Do Klubovne za astronomickými decibelmi - Mugstar, Pauwels

V dejvickej Klubovni som bol prvýkrát a je to veľmi príjemné miesto. Akurátne veľká nefajčiarska koncertná sála s dobrým zvukom, dverami oddelená od konzumnej časti podniku, fajne zásobený bar, krásna záhrada s farebnými svetielkami na stromoch so spievajúcimi vtáčikmi v ich korunách.

Francúzski mladíci Pauwels sa priblížili publiku nielen svojím bezprostredným vystúpením, ale hlavne tým, že boli rozložení cez tri štvrtiny sály, pretože hlavná kapela mala svoju aparatúru už na pódiu. Tak sme stáli s davom naozaj pol metra od muzikantov. Tí, poháňaní dvojicou zohratých bubeníkov, produkovali matematický inštrumentálny rock s intenzitou metalu. Kapela presvedčila citom pre gradáciu, zmyslom pre (ne)zmyselné dynamické kontrasty alebo naozaj fyzickým nasadením. Na myšlienky o harmónii či melódii veľmi nedošlo. Ak v ich hudbe išlo o matematiku, tak delili radi párnym číslom a nepárnymi len občas, pričom ambientné pasáže boli menšinové, v kvantite i kvalite, voči divokému, pudovo komponovanému riffovaniu. Ale uznávam, že kontrast bol potrebný a účelný a nejako do zhudobnenia súčasnosti patrí.

Po prestavbe a osviežení čerstvým vzduchom späť do stále viac sa zaplňujúcej sály. Na pekne osvetlenom pódiu už začala hrať trojica muzikantov, headlineri večera, anglickí Mugstar. Spoza pultu ich pridával vlastný zvukár a popri tom stíhal výsledný mix obohacovať o rôzne, z efektovej krabičky pochádzajúce galaktické zvuky. Pravdu povediac, po pár sekundách bolo jasné, že to lepšie vystúpenie večera som už videl. Trio na pódiu bolo zohraté a správne naladené, len spojenie s múzami malo akoby rušené. K hudbe sa snažili pristupovať ako bohyňa psyché, tancujúca cez nemecké kapustové polia na inštrumentálky od Pink Floyd. Bolo cítiť, o čo kapele ide, bolo cítiť, ako na to idú, no stále sa mi zdalo, že je to len ako nejaký krátky trailer k filmu, možno ešte menej obsažnému ako samotný trailer. Zvuk bol silný, projekcie sa mihotali a publikum sa zabávalo a dostávalo do pohybu viac s každou piesňou. Melodickosť bola stále ohrozeným druhom a keď sa zjavila, ostala až priveľmi povedomá. Čo sa týka motorického rytmu, psychedelickej architektúry napätia alebo zefektovaného „spievania“ a ich (vy)užitia, kapela to vie. No ani jeden zo spomenutých výrazových prostriedkov neslúžil piesni či hudbe, ale hudba im. Mal som pocit, že to bol viac koncert na zábavu ako na počúvanie, čo je vlastne asi rozhodujúce pre oceňovanie vystúpenia Mugstar.