Hradby Samoty: Prímajúci ostrov divnohudby

Hradby Samoty sú zvláštny, no nezameniteľný festival. Sami sa charakterizujú ako festival experimentálneho audio a vizuálneho umenia, a hoci sa do tejto priehradky schová kadečo, Hradby Samoty sú, podobne ako Mulder so Scullyovou, špecialisti na zložky zapadnuté v tých najtmavších kútoch. Je jedno, či sa jedná o jemnú akustickú hudbu alebo ten najhlučnejší industrial, fotku, film alebo umeleckú inštaláciu, všetko na Hradbách Samoty má svoje „ale“, svoj odtieň divnosti, melanchólie, temnoty. A tak už niekoľko rokov vytvárajú bezpečný priestor pre divákov, ktorí dokážu trpezlivo počúvať nekonečné smyčky hluku, vnímať melódiu v šume, vidieť tvary v deformáciách, hľadať krásu v ohavnosti, svetlo v temnote, či cítiť radosť pri smútku.

Festival, ktorý sa minulý rok konal len v okresanej podobe pod názvom Mikrohradby, sa opäť vrátil do areálu kaštieľa v Moravanoch nad Váhom, a to v podobnej priestorovej konfigurácii. Menší stage v podzemí, festivalové námestie, takzvaný pofel plac s výčapom na nádvorí a hlavný stage v parku, ktorý skrz zónu sôch a umeleckých inštalácií postupne prechádzal do stanového mestečka. Narozdiel od poslednej plnohodnotnej verzie, návštevníkov tentokrát čakali len dva dni programu. A bohužiaľ, tému pandémie, ktorú by som si konečne priala z reportov vynechať, stále nejde opomenúť. Prvýkrát výrazne zasiahla niekoľko dní pred Hradbami, keď svoju účasť muselo zrušiť viacero zahraničných projektov, vrátane headlinerov 300 000 V.K. zo Slovinska. Line-up sa tak razom, až na zopár výnimiek, opäť stal česko-slovenskou záležitosťou, čím sa ešte viac priblížil k formátu Mikrohradieb.

Druhýkrát som si leitmotív posledného roka a pol uvedomila priamo v Moravanoch, medzi účastníkmi. Bolo ich menej ako (pred)posledný ročník, i nálada bola trochu ospalejšia ako pred pandémiou. Niežeby Hradby Samoty stratili svoje čaro, ľudia si užívali kamarátske stretnutia, hudobníci zahrali skvelé koncerty, ale návrat do zabehnutých koľají nebol po dlhšej prestávke instantný. Napriek všetkým úskaliam ponúkol desiaty ročník niekoľko umeleckých lahôdok. Vzhľadom na rozmanitú hudobnú dramaturgiu je ťažké vypichnúť najlepší koncert a porovnávať tichú filmovú hudbu s hlukmi, ktoré testujú hranice ľudského vnímania, sa nedá. S láskou i neutíchajúcim pískaním v ušiach spomínam na ostravskú formáciu Hospital Brut. Keď má niekto set naplánovaný na desať minút, je treba očakávať masaker, ale to, čo sa v pivnici nastalo, vyhnalo aj časť inak zdatných divákov. Improvizovaný free jazz noise grind core prežijú len tí najsilnejší a konečne prebudil môjho ospalého festivalového ducha. Z hlučných formácií by som ešte spomenula Paregorika, Hlukovou sekci alebo vystúpenie Jano Doe, ktorému predchádzalo veľmi príjemné a priateľské klábosenie pred samotným setom. To sú proste Hradby, nikto sa na nič nehrá, všetci sú milí a hranice sa stierajú nielen medzi hudobnými žánrami. Na vyváženie hluku zas skvelo pôsobili sety od Ondreja Zajaca alebo slovenského neoklasického skladateľa I Am Planet.

fotogalerii z festivalu sledujte tady

Výstava bola tento rok zasvätená jednej téme - ekológií a doprave. Jednotlivými miestnosťami vybidleného kaštieľa divákov sprevádzali lastovičky, čo podtrhlo dôležitosť témy, myslím však, že úzky záber trochu znížil priemernú kvalitu vystavovaných diel. Miernym paradoxom ostáva, že v areáli festivalu sa čapovalo do jednorázových plastových pohárov a zároveň neboli rozmiestnené sáčky na triedený odpad. Ďalším organizátorským problémom bola slabá komunikácia nečakanej zmeny v line-upe, ktorá prebehla len fixkou na jednom plagáte. Tieto situácie sa stávajú, ale je dôležité komunikovať aj inými kanálmi ako napríklad cez Facebookový event.

Hradby Samoty mali neľahkú úlohu, zahájiť festivalovú sezónu po dlhej prestávke. Navyše museli nadväzovať na extrémne podarený (pred)posledný ročník. Opäť sa im podarilo vytvoriť izolovaný a veľmi prímajúci ostrov divného umenia pre netradičných divákov. Rozhodne obhájili, že sú najzvláštnejšie v tom najlepšom slova zmysle, a to i za nejdivnejších časov. Len si nezabudnite štuple do uší ako ja, ukrátite o skvelú nočnú technopárty, kde po festivalovej letargii už neostali ani stopy.