firme zaoberajúcej sa televíznymi dátami a zároveň ako šéf techniky v divadle. A bavím sa bicyklom, turistikou a dobrým pivom.

Jules: Som softverový vývojár a mám to šťastie, že sa zároveň mojou prácou aj bavím, takže mám viacero softverových projektov, ktoré riešim aj mimo práce. Okrem toho mam rád šport, cestovanie a lúštenie krížoviek.

Marek: Miešam drinky a rozprávam príbehy v Mirror Bare. Je to síce niečo iné, ale našiel som sa v tom, baví ma to a hlavne môžem stále vytvárať niečo nové a tešiť ľudí na dennej báze.

Matej: Nemám jednu profesiu na celý život, stále sa to nejak vyvíja. V práci hľadám slobodu a zmysel. Už dlho sa na voľnej nohe venujem digitálnemu dizajnu a webom. Tiež pracujem pre neziskovku, ktorá sa zaoberá hudobným vzdelávaním, a pohyblivou zložkou mojej práce je aktuálne aj rozvoz jedla na bicykli.

Nina: Pracujem ako stage manager v Slovenskom národnom divadle. Na poslednom koncerte som si uvedomila, že z toho chytám profesionálnu deformáciu, ktorú sa pokúsim pre dobro seba aj všetkých naokolo čo najskôr odstrániť. Inak akurát som sa prihlásila, že aj ja by som chcela part-time rozvážať jedlo na bicykli, a čakám, kým sa mi ozvú. Matej ešte nevie, že mu idem liezť do kapusty a kradnúť objednávky, dozvie sa to z týchto riadkov.

Co je nejhoršího na hraní v kapele/hraní bez kapely?
Nina: Nájsť spoločný rytmus. Nemyslím hudobný, ale životný. Bubeník Lubo by možno vlastne povedal, že aj hudobný.

Lubo: Zladiť naše ľudské a hudobné a časové vízie.

Marek: Asi ako v každom prípade spolupráce, vedieť odstúpiť od toho „svojho” a dovoliť preniknúť tomu „nášmu”.

Matej: Tvorba je vysoko individuálna vec, takže najzložitejšie je nájsť prienik v tom, čo chceme vytvoriť a tiež spoločný smer, ktorým sa uberá kapela samotná. Hranie bez kapely tieto problémy nerieši, ale zase je omnoho zložitejšie po praktickej stránke. Ak niekto dokáže tvoriť hudbu úplne sám, má môj hlboký rešpekt.

Co bezpečně rozhodí tvoji pozornost?
Nina: Hocičo, mám s tým fakt problém, najviac keď je niekde nejaký pekný pes, alebo mačka. Inak nedávno mi Marek vysvetlil, že som dosť pravdepodobne na spektre ADHD. Oficiálne na to papier ešte nemám, ale chcela by som, nech sa mám na čo vyhovárať.

Lubo: Najčastejšie asi vlastné myšlienky a keď sa začítam, v podstate do hocičoho.

Jules: Vlastný telefón, bohužiaľ, asi ako vačšinu dnešných ľudí.

Marek: Nine som tú vec s ADHD vysvetlil z vlastnej skúsenosti, takže všetko.

Matej: Nikto predsa neodolá cute mačiatku alebo šteniatku. Ale inak rôzne zvuky, som na ne celkom vnímavý.

Bez jakého jídla a pití by se neměla obejít žádná koncertní backstage?
Nina: Momentálne sme v štádiu, kedy som rada, že nejaký backstage vôbec je. Ale minule na Pohode boli mandarínky a to bolo dosť super.

Lubo: Pizza, pivo, pálenka!

Jules: Jogurt a banán.

Marek: Dalo by sa povedať, že som ešte len čerstvo adoptovaným dieťaťom Nov-u a teda ešte som ich veľa nepobehal.

Matej: Povedal by som, že by ma v backstage mohlo čakať niečo ázijské, minerálka, pivo, kytica ruží a krokodíl, ale vlastne budem rád, ak mi nikto počas koncertu neukradne ruksak.

Za co utrácíš peníze/čas, co se týče hudby?
Nina: Chvíľu som chodila na hodiny spevu, ale neutiahla som to z finančnej stránky. Nemám peniaze ani na terapeuta a ten by sa mi hodil viac… ale to je možno aj dobre, lebo keby som mala terapeuta, tak by zase Nov nemal texty. Z toho vlastne vyplýva, že kapela je moja terapia, kruh sa uzatvára a v konečnom dôsledku na tom peniaze šetrím. Momentálne ideme investovať do EPčka a v skúšobni zdražela elekrina. That sucks.

Lubo: Najviac času míňam na skúšanie. Ale ani to stále nie je dostatočné. A z finančného hľadiska hlavne na obnovu a udržanie hrateľných bicích.

Jules: Orange, ktorý som zdedil po The Ills, bol zatiaľ asi najväčšia materiálna investícia. Okrem toho samozrejme stovky a tisícky hodín strávených hraním.

Marek: Rád plním e-shopové košíky pedálmi, ale ak by som mal zrátať všetky drobné, čo som minul na brnkátka, ktoré svojím nedopatrením konštantne strácam, bavíme sa o závratnych sumách. Naozaj, ak mi raz vybuchne práčka, bude to kvôli nim. Čo sa času týka, najviac ho trávim asi počúvaním hudby a teda čerpaním ako inšpirácie, tak motivácie.

Matej: Nedávno som trocha vylepšil svoju prvú gitaru a inak som si často dával do žily nové efekty, ale už som sa ukľudnil a zistil som, že nemám na výber a budem sa musieť naučiť aj hrať.

Jak bys charakterizoval současný svět ve třech větách?
Nina: Textom z mojej obľúbenej detskej pesničky z inscenácie Popoluška Bábkového divadla Žilina z 2004, autora žiaľ nepoznám: „Bezduchý kráľovič, čo večne hľadá svoje nič. Je pre krajinu ako vojna, jeho duša nepokojná.” Slava Ukraini!

Lubo: Pri aktuálnej situácii si pomôžem si citátom od bratov Strugackých z ich knihy Obydlený ostrov: „Zapamatujte si a řekněte vašim přátelům, že nežijete uvnitř koule, ale na jejím povrchu. A takových koulí je v prostoru kolem spousty a spousty, na některých se žije mnohem hůř než u vás, na některých zase mnohem líp. Ale nikde jinde se nežije tak pitomě.“

Marek: Samozrejme, individualizmus je veľmi dôležitým aspektom každého jedinca, keďže v prvom rade sme ľudské bytosti a nie behajúce masky vyformované spoločnosťou a teda sme od prírody malí a slabí. Sme závislí od kooperácie a empatie, vďaka ktorej sa dokážeme posúvať rapídne vopred našim cieľom. Bohužiaľ, veľa ľudí ale tento fakt pojíma z totálne krivého hľadiska a prispôsobuje si ho v tom najmenej etickom zmysle, s čisto sebeckými účelmi, kde to vníma ako príležitosť ublížiť a vykoristiť. Príklady asi uvádzať nemusím, je ich dosť. Či aktuálnych, či pochádzajúcich z minulosti, ale aj tak budem naivný a veriť, inak by som asi zošalel.

Matej: Sme materiálne najzabezpečenejšia a najpohodlnejšia generácia, aká kedy žila v histórii ľudstva, ale aj tak sme stále vnútorne hladní po vlastníctve či moci a týmto našim neuspokojeným hladom trpí celá táto planéta.