Grape festival: Dážď a elektrina davu

Prevládajúci indie pop a rock na tohtoročnom Grape festivale v Piešťanoch pritiahol okrem skalných fanúšikov jednotlivých kapiel i žánrových zvedavcov, vrátane mňa. Napriek obojstrannej snahe však i naďalej kamošmi nebudeme. Nemôže za to ani Grape, ani búrková smršť, ktorá spôsobila nepredvídateľné zmeny v programe. Tie sa pomocou aplikácií a facebookových statusov mali dostať k účastníkom, no mnohých práve z tohto dôvodu obišli. Hold, nová doba. Asi mi chýba rovnako dôležitá „aplikácia“ aj na to, aby som vo vystajlovaných alternatívnych kapelách na pomedzí komercie našla ohníček radosti a uvoľnenosti. Ale. Prišli i takí, ktorých plápolajúci talent a energia aspoň na chvíľu zažehnali akékoľvek pochybnosti a potrebu žánrových oklieštení.

Po úvodných piatkových vystúpeniach prevažne slovenských kapiel hrozilo, že pár hodín po otvorení areálu bude na hlavnom pódiu šantiť už len búrka a zopár zblúdilých opilcov. Dážď však nezahnal nadšenie a krytý Kozel stage prichýlil českých Deaths. Prekvapivo neopočúvaných a svojských, bez póz a fráz (podobnosť s Local Natives čisto subjektívna). Jemne plynúca a zároveň nespútaná spleť zastrených gitár s nežným hlasom sa v slamenom opare niesla tak lahodne, že som naivne podľahla myšlienke o prevládajúcej kvalite nasledujúcich vystúpení.

„Give me a blowjob, do me a favour!“ A zopár slín sa nieslo povetrím až k zhlukom prekvapených okoloidúcich. Z nich sa razom stali skákajúci, pretože neodolali drzosti a agresívnej naliehavosti Freaks on Floor, označovanej aj ako „alternative party“ (vážne, zaujímalo by ma, kto tieto post-žánrové hlúpe názvy vymýšľa). Litovskí junáci priniesli do Piešťan nefalšovaný garážový smrad, ktorý sa šíril bez problémov zo strechy Red Bull Tour autobusu. Po čase však zvetrával a zanikal v monotónnom hluku, ktorý si chlapci prehnane poctivo ozvučovali minimálne trištvrte hodiny na ani nie polhodinový koncert.

Po ceste za očakávanými Crystal Fighters mi v hlave neustále znela nevyslovená prosba, aby sa z nich zázrakom stali Crystal Castles, a tak odstránili rozpačitosť, ktorú vo mne album Cave Rave zanechal. Energická bomba tejto baskicko-tanečnej partičky ma však okamžite prevalcovala. Spočiatku akoby diváci nemohli uveriť vlastným ušiam a očiam - prevažná časť kapely vrátane speváka a vokalistiek vyzerala ako Kelly Familly na veľmi psychadelických drogách. Po pár tónoch však africké rytmy a hravé až primitívne melódie vyvolávali príjemné bezstarostné nutkanie k tancu či niečomu podobnému. Bezdôvodný optimizmus sa šíril rýchlosťou blesku vďaka prirodzenému vyžarovaniu kapely, ktorá si pozornosť divákov nepotrebovala vynucovať zbytočnými lichôtkami a výzvami. V takomto obojstrannom súzvuku potom energia kulminuje v krásnych kruhoch a spätných väzbách. Ochranné zaklínadlo však hneď po ich odchode zo scény prestalo fungovať a dážď sa pustil do neúnavného bubnovania.

Len na pol ucha som od okoloidúcich zachytila, že vystúpenia sa časovo posunuli a pokračujú aj napriek neustávajúcemu dažďu na naliehanie účinkujúcich. Pri letmom započutí Dub FX som usúdila, že stavil na tanečnú drum and basovú zložku v natrieskanom stane viac ako na beatboxové performance, ktoré predviedol na Colours of Ostrava. A odvážne som sa pobrala do upršaného šera občas presvetleného zatúlaným bleskom.

Neveriacky som krútila hlavou, keď sa na hlavnom pódiu technici pokúšali postaviť čo najväčšiu hradbu sprievodného osvetlenia a obrazoviek k vystúpeniu tanečných Nero. To, čo prišlo potom, bola absolútna apokalypsa v tom najlepšom zmysle slova. A to v takom, že aj napriek nepriestrelnej šikmej dažďovej clone padajúcej na väčšinu zariadenia páni Daniel Stephens a Joe Ray rozpútali brutálny útok na všetko, čo sa dalo hýbať. Bolo zrazu jedno, že pršiplášte prestávali spĺňať svoje funkcie, bolo jedno, že vcelku prijateľný a nekomerčný dubstep je stále len dubstep. Dážď hral všetkým do karát a keď prišlo na najznámejšiu Doomsday, mala som pocit, že elektrina z davu poháňa celú tú parádu na pódiu a privolala i speváčku, ktorá sa s radosťou vykúpala v daždi. Menšie výpadky zvuku spôsobovali len väčšie vzrušenie v dave a relatívne krátky set zanechal o to dlhšie trvajúci dojem. Keď na diskotéku, tak už len v zajatí vetra a dažďových kvapiek na hranici prechladnutia a zápalu pľúc. Bez srandy.

Grape festival je aj napriek krátkej existencii (4. ročník) častovaný prívlastkom „tradičný“. V tomto roku to znamenalo dress code pre návštevníkov v znamení sedliackeho a vidieckeho štýlu, všadeprítomné a švihácky pristrihnuté stohy slamy, domáce výrobky od kuchyne až po textil. Dalo by sa však namietať, že tradície sú predsa o niečom inom. O tom jednoznačne presvedčil tanečným vystúpením talentovaný súbor SĽUK. Že ľudovky a hlavný stage? Mládež valila v sobotu popoludní oči na inovatívne a vkusné spojenie folklórnej a súčasnej podoby tanca a hudby. Človek mal chuť chytiť si pestrofarebné sukne do rúk už len pre ten pocit. A všetko to boli veľmi krásne ženy a muži.

Po nich však nastúpila hipsteriáda kapiel, z ktorých sa vymykajú azda len veľmi milí Vees. Prvú polovicu koncertu človek hľadá všetko, čo v nich počuje (od Beatles cez Hives až ku Strokes a ešte ďalej) a tú druhú sa skrátka teší z toho, že je to úplne jedno, pretože sú skvelí. Skladby trojica hudobníkov predvádzala s rozkošným, no sebavedomým prejavom, ktorý mal neustále v úzadí prísľub nevyčerpateľnej energie a nápaditosti. Musím však povedať, že jediní účastníci, ktorí sa ma skutočne dotkli, boli Luno. Štyri siluety v tme a prachu dokonale znázornili nevyjadriteľné. Ich ťažobu a zvláštny emocionálny nápor by som znášala v pokoji i po zvyšok festivalu.

Moje hudobné pochopenie však absolútne zlyhalo v prípade Citizens! a, boh ma ochraňuj, aj The Drums a radšej nevraviac o nesmierne únavnej spartakiáde DJa Fresha. V prvom prípade sa jednalo o vystúpenie strašne vážne sa tváriacich hudobníkov hrajúcich jednu skladbu na trilión spôsobov. Ležérne piesne Citizens! do bodky spĺňali retro požiadavky na indierockový prívlastok, no skostnateným prístupom zároveň od seba odháňali akýkoľvek nápad či zaujímavý zvuk. Plus asi dve skladby mi trvalo, kým som si uvedomila, že spevák nie je len trošku plochá žena.

V druhom prípade sa The Drums nepochybne mnohým, ak nie väčšine účastníkom, postarali o kvalitný hudobný pokrm. Profesionálne a autenticky zahrané známe skladby však mne nešmakovali preto, lebo som v nich akosi nevedela nájsť chuť. Tak je to sladké, či slané, či trpké, či čo?
Príjemne pôsobili rozjímaví The Big Pink (teda až kým sa aj z nich nestala len ďalšia alternatívna diskotéka) a organizátori prekvapili aj presunutím slovenskej kapely Billy Barman na sobotňajšiu noc. Ukončili ju pre mňa tí, ktorí mali celý festival začať a niet sa teda prečo hnevať. Až na neskutočný bordel na zemi a akútny nedostatok smetných košov a pitnej vody. Chodiť na festivaly zo zvedavosti sa nie vždy vypláca. Nabudúce skúsim skôr Brutal Assault, reku, nech je aspoň sranda.