Veronika Kubanková | Články / Reporty | 28.07.2017
Zážitok z druhej strany, splynutie sna s realitou, hraničné hudobné kolaborácie a mnoho iného sľuboval festival, ktorý si udržiava status raritného podujatia pre temnejšie ladených jedincov už sedem rokov. Putovná myšlienka sa vždy prispôsobila danému zámku či kaštieľu a obživla ich schátralé steny pestrou maľovkou čiernoty, extrémnych zvukov a projekcií. Po výbornom predchádzajúcom ročníku v Rosiciach sa vracia späť ku koreňom. Žiadne veľké zahraničné mená husto nasekané do trojdenného programu a porcelánové vécka pre princezničky. Budiž prach a tma v bohapustom kraji na konci sveta a kaštieľ so vstupom na vlastnú zodpovednosť. Organizátori vsadili veľkú časť proma i samotnej akcie na mysterióznosť miesta konania, ktorá mohla predznamenávať výlet do iného vesmíru, ale i bad trip s trpkou príchuťou amatérčiny.
Jelšavu obklopuje zelená, malebné kopce, kam oko dovidí, a prevažne rómske obyvateľstvo. Pred kaštieľom tróni červená hviezda na vrchole komunistického pomníka a spolu so zvedavými miestnymi na stráži pri vstupe dopĺňa nezameniteľný prvý dojem z miesta činu. Čas a nezáujem ho usilovne ohlodali, ale rozľahlé nádvorie a komnaty majú historický punc. Letmý dotyk omietky či vytrvalého zostatku barokového náteru na stenách ponecháva na účastníkoch spoločné a jasné poznávacie znamenie prachu.
PIATOK
V kaplnke sa so značným posunom ozýva prvý koncert, chrámový spev vrcholiaci v doomovom a postrockovom prznení čiernymi habitmi kapely 1677. Na stenách kupoly sa vznášajú ornamentálne nočné motýle od VJa Pavla. V nasledujúcom vystúpení sa ich krídla rozprestrú do industriálno spirituálneho tranzu Entrópie Architektúry. Maďari zadelili prísny tón a nekompromisnými údermi kladív, kovových tyčí a gitár zborili prvý nános omietky v predsienke pod kaplnkou. Sludge a doom sa preklenul do rituálnych spevov a spolu s elektronikou cirkuloval v plných a výrazných hlukových prstencoch. Táto okultná psychedélia aj vďaka výbornému zvuku zanecháva najdlhšie vibrácie.
Programové časové medzery si už žijú vlastným životom. Nielen rusko-česká Myasorubka, dronový mlynček tradičných sakrálnych ceremónií a industriálnych ozvien sa zvučí dlhšie, ako hrá. Bez kontextu, rozumej vedomosti, že projekt Svyatoslava Ponomareva a Jána Krumla je inšpirovaný štyrmi školami tibetského budhizmu a využíva tradičné a vlastnoručne vyrobené nástroje, pôsobí trošku vlažne. Môže za to i slabší zvuk, no vizuálna zložka Nano VJs sa stáva jeho silnou barlou. Predstavuje otáčavý plastický 3D model jelšavského kaštieľa, prechádza opustenými komnatami a zoomuje jeho útroby až na kameň. Pomaly ale isto začínajú rituálne údery Krumla na gigantický kovový kruh súzvučiť so zabudnutým dychom kaštieľa v projekciách, polhodinové performance však aj tak akosi zapadá rýchlo prachom.
Druhý stage v Barokovej sále so psytranceovými inštaláciama slúži ako tanečné útočište. Rozľahlý priestor s vysokánskym a zdobeným stropom je svedkom tých najväčších obskúrností počas celého festivalu. Časový posun však nebol milosrdný ani k nemu a po vtipnej vlne dark wave elektroniky Giant Control a pokojných Vŕtaček po desáte hodine nasleduje dlhá pauza pred Ghostrider 1997.
Do kaplnky zavítal najprepracovanejší elektronický hosť X:NAVI-ET z Poľska. Obráti ju o stoosemdesiat stupňov a okamžite zaujmú dokonalým súznením obrazu a zvuku bez hlukových prepadov. Tekutý element a živý set s ozvučenými recyklovanými plieškami a trúbkami, ktoré sa hladko hadí vlnami projekcie. Sofistikované prechody z temných zákutí nekonečných chodieb do priamych línií koľajníc v tribálnych rytmoch prirodzene splynú s účastníkmi. V tme blčia pochodne, kaštieľ odhaľuje dlho ukryté tiene a účastníci pozvoľna hodujú v časových dierach.
Po polnoci sa výraznejšie šíria útržky rozhovorov, alkoholové pravdy ako „hudba má byť na pomedzí improvizácie, amatérstva a absolútnej geniality“. Tak pravdaže. Rieši sa aj politika, v Barokovej sále pochodujú prví zombíci na plese príšer a okrem stálej dvojice psích chlpáčov kdesi spod dreva vylieza malé mačiatko a odmieta opustiť epicentrum hluku. S tým, že headlineri Corps nevystúpia, sú už všetci zmierení a kaštieľ ožíva vo svetelných nájazdoch videomappingu.
Blues for the Redsun, pre mňa posledný piatkový koncert, nám rozkývu hlavy v sludgeovom omámení. Doom je pomalé techno pre metlákov. Maličkú zvukovú štrbinku medzi gitarami zaplní v náhlom popude Drén, rozhnevaný mladý muž, ktorého plechové torzá pri každom údere nanovo rátajú rebrá účastníkov. Kupola kaplnky je zrazu bublinou držiacou droneovú atmosféru neustále nad našimi hlavami.
SOBOTA
Sobotný deň veľká časť osadenstva strávila na exkurzii po okolí v dikcii Čiernych dier. Sľubovaná katarzná prechádzka dvojkilometrovým tunelom a raritami gemerského regiónu podľa zúčastnených dopadla na výbornú (až na jedného strateného Rusa, ktorý sa našiel pri Košiciach - taký je život). Rozhodne je však na výsosť skvelé, že sa organizátori snažili čo najviac sprostredkovať autentického ducha tak krásnych a pre väčšinu neobjavených miest.
Druhým dňom sa začali rysovať základné črty tohto ročníka. Do popredia vystupujú punkáčske riešenia, ktorých dôsledkom bol napr. pre celý festival len jeden záchod. Zároveň sa v anarchistickom prostredí prirodzene integrovali miestni nielen zo zvedavosti. Pomoc a družné rozhovory boli pre nich samozrejmosťou, a keď sa do všeobecného zevlovania v už tradičných časových posunoch vytiahli prenosné repráky a bedne, prišlo aj na ukážku pravého hudobného spiritu Jelšavy. No planá organizácia nezachránila nepredvídateľné nástupy kapiel, čo doslovne znamenalo, že človek nikdy nevedel, čo a kedy hrá. Takémuto prirodzenému vývoju sa dá za istých okolností prispôsobiť, ale vie zároveň aj poriadne vyčerpať a znechutiť.
Najočakávanejšia kolaborácia noiserov Massola, Sedem minút strachu, Supraphon Family a Drén sa rozvalila do priestoru s príznačnou drzosťou. Nanešťastie jej chýbalo dostatočné množstvo decibelov a namiesto siedmych minút trasu sa hudobne dostavil len záchvev. Hrať si na píle, ohýbať svoje inštrumenty v priamom prenose o trám či vyzametať plazením všetok prach na zemi revúc z plných pľúc do hradby hluku sa v ich podaní javila ako tá najlepšia zábava na svete. Nech žijú nadhľad a kusy plechu!
V Barokovej sále sa pozvoľna rozpínala deštrukčná nálada, dronové nakladačky TXHM rozbili sadrové sochy aj ich žijúce predlohy, ktoré sa motkajúc prispôsobovali rytmickej paľbe. Hviezdou večera sa stal Incorrect Segment s dvorným VJom Melcoreom. Projekcia tetovala poletujúce vtáky a torzá tiel a mix elektronických žánrov ju dôsledne a s vtipom nasledoval v neúnavnej naháňačke končiacej v šialenej rýchlosti gabberu. Hardcore techno ovládlo tanečnú sálu do skorých ranných hodín len s malými žánrovými odchýlkami, každú hodinu sa duchovia účastníkov nachádzali v inom štádiu rozkladu.
Kaplnku zatiaľ zaliali zvončeky a spievajúce misky gamelanu v rovnováhe s ambientnými modulárnymi plochami. The Blackwood Incident vniesol pod kupolu zemitý balans. Pokojne sa prelievajúca oáza syntetických a živo pulzujúcich zvukov v obklopení LCD/CRT obrazoviek evokovala myšlienkou na to, čo sa nachádza za ich zrnitým zenitom.
Poslednú neskorú večeru pri sviečkach si dali Obete Sekty. Hlavnou témou bol druhý príchod Krista, Ableton controller a magické noiseové škatuľky. Bolestný tón neustále rástol, požieral a znovu vyvracal zvuky naokolo v pulzujúcom rytme. Skvelé vystúpenie malo jasnú a profesionálnu tvár, veselá rozhodne nebola. Hlavný stage zatváral Emma Zunz a VJ Wega so zaujímavo vrstvenými plochami a rytmickou údernosťou, ktorá by si zrejme našla stálejšie publikum v tanečnej barokovej sále. Tam neúnavný gabber a Samčo Brat Dážďoviek vykrikujúci svoje zádušné omše humoru dotvárali vskutku eklektickú noc plnú náhodných hudobných zoskupení pod laubňami.
Ranná prechádzka kaštieľom a posledná prehliadka výstavami v komnatách, ktorým vládli témy bojov s večnými strašiakmi klerofašizmu a komunizmu ma utvrdila v tom, že hoci je účastník voľne ponechaný v hradbách samoty, tie jelšavské sú unikátne a hypnotizujúce. Budú mi chýbať. Prvý koncert v kaplnke vyhnal osadníkov lastovičích hniezd do komnát a ich piskot má v prázdnych izbách malebnú ozvenu. Každý jeden z vystupujúcich projektov tohto ročníka má isté rituálne či spirituálne presahy, poniektorí účastníci na festival cestovali aj viac ako pätnásť hodín. Kastelánka je superžena, ktorá si spolu s dobrovoľníkmi a organizátormi zaslúži veľkú vďaku. Bola by škoda, keby sa tak unikátna myšlienka s dobre našliapnutým štartom zastavila niekde na statuse bizarného temného festivalu, ktorý kašle na blbosti, ako sú triedený odpad a dostatočná hygienická podpora. Pevne verím, že sa tak nestane.
Hradby Samoty VII.
21. – 22. 7. 2017, Jelšava
foto © Tomas Mutina
Tomáš Jančík 15.12.2024
„Jako pes, pes,“ ozývá se šeptem z publika. Švejdík přichází přes červeně nasvětlené pódium a hlasům jejich slova oplácí.
Viktor Hanačík 11.12.2024
Monumentální klenby připomínají sakrální chrámy. Čtyři reproduktory v rozích a čtyři výkonné lasery na vysokých stativech...
Viktor Palák 08.12.2024
Střih, více než deset let poté vyprodávají oba hudebníci Archu a koncert znovu začíná Bargeldovým žlučovitým máváním směrem ke zvukaři, který nejprve nemá svůj den.
Richard Michalik 03.12.2024
Hudba dokáže otvárať nové perspektívy, ktoré neustále potrebujeme ohýbať, a NEXT si je toho veľmi dobre vedomý. Report.
Michal Pařízek 30.11.2024
Sevilla. Město plné barev, chutí a života, vonící po všudypřítomných pomerančích. Tamní showcase festival se svému městu podobá...
Viktor Hanačík 28.11.2024
Bylo to na hraně mozkové kapacity, hrozilo smyslové přetížení a nevolnost. Být snímek kratší, získal by si zřejmě pozitivnější přijetí, bez nežádoucích somatických následků.
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.