Zasnená ženská melanchólia (Agnes Obel)

Dánska pesničkárka Agnes Obel je pozoruhodné stvorenie. Vystačí si s málom - jej jemné údery do klavíra a zasnený spev s príjemnou dávkou škandinávskej melanchólie už učarovali mnohým. Práve táto nezvyčajná zmes pritiahla v pondelok večer do divadla Hybernia, kde Agnes Obel predstavovala svoj nový album Myopia, rôznorodé publikum.

Nie som príliš zvyknutá na koncerty na sedenie a už vôbec nie v takto reprezentatívnych priestoroch. Koncert bol síce vypredaný, avšak pár minút pred avizovaným začiatkom stále nebol problém zbadať neobsadené sedačky. Prípravu som podcenila a belgickú predkapelu River Into Lake som si stihla napočúvať len zbežne. Z nahrávky zneli ako jednoduchý elektronický popík. Prekvapilo ma však, keď na modro nasvietenú scénu prišiel osamotený pán, ktorý sa predstavil ako Boris z Bruselu. Tvrdil, že je veľmi rád, že s nami môže chvíľu pobudnúť a zahrať nám. Z Borisa sa nakoniec vykľul vtipný spoločník, svoju kapelu predstavil vymenovaním nástrojov, na ktoré celú dobu hral len on. Bohužiaľ to nebola dostatočná náplasť na neodbytný pocit, že miestami vesmírne a miestami retro znejúca hudba sa na divadelné pódium nie príliš hodila. S fotografkou sme počas prestávky rozoberali, kde by to vyznelo lepšie, hlasujem za malý zafajčený bar s dvojkou červeného.

V pauze sa zo sály do foyer ozývalo hlasné čvirikanie. To bolo vlastne prítomné už pred prvým koncertom, jeho funkcia bola nejasná. Spolu so známym modrým osvetlením vo mne vyvolalo akýsi neprirodzený pocit, pri ktorom som si uvedomila absenciu scénografie. Tieto úvahy však prerušil nástup troch dám v čiernych kostýmoch s bielym topom, ku ktorým sa pridala aj samotná Agnes Obel odetá ako víla celá v bielom. Intro bolo akustické a potom sa Obel presunula za klavír a prihovorila publiku. Aj ona bola veľmi rada, že je v Prahe, spomínala na Palác Akropolis, kde hrala naposledy, údajne skvelé miesto, i keď viacej klubové ako toto majestátne divadlo.

Setlist tvorili staré aj nové pesničky a Agnes Obel sa ešte zopárkrát s germánskym prízvukom na angličtine prihovárala publiku. Dozvedeli sme sa, že dneska tam s nami sedí aj jej mama, a preto je interpretka nervózna, ale aj to, že čierna diera v jej hlave pohltila, ako sa po česky povie „thank you“. To vlastne nevadí, pretože štvorica žien na pódiu pod jej vedením predvádzala jednu jemnú klavírnu baladu za druhou, dva sláčikové nástroje dodávali zamatovému hlasu dávku melanchólie i nevtieravej naliehavosti.

Hoci som po hudobnej stránke očakávala trochu ohromujúcejší zážitok, nemôžem Agnes Obel s kapelou vyčítať neprofesionalitu. Rušivo však pôsobilo nasvietenie scény, ktoré sa menilo z ružového cez fialové až po modré. V druhej polovici sa na chvíľu rozsvietili obyčajné žlté žiarovky a scéna na chvíľu pôsobila prirodzene, možno i trochu magicky, ale po chvíli sa opäť pridali rušivé farby. Agnes Obel večer ukončila prídavkom a v jednom zo svojich posledných príhovorov konečne rozlúštila hádanku, ktorá ma trápila od samotného začiatku. Pred pesničkou Island of Doom spomenula, že bežne majú za sebou výzdobu, pripomínajúcu džungľu a zrovna k tejto pesničke by sa náramne hodila. To už neposúdim, ale aspoň som pochopila to neutíchajúce čvirikanie pred oboma vystúpeniami.