Nejlepší texty Full Moonu 2023: Kto sa bojí Elizabeth Grant? (Lana Del Rey)

Olivia Rodrigo na začiatku marca prezentovala na Billboard Women in Music 2023 ocenenie Visionary Award, ktoré získala Lana Del Rey (vlastným menom Elizabeth Grant) a vo svojej reči podčiarkla to, že Del Rey vychovala novú generáciu milovníkov hudby a textárov, ktorých sila a krása spočíva v zraniteľnosti a melanchólii. Billie Eilish sa zase v srdečnom rozhovore s Del Rey pre magazín Interview priznala, že na svojom úplne prvom telefóne používala ako tapetu fotografie Lany z éry Born to Die, ktorá Eilish vyformovala nie len umelecky ale aj osobnostne. Obe tieto mladé popové megahviezdy sú len dva príklady radikálnej krehkosti a úprimnosti v populárnej kultúre dvadsiateho prvého storočia, na ktorom má hudba, texty a vizuál Lany Del Rey neodškriepiteľný vplyv, vystavaný nezameniteľným charakterom a vytrvalým budovaním umeleckého odkazu.

Jej skrz na skrz diskutovaný deviaty štúdiový album Did you know there is a tunnel under Ocean Blvd., ktorý vyšiel neskôr v marci so všeobecne kritickým uznaním, túto skutočnosť potvrdil, no súčasne sa ukázal ako ďalší prekonaný míľnik v jej tvorbe. Odklon od stavania svetov a štylizácií scén manifestovala už na Blue Banisters (2021), avšak teraz bola Lana odvážnejšia ako kedykoľvek predtým. Pre textovú kompozíciu skladieb využila meditatívny spontánny spev, kedy do hlasových poznámok zaznamenávala prúd vlastného vedomia, vyslovujúc najhlbšie myšlienky. To má za následok celkový dojem, ktorý z počúvania Did you know... vyplýva, keď sa zdá, ako by sa odohrával iba v jej mysli alebo v dôvernej konverzácii s blízkou osobou.

Aj keď Lana Del Rey povedala, že by album mal vysvetliť o nej všetko, priehršť slov, ktorá sa z neho valí, morfuje skôr do špirál nezodpovedaných otázok, než by mal poskytnúť akúkoľvek uspokojivú odpoveď. Jeho esencia tkvie v kontemplácii a sebavyjadrení nepriehľadnej individuality, čím trpezlivému recipientovi dáva možnosť sa k nemu neustále vracať a cez umeleckú zložitosť nachádzať vo svojom vnútri vlastné interpretácie a estetické naplnenie.

Obsahová komplikovanosť sa stáva podmanivou v kombinácii so zdanlivou jednoduchosťou hudobnej kompozície, kladúcej dôraz na minimalistický klavír, jemné sláčiky a mezzosopránový vokál, ktorých spojenie v baladách naberá kvalitu klasických speváčok z polovice minulého storočia. Okrem toho, že album spája zatiaľ najväčší počet spoluprác s ďalšími umelcami a producentmi, neustále vnášanie nečakaných zvukových textúr do týchto prevažne klavírnych aranžmánov urobilo z Did you know... jej zatiaľ najviac experimentálny počin. Prvýkrát sme tak mohli počuť album, kde sa Lana Del Rey nachádza naraz niekde medzi gospelovým zborom, sedemdesiatkovými folkovými gitarami, syntetizátorovými slučkami a ponurými trapovými beatmi. Sugestívne klavírne sólo Jona Batiste (Candy Necklaces), či surfrockové rytmy prerážajúce hiphopové perkusie (Peppers) sú iba drobné efektné zvukové detaily umelecky prepracovaného celku.

Fundamentálne motívy, na ktorých stojí album, sú rodina, viera a konečnosť, pričom Del Rey sa nesnaží blažene dospieť k triumfu sebauskutočnenia. Je to hĺbavé odomykanie temných priestorov psychiky, ktorá patrí bytosti zrodenej z traumy. Dnes už chátrajúci a zabudnutý Jergins Tunnel v L.A., na ktorý odkazuje názvom, sa stáva paralelou k obavám, ktoré sú na albume vyslovené. Kým som a čo tu po mne zostane, keď odídem? Del Rey sa vyberá na cestu pochopenia a prijatia odkazov, ktoré po sebe zanechali tí, ktorí ju opustili, snažiac sa o nastavenie zrkadla k svojmu vlastnému. Tunel sa tu stáva zhmotnením jej priznaných rán ako určitá nevyhnuteľná podzemná entita. Preukazuje sa na výrazných nuansách vzdialeností, rôznych miest, prítomnosti a neprítomnosti. Lana Del Rey sa snaží vyrovnať so vzdialenosťou medzi ňou a zosnulými (The Grants) a nemožnosti byť s nimi (Fingertips), alebo pasivity zo strany matky či partnera (A&W).

Na druhej strane je ona sama možno v horách (Kintsugi) alebo sa nachádza vo svojom dome (Sweet) a ak nie tam, tak možno pred svojimi pocitmi utiekla do Španielska (Paris/Texas). Tento kvázi geografický aspekt, ktorý metaforicky demonštruje traumatický strach z opustenia a potrebu validácie, sa ďalej zacykluje do vyhýbania sa záväzkom, či nezdravého postoja voči nim. Skladba Paris/Texas, inšpirovaná rovnomenným filmom Wima Wendersa potom dokonale vyjadruje pocit, keď sme nútení odísť, aby sme unikli pred osamelosťou, ktorá nás čaká doma.

ONA A NIKTO INNÝ

Nový album je v tvorbe Del Rey zásadný, lebo sa prostredníctvom radikálne úprimného otvorenia duševných útrob svojej bolesti zbavuje a stáva sa nádejou: „That´s how the light gets in,“ spieva v skladbe Kintsugi, odkazujúc na Leonarda Cohena a uisťujúc, že práve vďaka prasklinám na jej srdci doň necháva vojsť svetlo. Intuícia pritom hrá dôležitú rolu kompasu, ktorý ju vedie jej osobnou cestou a transformuje sa nie je len do viery vo vyššiu nadprirodzenú silu, ale aj do elementov čakania na znamenie, či bosých nôh. Možno práve myšlienka byť bosým, ktorá sa objavuje v skladbe Sweet, ale aj v jej básňách Bare Feet on Linoleum (2019), či Patent Leather Do-Over z nadchádzajúcej zbierky, v kontexte nového albumu naberá silnejšiu spirituálnu hodnotu.

Chodidlá sú časťou tela, ktoré vo väčšine prípadov zostávajú skryté v obuvi, čím ich chránime pred možnosťou ublíženia a mnoho ľudí ich nevidí. Ich obnaženie a vedomé vystavenie bolesti je výrečná metafora. V duchu jej vlastného kolážového prístupu potom nie je náročné hľadať korelácie so začiatkom skladby Born to Die, ktorá vyšla pred jedenástimi rokmi: „Feet don´t fail me now/Take me to the finish line.“ Napriek tomu, že sa Del Rey pri prijímaní Visionary Award priznala, že nikdy nemá jasnú víziu, aj takýto malý detail, ako akési sebanaplňujúce proroctvo je príznakom jej pozoruhodnej textárskej otvorenosti.

Podvratnosť tejto otvorenosti spočíva v jej koreni, ktorý má dichotomickú povahu prepletenú typickým humorom poetického delreyizmu. Lana Del Rey môže byť nežná ale aj násilná. Aj keď by chcela rodinu, mať sex s mužom na podlahe hotela vo vzájomnej citovej neúčasti jej rovnako nie je cudzie. Chvíľami sa cítila samovražedne, no teraz je vzadu na záhrade a je high. Keď ju vidíme ako plachú a neistú, môžeme si byť istí, že vždy v nej zostane esencia Venice Bitch. Nekompromisná surovosť spôsobuje, že v prípade Did you know... možno kritizovať hudbu, ale diskutovať ešte o autenticite, či tvorivej osobnosti Del Rey sa stáva irelevantným.

Teraz pred nami stojí už Elizabeth Grant a táto cesta je jedinečná práve pre ňu. Kvôli dodnes trvajúcej bigotnej nedôvere a častokrát mizogýnnej kritike voči nej je vhodné spomenúť vyjadrenie Taylor Swift, ktorá v roku 2019 získala na Billboard Women in Music ocenenie Woman of the Decade. Vo svojom prejave, kde mimo iného spomenula Del Rey ako jej kľúčovú inšpiráciu, povedala, že iba v prípade žien sa pri hodnotení ich činnosti pozastavujeme nad faktormi, ktoré pri mužoch opomíname. Je nám sympatická? Aké sú jej osobné názory? Veríme jej to? Je za tým naozaj ona? Toto spochybňovanie je vyhradené iba ženám, obzvlášť v populárnej kultúre.

Keď sa pred viac ako dekádou ocitla Lana Del Rey v hlavnom hudobnom prúde, dá sa povedať, že minimálne impaktom na danú cieľovú skupinu išlo o kultúrny reset po všetkých stránkach, ktorý viackrát obhájila a posledným albumom svoj odkaz pre ďalšie generácie nadobro zamurovala. Mladé súčasné speváčky pokračujúce v tomto trende posilňujúcom voľný prejav skutočných ženských pocitov, takých, ako ich cítia ony, bez romantizujúcich reštrikcií mužského pohľadu, sú aspoň malou, ale dôležitou súčasťou odklonu od perfomatívneho feminizmu, ktorý zlyháva na svojej kontrolujúcej povahe a vzájomnom kritizovaní a vyzývaní.

Ísť v šľapajach tejto erudovanej postmodernej kolážistky ma láka si pripomenúť divadelnú hru z roku 1962 od Edwarda Albee s názvom Who´s Afraid of Virginia Woolf?, ktorá podobne ako Del Rey vo veľa aspektoch odkazuje na americkú kultúru. Jej názov je slovnou hračkou spájajúcou pesničku „Who´s Afraid of the Big Bad Wolf“ z rozprávky O troch prasiatkach a meno britskej spisovateľky Virginie Woolf, ktorá bola známa tým, ak pri písaní svojich diel prostredníctvom vlastného prúdu vedomia dokázala verne popísať zložitý emocionálny svet svojich postáv. Albee sa snažil vyjadriť nie len názvom, ale aj dejom hry vo svojej dobe a americkom kontexte náročnú otázku: kto sa bojí žiť bez ilúzii, vidieť skutočnosť takú, aká naozaj je? Možno by sa hodilo tento názov zrevidovať pre dvadsiate prvé storočie.

Album Did you know there´s a tunnel under Ocean Blvd oslobodil Lanu Del Rey a nás svojimi evokáciami pohltil a vyzval k interpretácii v tom najosobnejšom slova zmysle. Vidíme skutočnú osobu, ktorá stojí za personou Lany Del Rey a mali by sme sa rozhodnúť či to, o čom hovorí, budeme milovať alebo nenávidieť. Takže kto sa bojí Elizabeth Grant? Kto sa bojí vidieť realitu ženského sveta vo všetkých jej kontrastných odtieňoch?