Záblesky svetla, krásy (Lingua Ignota, Amenra)

„Vážené dámy a páni, zapnite si, prosím, bezpečnostné pásy.“ Sedím v lietadle, smer Amsterdam a opäť raz pochybujem o tom, či mi jeden večer stojí za celý punk spojený s nocovaním na letisku. Amenru som tento rok už videla, v Londýne, a Amsterdam ma privítal ešte horším počasím. Vonku je dážď a tma, za tri minúty vylieze slnko, len aby sa o minútu opäť rozpršalo. Chcem si odfotiť sochu pred letiskom, ale nejde to, kým vytiahnem foťák, svetelné podmienky sa niekoľkokrát radikálne zmenia. Nechápem, všetko je plné protikladov, svetlo strieda tmu, podobne ako sa moje nadšenie zo skvelého lineupu strieda s pochybnosťami, či tento výlet nie je až príliš šialený…

Amenra oslavuje dvadsať rokov existencie a okrem normálneho tour pripravili pre svojich fanúšikov niekoľko špeciálnych koncertov. Očakávania sú nemalé, večer v hlavnej sále divadla Paradiso zahajuje Lingua Ignota, ktorá prišla do Európy predstaviť nový album. Na stagi je jednoduchá inštalácia z priesvitného igelitu, pôsobí veľmi chladne. Nesedí mi to, jej hudba je plná emócií. Pred koncertom narazím na Colina z Amenry, letmo sa pozdravíme a vymeníme zopár zdvorilostných fráz: „Bude to emočne ťažký večer, poriadne sa priprav!” A keď sa mrazivý pohľad Kristin Hayter (Lingua Ignota) prvýkrát zaborí do publika, pochopím, že vedel, o čom hovorí…

Caligula nie je pekný album, ale myslím, že sa o to ani nikdy nesnažil. Je plný hnevu, kriku, zúfalstva a naliehavosti. Je ho tak enormne moc, že dostane každého. Nedokázala som si predstaviť, ako sa s týmto dielom, ktoré hrá na emočné vyčerpanie a následnú katarziu poslucháča, dá koncertovať naživo, avšak to, čo Kristin predviedla, opäť kúsok predefinovalo moje vnímanie krásy. Bolestivej, surovej, autentickej a nepopriteľnej čistej krásy. Každý jeden výkrik sa zarýval hlbšie, na niekoľkých tvárach sa objavili slzy a ja som ostala bez slov. Úľava neprišla, ale to je možno dobre, nebolo ešte ani deväť hodín.

fotogalerii z koncertu najdete tady

Organizačne event trochu zlyhal. Hoci koncertovalo šesť kapiel, kvôli prekryvom v lineupe a preplneným sálam sa mi podarilo vidieť len tri koncerty, nafotiť dva. Treha Sektori zahral rovnaký dark ambientný set ako na Roadburne, tentokrát však vyznel ako svoj slabší odvar. A oslávenec? Nenapadá ma, čím sa ich set líšil od normálneho turné. Áno, zahrali Solitary Reign, na túto pesničku sú pomerne skúpi, ale inak to bola tradičná temnota, výkriky, ťažoba a tma prekladaná zábleskami ostrého svetla. Presne tá dualita, o ktorej Colin rád hovorí a čo by ste od Amenry očakávali. Čo však neznamená, že to nebolo predvedené kvalitne a bolestivo, však sa aj prvé rady premenili na vlnu synchronizovane headbangujúcich hláv.

Sedím na letisku, sú tri hodiny ráno. A stále mi máta hlavou veta, ktorú sme si vymenili s Colinom: „Lingua Ignota je neskutočná umelkyňa, vytvorí ešte veľa nevídanej krásy. Ale je to zničujúce, vravím ti, vždy keď je umelec na stagi a hrá svoj song, prežije to, prečo a za akých okolností ho napísal. A to bolí.” A s touto vetou v nekonečnej smyčke upravujem fotky a čakám na prvé záblesky ranného svetla...