Flippah | Články / Reporty | 24.04.2016
Poznáte obraz Nighthawks od Edwarda Hoppera? Presne tak nevyzerá Mariatchi, okrem toho, že oba bary sa nachádzajú na rohu temnej ulice. Zavolať na posledný koncert v podniku, ktorý sa zatvára, hrobárov z Londýna - Buriers, tomu sa hovorí trefa do čierneho. Mariatchi fungovalo ako klubový priestor/bar od roku 2012 vďaka nadšeniu pre muziku majiteľa a prevádzkovateľa Richťa. Pred rokom sa tu odohrala pred vchodom neslávna scéna, keď banda holohlavýh kokotov dokopala ľudí vychádzajúcich z baru. Zvedaví si dohľadajú príslušné video, čoho sú schopní fašouni, ktorí sa teraz snažia chrániť nás vo vlakoch pred nebezpečnými živlami. Ďakujem, nebolo treba. Kto nás ochráni pred nimi???
Mariatchi disponuje miniatúrnym pódiom a zvláštnou akustikou, skosenou klenbou pred pódiom, čo spôsobuje, že každý jeden koncert musí byť už len na základe settingu komorný. Buriers začali na minútu presne, až to chvíľu vyzeralo ako zvukovka, tak sme sa priblížili. Prvých pár skladieb nás bolo asi 10 postávačov a prešlapovačiek, kým spevák nenaznačil, nech ideme bližšie, a vtedy začala ozajstná výmena emócií. A dostávali sa nám plné priehrštia. Napriek znateľnej únave a menším problémom so zvukom James P Honey striedal starú akustiku so špagátom à la Ctib s elektrickou gitarou, občas zasadol k starodávnej vertikálnej ťahacej harmonike s klávesami, z ktorej vychádzal aj tak nanajvýš jedno-dvojtónový drone alebo sa len tak vydal s mikrofónom medzi ľudí a face to face dával diktát abstraktných metafor. Jedna za druhou a k tomu tá dášafonfľašovská nefalšovaná charizma. Chvíľami pocit ako na HC show, i keď produkovaná muzika skôr "zasnívana, melancholická, premýšľavá". V tričku Enrique Iglesias a mikinou s nášivkou Leonard Cohen si môžeš dovoliť čokoľvek.
Keďže je to jedna z posledných zastávok na česko-slovenskej tour, vtípky vraj už došli. Napriek tomu sa chytáme na: Monday? You cannot see nobody in the streets in London on monday! a opisy nevydareného nahrávania albumu v Texase, lepšie než z Preachera: Huge swimming pools, lot of churches everywhere and when you eat in a restaurant, suddenly a cowboy walks in, looking at us with this question in his face, what the fuck this bunch of homosexuals wants here? Perkusionista s výzorom, že by mohol hrať skôr v Sunn O))) a že aj zvuky tiahnúce sa z jeho skromnej bicej súpravy by sa nestratili v žiadnej doom jazzovej kapele. Osvetrovaný cellista, vyzerajúci ako PhD študent u Pianistky Elfriede Jelinek, dokonale dopĺňa podivnú trojicu backing vokálom. Hra s gradáciou, zvukomalbenosťou slov a prenikavým, rezonujúcim hlasom je natoľko podmanivá, že aj keď dávam po dlhej dobe koncert natriezvo (sic!), nebolo nutné nič umelo pridávať k atomosfére večera.
Celý set odohraný za hodinu a to odozneli všetky songy z posledných dvoch EP Four Songs a To Speak of One's Own Pride plus pár z čias, keď kapela fungovala ešte so sprievodom chorusových speváčiek ako Band of Buriers, dva vytlieskané prídavky a posledný fingerpicking cover Wolfie od anglickej pesničkárky Scout Niblett. Toto bol očistec a to vám vravím, že som neveriaci. Júlia hovorila, že to bol zážitok podobný, ako keď si porevala pri Billovi Callahanovi, a Maja, ktorú sme stiahli tesne pred začiatkom, prežila celý koncert opretá o reprák necelý meter od kapely a viditeľne si to užívala. Ak Saul Williams je martýr, tak ja som lúzer a James P Honey je king! Pri stánku s merchom sme ešte kecali, ako ich baví robiť profesionálne vyzerajúce klipy na kolene, o DIY scéne v Čechách a na Slovensku, kde stretli mrte príjemných ľudí, o tom, že s tým anti-rapom je to celé len taký ujeb, a nakoniec vymiename okrem mailov aj odznak Buriers za odzak našej včelárskej crew Bee Bee Kingz s odkazom Support your local beekeeper, čo s priezviskom Honey dáva celkom zmysel. Starý kamoš mi raz spomínal, ako zažil koncert Dirty Three v malej putike v nejakom zapadlom francúzskom mestečku, verím, že to bolo podobné ako dnes večer tu. O rok dúfam znova. A Mariatchi sa sťahuje len do šenku cez ulicu oproti. We all die twice/ the first time when we cease to breathe/ and the last time is the last time someone speaks our name.
Buriers (uk)
18. 4. 2016, Mariatchi, Nitra
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.
Filip Peloušek 17.11.2024
Je to sotva pár dnů, co jsem dočetl Piko Apoleny Rychlíkové a Pavla Šplíchala, to mi ještě nedocházelo, jak potřebný kontext mi dodává ke křtu jedné z nejzásadnějších desek letošního…
Viktor Hanačík 07.11.2024
Oba pojí čtyři roky staré album Brass, cit pro ponuřejší vyprávění, jazz-rapové podhoubí a kontrasty z afroamerické historie... A na dlouhém baru La Fabriky mají zemité Primitivo.
Marek Hadrbolec 31.10.2024
„Zahraj Slipknoty!“ zakřičí někdo. „This is going to sound like Slipknot, I'll even take my glasses off for it,“ odpovídá pohotově Igor, načež Stoned Jesus...
Václav Valtr 28.10.2024
„I wanna taste you, taste your lips, feel your hips,“ znělo z pódia, kde stála zpěvačka v rudých šatech, od prvních okamžiků plně pohroužená do hudby.
Veronika Tichá 27.10.2024
Působivá performance irského kvintetu s vervou a nahlas pojmenovala problémy, které vidí kolem sebe a nebojí se o nich mluvit.
Klára Šajtarová 25.10.2024
V hluku se setkává bolest s rozkoší, zoufalství s rezignací, otázka přežití se stává méně o fyzickém těle a více o duchu.