Saša Pastorková, Maroš Pavúk (Slovenské alternatívne leto): Treba zapracovať na klubovom divákovi

Slovenské alternatívne leto navazuje na kulturní akce pořádané ještě za normalizace zakladateli klubu Bombura v Breznu. První ročník festivalu proběhl v polovině devadesátek, vystřídal několik míst, aby našel hájemství pod zříceninou hradu Reviště, kde fungoval až do roku 2008. Po desetileté odmlce se odehrál další ročník jako „nostalgická spomienka ľudí s iným názorom“. Letos se uskuteční poprvé v kempingovém areálu u jezera Počúvadlo a má to být edice přelomová. Na další náležitosti, na to, o jaké „jiné názory“ jde a kam se festival vyvinul, jsme se zeptali členů organizačního týmu, Saši Pastorkové a Maroše Pavúka.

Proč jste se přesunuli zpod zříceniny hradu Reviště k jezeru Počúvadlo? Souvisí to s koronavirovou pandemií, jste omezení, co se týče počtu lidí, které můžete na festival vpustit?

Saša: Prekvapivo v našom prípade to nebolo kvôli korona vírusu ani obmedzeniam. Proste sa nám stalo, že mesiac a pol pred festivalom sme sa náhodou dozvedeli, že majiteľ areálu ho kvôli dlhom predal a akosi nás o tom zabudol informovať. Nový majiteľ už mal s priestorom iné plány a nechcel, aby sa tam konali festivaly. Tak sme sa museli zmobilizovať a nájsť nové miesto. Nakoľko členka nášho organizačného teamu je z Banskej Štiavnice, súčasné miesto bola rýchla voľba. Tešíme sa, že návštevníci budú môcť s nami zažiť dva dni uprostred Štiavnických vrchov v kempingovom areáli.

Snažíte se představovat současnou slovenskou hudební alternativu, podle čeho volíte program?

Saša: Náš festival je už tradične výročným podujatím Nezávislého kultúrneho priestoru Bombura v Brezne, ktorý je najstarším hudobným klubom na Slovensku. Od svojho počiatku v roku 1992 je centrom pre alternatívne žánre a ponúka svojim návštevníkom hudbu a kultúru presahujúcu mainstream. V programe je výber z kapiel, ktoré počas koncertov v klube najviac zaujali. Tento rok sme sa rozhodli staviť najmä na slovenské projekty, nakoľko chceme podporiť domácu scénu, ktorá momentálne prežíva práve kvôli korona víru náročné obdobie.

V lajnapu máte i české kapely – sledujete českou scénu, jezdíte na tuzemské festivaly? Jaká vám přijde ve srovnání s vaší hudební scénou?

Saša: Pravidelne jazdíme na menšie mestské festivaly. Napríklad do Boskovic. Členovia nášho organizačného teamu navštevujú aj Czech Music Crossroads a Colours of Ostrava. Okrem toho sledujeme najmä pražskú a brnenskú alternatívnu scénu, z ktorých často pozývame kapely koncertovať do klubu Bombura. Vy Česi ste trošku priebojnejší a odvážnejší. Odráža sa to aj v tvorbe mladých hudobníkov. Neboja sa experimentovať, hrať sa so žánrami, kombinovať ich.

Jaký chystáte doprovodný program, je to dneska nutnost?

Saša: Máme skúsenosť, že práve doprovodný program dokáže prilákať aj rodiny s deťmi. Tento rok to bude workshop výtvarnej skupiny Riavy, obľúbený formát Pecha Kucha, v rámci ktorej vystúpia členovia siete pre nezávislú kultúru Anténa, a máme pripravený aj prednáškovo-diskusný stan, v ktorom plánujeme diskusie na témy ľudských práv, korupcie a aktuálnej situácie v kultúre. Samotné miesto umožňuje kúpanie v jazere Počúvadlo, výstup na najvyšší vrch Štiavnických vrchov Sitno či cyklistiku.

Vaše vizuály mají indiánskou tematiku, proč? S tím, že navazujete na kulturní akce pořádané ještě před listopadovou revolucí, a právě indiánskými motivy mi to evokuje náš trutnovský festival, kam rád jezdil Havel nebo Plastici. Ale to je asi za vlasy přitažená souvislost, že?

Maroš: Vizuál festivalu je čistá náhoda. V 90. rokoch mal plagát artgeometrický vizuál. A v 97. roku som si dal urobiť nový návrh u nezainteresovaného grafika, ktorý nemal poňatia o trutnovskom festivale. Náhodou mi navrhol vodorovne prerušovaného indiána, ktorý sa nám veľmi páčil, aj keď sme vedeli, že to bude evokovať podobnosť s trutnovským festivalom, predsalen sme sa zhodli na ňom. Za totality sme chodili často na české ilegálne festivaly, dokonca sme tam prišli v 87. roku aj so slovenskou kapelou, ktorá sa predstavila na undergroundovom meetingu pri Hradci Králové. Je pravda, že tieto festivalové prehliadky boli našou veľkou motiváciou v budúcnosti. Bolo mi tam sympatické, že neboli orientované čisto na underground, ale boli multižánrové.

Slovenské alternatívne leto mělo desetiletou pauzu, obnovili jste ho v roce 2018. Jedním z důvodů je, že „vznikla nostalgická spomienka ľudí s iným názorom“. Co myslíte tím “jiným názorem”? Má festival politické konotace? Liší se nějak současné pojetí festivalu od toho, s čím jste ho zakládali?

Maroš: Je pravda, že vznikla nostalgická spomienka. Na druhej strane nás k tomu dohnali fanúšikovia a najväčšiu motiváciu nám dal súkromný sponzor, ktorý chodil na každý ročník a želal si, aby sa festival znovu obnovil. Je pravda, že takýto typ malého festivalu na Slovensku pravdepodobne absentuje. Festival je viac menej apolitický, ale každý ročník bol venovaný a poukazoval na krivdy vo svete a na festival boli prizvaní diskutéri okolo Amnesty International, Greenpeace, občianski aktivisti za ľudské práva atď. Súčasný projekt festivalu sa od minulosti veľmi nelíši. Je stále multižánrový a vyhľadáva zaujímavé hudobné projekty na Slovensku, ale i v Európe. Takisto sa začína klásť dôraz na diskusie a besedy na rôzne spoločenské, kultúrne a občianske témy.

Jak vypadá slovenská festivalová mapa, tedy za normálních okolností? Je bohatá, nebo má slepá místa? A jak funguje klubová scéna?

Maroš: Na Slovensku je mnoho festivalov v súčasnosti, aj mamutích, ale aj stredne malých. Je dosť ťažné znovu naskočiť do festivalového vlaku. Na druhej strane cítime, že väčšina tých menších vsádza skôr na istotu a vyzerajú dosť podobne. Je pravda, že na Slovensku existujú aj festivaly, ktoré sú čisto komerčného charakteru, ktoré putujú po rôznych mestách a regionálnych centrách cestovného ruchu a sú štedro financované od rôznych komerčných sponzorov. Vstupné je na nich takmer nulové a je ťažko im konkurovať s nezávislou dramaturgiou, ktorá nie je mediálne podporovaná. Ale napriek tomu je predsa len okolo desiatich kvalitných festivalov. Klubová scéna je momentálne asi od revolúcie v najväčšej tiesni, problém je s klubovým divákom, ktorý postupne zaniká. To nie je príčinou dramaturgie klubov, ale skôr je to celospoločenský problém konzumnej spoločnosti. Treba zapracovať na klubovom divákovi, či už v spolupráci s klubmi, ale aj médiami a fondami.

Propagujete i městský hudební festival Zvuk for Modra, který se odehraje týden po vás. Co s ním máte společného?

Saša: Festival Zvuk for Modra je jedným z mojich autorských projektov. Vznikol minulý rok pod hlavičkou Spectaculum production rovnako ako Zvuk for Štiavnica, ktorý funguje v Banskej Štiavnici už siedmy rok. Hudobným srdcom oboch festivalov je jazz a našou túžbou je predstaviť ho širokému publiku. Na svoje si však tento rok prídu aj milovníci rôznych hudobných žánrov.