Medzipriestor pre kolektívnu exploráciu (Next 2023)

Bratislavský Next je dlhodobo zavedený pojem, stálica nielen slovenskej jesennej koncertnej sezóny, ale často i vrchol pre priaznivcov súčasnej inovatívnej a experimentálnej hudby v strednej Európe. Nextu sa každoročne do rôznorodých priestorov naprieč mestom podarí priniesť diverzný program, ktorý dokáže poslucháčovi uštedriť zopár prekvapení. Pravidlom zostáva, že ide o kolektívnu sónickú exploráciu. Či v popise nájdete žánrové zaradenia ako ambient, avantgardný jazz, súčasná klasika alebo noise, nezáleží. Na Nexte je isté, že každé vystúpenie bude vyhnuté z normálu tým či oným smerom. 24. ročník započal veľkolepo v Slovenskej národnej galérií a to hneď s menom v lineupe, ktoré zo sebou nieslo opodstatnenú záťaž. Stredajší večer patril „velikánovi“ ambientnej hudby, Williamovi Basinskému.

DUŠAN: Novú budovu SNG mám veľmi rád, no nebol som si istý, či umožní zažiariť práve hudobníkom, akých ponúka Next. Predsa len, statické galerijné inštalácie sú čosi iné ako dynamické výstupy. Z hľadiska akustiky bolo všetko v najlepšom poriadku. Organizátori zaiste vedeli, ako sa pripraviť, keďže časť festivalu sa v týchto priestoroch odohrala už vlani. Nanešťastie, úvodné vystúpenie kanadskej umelkyne Myriam Bleau vyvolávalo podobný dojem ako átrium galérie. Prvotriedna akosť, avšak s akademickou dochuťou, ktorá nie celkom umožňovala priechod emóciám. Obával som sa, že podobné impresie si odnesiem aj z nasledujúcich vystúpení a že tvorba Williama Basinského, jedného z mojich hrdinov, si v živom podaní vyslúži nálepku sterilná. Obavy boli neadekvátne.

Basinski sa prihovoril s vtipom a svoju hudbu uviedol s nadhľadom veterána. Pobyt na pódiu si zjavne užíval a neváhal akcentovať tóny vlastnými pohybmi. Prechody medzi jednotlivými motívmi neboli ani zďaleka dokonalé, to však len umocnilo dojem autentickosti. Energia americkej legendy sa preniesla aj na publikum. Na mňa určite. A v tomto kontexte predstavoval živý set dvojice Graham Dunning & DJ Food žiadaný klimax, počas ktorého sa hýbali všetci. Vysvitlo, že techno sa zaobíde bez klubu. Vynikne hoci aj v národnej galérii.

fotogalerii z festivalu zhlédněte zde a tady

RICHARD: Dojmy z otváracieho večera nemôžu byť protichodnejšie. Zatiaľ čo som si užíval priestranné zvukové krajiny Myriam Bleau, ktoré mohutný soundsystém niesol naprieč átriom galérie a pomyselne sálu deštruoval rovnako, ako umelá inteligencia budovy vo vizuále inšpirovanom špekulatívnym dizajnom, som sa duchovne zdráhal zapojiť do ambientnej omše maestra Basinského. Oceňujem formu posluchového stretnutia, predsa len ako povedal sám Texasan: „I doubt that someone from the crowd has soundsystem like this at home, so let’s listen some more music.“ Napriek tomu som mal problém naladiť sa na vlnu hypnotických páskových loopov a skôr len pozoroval s odstupom dialóg medzi rock‘n’rollovým zjavom na pódiu a mlčanlivým publikom. Záverečný set mechanického techna za pomoci DIY nástrojov ma obišiel mílovými krokmi, obdivuhodný proces a nástroje genericky znejúci set nespasia.

Našťastie, hneď nasledujúci deň zmiešané pocity v klube A4 na dobré obrátil uprímný minimalistický koncert Anje Lauvdal, ktorá na klavíri a harmoniu doprevádzala Manju Ristić prítomnú cez zvukovú stopu na laptope. Obe autorky spája nová rola materstva a pobrežné krajinky Nórska a Chorvátska. Práve v cezmorskej dištancii je blízkosť a vzájomnosť ich hudby. Rovnako ako pomyselná vzdialenosť na pódiu, kde je z prednahratej stopy Ristić sprítomňovaná cez klavírne motívy Lauvdal. Krásne vystúpenie pred stupňujúcou zimou za stenami klubu zahrialo tak akurát.

DUŠAN: Dobre, že vravíš. Už-už som sa chystal poznamenať, že mi chýbal tradičnejšie poňatý ambient s prvkami field recordings a hrejivými melódiami, no vďaka tvojim slovám som si uvedomil, že harmonický, oblažujúci zvuk nórsko-chorvátskej dvojice v mojej pamäti len zahlušili výjavy z ďalších, oveľa drsnejších vystúpení. Na môj vkus sa na tohtoročnom Nexte zhromaždilo priveľa umelcov, ktorých cieľom bolo v duchu avantgardy futurizmu demonštrovať silu nepokoja, rýchlosti či revolty. Nepopieram, že každý z autorov má svojský rukopis, lenže s odstupom času – päť festivalových dní veru nie je málo – mi koncerty Michala Mitra, Marcina Pietruszewského či Veroniky Škutovej splynuli do vágnej masy hlukových textúr bez špecifického momentu, ktorý by som si dokázal vybaviť.

S noiseovou estetikou okrem predchádzajúcich mien pracovala aj Američanka Evicshen, no jej výstup mi uviazol v pamäti veľmi výrazne. Nečudo. Industriálna temnota priliehavo zapadla do podzemnej Kotolne STU a nešlo len o konvenčný koncert, ale aj bizarnú performance. Popri vlastnoručne vyrobených inštrumentoch a rôznych náhodných predmetoch využila umelkyňa zo San Francisca ako ďalší nástroj aj samotný priestor. Po miestnosti sa nielenže sama aktívne pohybovala, dokonca so sebou vláčila celý stôl s technikou, aby preskúmala každý kút. V istom momente sa s mikrofónom v ruke pokúsila efektívne zavesiť na zábradlie železnej lávky nad miestnosťou, no neuspela. Zrejme nikto, a možno ani ona sama, netuší, či bol pád zámerný. Mne každopádne stuhla krv v žilách. Evicshen sa však bez váhania pozviechala a pokračovala v zvukovej ofenzíve, ktorú zavŕšila vskutku pôsobivým smečom. Nad hlavou roztočila bič, aby dala publiku najavo, že sa musí mať na pozore. Keď sa ozvala skutočná rana, viacerí sa už z bezpečnostných dôvodov krčili pri stenách. Ja som bol v bezpečí, keďže vystúpenie som sledoval zo zmienenej lávky, ale ty si mal vraj na mále.

RICHARD: Nečakane som sa ocitol na druhej strane barikády a to v kontaktnej blízkosti biču, pred ktorým som sa preventívne prikrčil pri stene. Radšej som utekal z možnosti konfrontácie a paranoidne pozoroval, ktorý zo svojich bizarných nástrojov Evicshen použije na publiku ako ďalší. Fragment z jej performatívno-konfrontačného noiseu som mal možnosť zažiť v pražskej MeetFactory minulý rok. Oproti tomu malo jej vystúpenie v kotolni úplne rozdielnu dynamiku, za čo z veľkej časti mohol stiesnený priestor s dojmom arény a opakujúcim sa rozhlasovým hlásením o nebezpečenstve v budove.

Spoločne s vystúpením Evicshen bol pre mňa highlightom koncert Dis Fig v klube A4. Jej „hlukový exorcizmus“, ako čítam v anotácií na webovej stránke festivalu, niesol podobné rysy ako performatívny noise jej spomínanej súputníčky. Opäť prišlo na narušenie bariéry medzi publikom a performerom. Dis Fig sa v hlúčiku pod pódiom na ťažkotonážnom podklade s rituálnymi pohybmi hádzala do strán a menila priestor pódia za uhranutých poslucháčov pod ním. Klimax prišiel skrz utíšenie za klávesami harmónia, ktorý prinášal dojem niečoho naozaj špeciálneho. Rovnako, ako bizarný harsh noise od Marcina Pietruzsewského. Netušil som, že to čo v piatkový večer potrebujem, je deštrukcia mojich ušných bubienkov, ale na stoickom pokoji a červenom kabátiku Pietruzseweského niečo naozaj bolo. Jeho priamočiary laptopový set spasil neistú pachuť z koncertov, ktoré škatuľku „experimentálnej elektroniky“ paradoxne zastúpili v hraní na istotu. V konečnom dôsledku ale čoraz viac prevyšoval pocit sónického uspokojenia. Nemôžem si sťažovať, bavil som sa veľmi.

DUŠAN: Ako milovník výrazných rytmov som sa, pochopiteľne, tešil na Beatrice Dillon, ktorá minimalistickým spôsobom koketuje aj so žánrami ako techno, electro či footwork. Mysľou som už bol na jej koncerte, kým ešte hrala Bára Gísladóttir – dronové vlny islandskej kontrabasistky si ma, žiaľ, nedokázali plne získať. Čo sa týka vytúženej Dillon, nemôžem povedať, že som odchádzal sklamaný, lenže jej vystúpenie by sa dalo charakterizovať práve tým, čo si nazval hrou na istotu. Išlo síce o live set, no väčšinu času som sa cítil ako počas posluchu nahrávky, ktorú predsa dávno poznám. Neurazilo, nenadchlo. Ale vieš čo? Možno ma len frustrovala absencia akejkoľvek interakcie anglickej umelkyne s publikom. Čím som starší, tým viac oceňujem, ak sa interpret dokáže vrúcne prihovoriť poslucháčovi.

Túto túžbu naplnil až David Danel, huslista zo sláčikovej štvorice Dystopic Requiem Quartet. Citlivo a s rešpektom predstavil kompozície Miroslava Tótha s názvom Nemiesta. Tie sa sústredia na sprostredkovanie atmosféry lokalít, ktoré ostávajú bežnému človeku buď neprístupné, alebo sú napriek ľahkej dostupnosti určitým spôsobom dehumanizované. Danelov prejav aj profesionálna, no pritom svojsky civilná hra kvarteta ma podnietili pripomenúť si význam medziľudského kontaktu a empatie. Uznávam však, že niekedy slová netreba. Tak tomu bolo v prípade Michala Matejku a Štefana Szabóa. Od dvojice gitaristov, ktorá vystúpila v záverečný deň festivalu, som pôvodne s neveľkým nadšením očakával žmýkanie melodických a harmonických možností strunového nástroja, ostal som však v úžase, keď vysvitlo, že gitary používajú úplne inak, než je zvykom. V ich rukách sa zmenili na akési nájdené objekty, z ktorých možno vydolovať zvuk najrôznejšími technikami. Improvizátori, pravdepodobne inšpirovaní aj odkazom Johna Cagea a štýlom musique concrète, počas komorného koncertu na poschodí Kunsthalle preskúmali zvukové limity predmetov, na ktoré by sa malo podľa konvencie len brnkať. A presne toto od hudby chcem. Aby ma primäla reflektovať podstatné témy, prípadne aby vo mne, naopak, vzbudila fascináciu každodennými, banálnymi vecami.

RICHARD: Plne súhlasím, esenciu Nextu cítim práve v týchto momentoch – kedy sa skrz hudbu akcentujú hĺbkové témy a sluchová perspektíva nachádza nové skulinky, ako prejsť o kúsok ďalej. O mikropríbehoch a presahových kontextov jednotlivých vystúpení by sme mohli napísať sériu na pokračovanie, v piatich dňoch sa toho kulminovalo naozaj veľa: od harmóniovej reinterpretácie I Am the Tree od Dis Fig, cez nabitú klubovú sobotu a trance bizár Lost Girls až po záverečnú studenú prvoambientnú noc s orgánovým koncertom Áine O’Dwyer a mnoho ďalšieho. Na povrchu zostala silná emócia a trochu smútku, že to skončilo. Mimokoncertným highlightom bolo pozorne počúvajúce publikom, výborná organizácia a pestrý svetelný dizajn. Festivalu Next sa to opäť podarilo a na vstupnej bráne do nadchádzajúcej zimy vytvoril medzipriestor pre hrejivú kolektívnu exploráciu zvukov a sveta okolo nás.