Rudi Rus: Metal tu bude navždy

Budova megalomanské obrácené pyramidy, ve které sídlí Slovenský rozhlas v Bratislavě, mě dlouhou dobu fascinuje ze dvou důvodů. Tím prvním je brutalistní architektura a genius loci místa, které jako by popíralo gravitaci. Monstrum nejen zvenku, ale i zevnitř, ve kterém jsou dlouhé přízračné chodby s hnědozelenými koberci. Tím druhým je rozhlasový pořad, který se zrodil ve sklepení budovy. Jako by byl jejím kořenem. Headbanger_FM se na slovenských veřejnoprávních vlnách věnuje extrémní kytarové hudbě už patnáct let. Jeho jediným moderátorem po tu dobu je Rudi Rus, dvoumetrový obr se sametovým, hlubokým hlasem. Spolu s Pištou Vandalem, kytaristou a zpěvákem slovenské jistoty Čad, napsali knihu, která se otáčí právě kolem patnácti let metalu ve Slovenském rozhlase.

Kniha, která reflektuje rozhlasový pořad, je celkem neotřelý nápad. Jak se zrodil nápad vměstnat patnáct let extrémní hudby na vlnách slovenského veřejnoprávního rozhlasu do 268 stran papíru?
S Pištom Vandalom robíme knihu rozhovorov o jeho živote a skupine Čad už viac než šesť rokov. Keďže na nej makáme popri všetkom možnom, stále nie je dokončená. Tak sme si v rámci kovidovej melanchólie povedali, že to skúsime systematicky. Dali sme si cieľ tridsať pracovných dní nepretržitého stretávania a písania a dokončenia dvoch kníh. Rozhovory k 15. výročiu mojej metalovej dvojhodinovky Headbanger_FM a druhý diel kultovej Pekelnej muziky od Pištu. Na veľké počudovanie nás oboch sa to podarilo. Obe knihy vyšli ešte pred Vianocami.

Jsem rád, že jsi Pištu zmínil hned v první větě. Velmi často jsem měl při čtení pocit, že s vámi sedím u piva a probíráme věci, které všichni milujeme, i které nás štvou. To bylo pro mě něco nového, s žádnou jinou knihou jsem nic podobného nezažil. Předpokládám, že velkou zásluhu na tom má to, že se s Pištou znáte velmi dlouho.
Presne tak by to malo byť, a to mám na knihách rozhovorov najradšej. S Pištom som sa zoznámil na koncerte Deicide, Samael a Vader v Dúbravke v januári 2009. Samozrejme že som predtým registroval Čad, už od konca 90. rokov. A neskôr Vandalov. Práve v roku 2009 vyšiel album Súkromná vojna a ním mi Čad úplne zmenili pohľad na domácu metalovú scénu. Dovtedy by som veru nebol povedal, že objavím domácu nahrávku, ktorá ma natoľko nadchne, že ju budem počúvať s rovnakým nadšením ako moje obľúbené zahraničné kapely.

Pišta už vtedy pôsobil v rozhlase ako redaktor náboženského vysielania, stretávali sme sa teda čoraz častejšie. Je to zvláštne nájsť si po tridsiatke takého dobrého kamaráta, ale stalo sa to. On je naozaj neuveriteľný motivátor a guľomet pozitívnej energie. Za tých viac než desať rokov sme stihli zažiť najrôznejšie šialenosti, niektoré sú zachytené aj v jeho novej knihe Pekelná muzika II: Nuda v bekstejdži. Bol mi dokonca svedkom na svadbe, keďže vďaka koncertu Vandalov v roku 2010 som sa v bratislavskom Randale zoznámil s manželkou.

Zmiňuješ Pištův náboženský pořad a to je téma, které je pro něj zřejmě velmi důležité, a já trochu očekával, že na něj v knize dojde. Proč jste se víře nakonec vyhnuli, když si jsem jistý, že jste spolu o církvi, víře a náboženství určitě nejednou zaníceně debatovali? V co věří Rudi Rus?
Áno, je pravda, že osobných tém sme v knihe veľa neprebrali. A viera je práve jednou z tých najosobnejších. Pišta na takéto otázky musí odpovedať v každom jednom rozhovore, aj keď na žiadnom koncerte nikdy nič náboženské nekázal a náboženské témy nenájdeš ani v textoch Čad. Ak nepátraš veľmi, veľmi pozorne. Ja som katolík, mám prijímanie aj birmovku, svadbu sme mali v evanjelickom kostole s biskupom československej cirkvi husitskej. (smích)

V čo verím a čomu neverím, to by bolo na hlbšiu debatu a v inom formáte, ale čím som starší, tým sa častejšie stretávam s tým, že veriaci ľudia sú pokojnejší a vyrovnanejší. Je mi v ich prítomnosti dobre. Verím v to, že každý máme v sebe priestor, ktorý potrebujeme napĺňať duchovnom. Je iba na tebe, čo tam dáš, ale niečo to jednoducho musí byť. Ľudia, ktorí sa hrdia tým, že náboženstvo v živote nepotrebujú, si túto dieru v sebe zapĺňajú ezoterikou, jogou, materiálnymi statkami, v horšom prípade alkoholom, drogami… Veľmi často sú to veľmi smutné životné príbehy.

Na druhou stranu, dalším takovým osobním tématem je politika a v tomto ohledu padají v knize jednoznačně řezaná vyjádření. Často se setkávám s názorem, že politika do hudby nepatří. Jak se na to díváš ty? Je vůbec nějaké téma, které do umění nepatří a mělo by být tabu?
Ukáž mi človeka, ktorý tvrdí, že politika do metalu nepatrí, ja ti ukážem hlupáka, ktorý o tej hudbe nič nevie, alebo vedome zavádza, aby ospravedlnil svoje extrémistické názory, prípadne podobné správanie u svojich kamarátov. Najneskôr odvtedy, čo Black Sabbath nahrali skladbu War Pigs, to tam proste je a nič s tým neurobíš, aj keby si počúval iba prírodný či satanistický black metal. Politika a metal idú ruka v ruke celé desaťročia.

O tom, čo patrí, alebo nepatrí do umenia, by sa znovu dalo diskutovať veľmi dlho. Či má umenie život skrásňovať, alebo ho ukazovať v plnej nahote a brutalite. Podľa môjho názoru je dobré, že do seba ako fanúšikovia tvrdej muziky dostávame v malých množstvách všetku tú brutalitu, komiksové násilie, krv, agresivitu… V reálnom živote sa vďaka tomu oveľa lepšie funguje. To mám za tie roky odskúšané.

Kdo z hudebníků nebo zpěváků tě ovlivnil?
Neviem, či ovplyvnil je to správne slovo. Najviac mám asi načítaného Henryho Rollinsa, ale je pravda, že v mnohých ohľadoch s ním v politike nesúhlasím. Na druhej strane, väčšinou to vychádza veľmi rozpačito, keď sa hudobníkov novinári pýtajú na politiku v štandardných rozhovoroch. Zhodnime sa teda na tom, že hudba politiku bez akýchkoľvek pochybností reflektuje, ale hudobníci by mali v rozhovoroch o politike rozprávať čo najmenej. (smích) Výnimkou sú zdravé antifašistické a antikomunistické postoje. Tých nech je pokojne čo najviac.

Henry Rollins je s tebou i na první fotografii v knize. Očekával jsem na tomto místě obrázek tebe a Pišty – čím si tě Rollins získal, proč je tam právě on?
Fotografia je nápad nášho grafika Martina Hadesa. Pôvodne tam mal byť iba citát, ale Martin správne usúdil, že málokto by pochopil, ktorý Henry to vlastne povedal. Rollinsa sledujem už od 90. rokov. Mám ho rád. V knižnici som napočítal jeho pätnásť kníh, väčšina je podpísaných, niektoré dokonca pri osobných stretnutiach v Nemecku na Wackene. Mám rád jeho hudbu, rád ho čítam, má skvelé standupové vystúpenia, aj ako moderátor v rádiu je obstojný. (smích) V mnohom ma ovplyvnil, je pre mňa celoživotnou inšpiráciou.

Citát v úvode knihy je z jeho e-mailu. Ďakoval som mu za kapitolu o manchesterskej scéne v knihe Fanatic!, ktorá mi pomohla v jednom rozhlasovom vysielaní. Vtedy bol Henry známy tým, že odpovedá na každý e-mail, a tak sa zrodila krásna vec s tým, aby som neprestával púšťať ľuďom hudbu, robí to svet lepším. Vidíš, vďaka tebe som si práve uvedomil, že v knihe nemáme s Pištom ani jednu fotku. (smích) Musíme to napraviť pri dotlači. Z Brutal Assaultu 2019 máme jednu krásnu spoločnú z bekstejdžu, vyzeráme tam ako životom zbití päťdesiatnici. (smích)

Takže už je jasné, že bude „dotlač“? Je vlastně Metalosaurus ještě na skladě?
Prvý limitovaný náklad 333 kusov je už v podstate preč. Pár kusov sa ešte bude dať zohnať v kamenných obchodoch, ale už riešime dotlač. Bude mať iný obal a samozrejme opravíme aj chybičky, ktoré sa objavili v prvej verzii. Limitka tak zostane navždy raritným kúskom, nielen vďaka ručnému číslovaniu.

To je úspěch. Ostatně stejně jako udržet jednu relaci ve stejném formátu na veřejnoprávních rozhlasových vlnách dlouhých patnáct let. Jak se ti to povedlo? V Čechách se to, tuším, s obdobným formátem nikomu nepodařilo. I Špíně na Radiu Wave se v průběhu času měnil tým, hardcorově změřená Scéna s Banánem změnila název a částečně i formát.
Veľmi dobrá otázka, na ktorú existuje asi len komplexná odpoveď. Ale základom všetkého sú ľudia, poslucháči, ktorí tomu od prvého momentu v novembri 2005 dávajú zmysel. Keby som nemal takú dobrú odozvu, tak to nerobím. Neviem si predstaviť, že chodím do rádia a viem, že moju prácu nikto nepočúva. Od prvých diskusných príspevkov na portáli Metalopolis.net až po dnešné fejzbukové komentáre či správy, každý jeden takýto ohlas mi dáva silu. A paradoxne rovnako to mám s tými negatívnymi a hejterskými. (smích) Čiže jednoduchou a priamou odpoveďou na otázku sú poslucháči. No a potom druhá strana mince – scéna, kapely, hudobníci, organizátori koncertov a festivalov. Bez nich by to nebolo možné, oni sú hnacou silou všetkého. Bez nich by nebolo o čom vysielať. A nad tým všetkým je ešte metalová muzika, tá bezodná temná studňa nápadov. Metal by mal byť a vždy bude, to sa potom ľahko robia rozhlasové programy.

Jak v hudbě, tak v mediálním prostoru jsou zřetelné proudy a trendy. Bude tu za dalších patnáct let Headbanger_FM, vysílaný z brutalistické obrácené pyramidy a moderovaný Rudim Rusem?
Uf, priateľu, tak to ti neviem povedať. (smích) To už budem takmer šesťdesiatnik a viem si predstaviť, že by to malo svoje čaro. Je celkom isté, že táto hudba ma bude baviť až do smrti a stále ju budem študovať a objavovať. Otázne je, v akej podobe budú existovať médiá. Či ešte vôbec bude mať zmysel obrátená pyramída a rádio ako také. Verím, že áno. A ja osobne - zdravo sa stravujem, športujem, robím všetko pre to, aby sa tvoja odvážna vízia z tejto otázky naplnila! (smích) Trendy v metalovej hudbe sú zrejmé. Za posledné dve dekády sa to všetko delí a rozmelňuje na tisíc kúskov, dávno preč sú časy veľkých mien ako Metallica, Iron Maiden, Judas Priest a už nikdy sa nevrátia. O pozornosť fanúšikov bojuje obrovské množstvo štýlov, žánrov, moderných i old school vecí. A samotná hudba bojuje o svoje miesto v našom voľnom čase s počítačovými hrami, mobilmi, sociálnymi sieťami, Netflixom… Ešte to bude veľmi zaujímavé, ale som si istý, že metal tu v nejakej podobe bude navždy.

Odkud coby rozhlasový moderátor čerpáš inspiraci? Vzpomínal jsi rozhlasový pořad Henryho Rollinse, ale určitě jsou i další pořady nebo i podcasty, které máš rád.
Rollins má rád veľmi málo metalovej hudby, jeho vkus je na mňa príliš eklektický. (smích) Zdrojom inšpirácie sú už roky hlavne časopisy – anglické, americké, nemecké. Metal Hammer UK, Decibel, Rock Hard. Samozrejme internet a metalové weby. A kamaráti s dobrým hudobným vkusom – ľudia z redakcie Metalopolis.net a hudobníci a novinári, ktorí sa roky pohybujú v slovenskom undergrounde. Je toho veľa, vplýva to na mňa naozaj zo všetkých možných strán.