Ema Klubisová | Články / Reporty | 19.11.2024
Sobota večer, Praha. Rušné ulice v mene zábavy aj udalostí koncertovej sezóny. Dnes to je jedna z mnohých pasáží a jej kultúrny priestor Archa+, ktorá sa stala epicentrom druhého dňa Alternativa festivalu, v rámci Alternativa meets Heartnoize.
V hodinovej hudobnej performance I Want to Be a Machine sa nórska hudobníčka a spisovateľka Jenny Hval snaží nájsť a testovať hranice hudby vo vzťahu performerky k publiku, ako aj k vlastnému procesu tvorby v kontexte hudobného priemyslu. Pýta sa, čo ešte môže ponúknuť, a to v dobe, kedy hudba stráca svoju fyzickú, ako aj filozofickú hodnotu. Aj to je otázka, s ktorou uviedla tento interdisciplinárny projekt aj samú seba, pretože jej pozícia na stagi je pre ňu nejasná. Bola by radšej strojom, aby nerobila chyby alebo aby sa nikdy nemohla vyčerpať?
Bolo niečo po ôsmej, svetlá zhasli a nastal krátky moment ticha. Nonšalantne a jednotlivo, za zvuku pomaly narastajúceho potlesku a tlmeného svetla, no s pohľadom upreným do zeme prišli traja účinkujúci. Hval zastavila v strede, pred mikrofónom a dvomi akustickými gitarami. Pred ňou stál dymiaci ryžovar a vzadu napravo difuzér. Na okrajoch boli dva stolíky ovinuté polopriesvitnou ružovou látkou s notebookom a modulátormi. Za jedným sedel multiinštrumentalista a druhá polka skupiny Lost Girls, ako aj jej života, Håvard Volden. Za druhým na striedačku s Hval backup vokalistka Jenny Berger Myhre. Výpomocné trio uzatvárala druhá vokalistka a multižánrová hudobníčka Linn Nystadnes, ktorá však prišla až po polovici.
Po dvoch tanečných, elektro-popových, veľmi intímnych, pre Hval typicky podstatu hľadajúcich songoch sme na plátne sledovali prednahratý proces písania eseje, voľné úvahy, asociácie a preklepy umelkyne. Bol to nejaký typ wordového dokumentu, kde za sebou naskakovali písmenká a vety, ktoré boli simultánne čítané jej vnútorným hlasom. I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám. Až k jadru kreatívneho procesu, v snahe o neustálu produkciu v reálnom čase, s využitím všetkých a všetkého, ako stroj. Bez hraníc alebo mantinelov, avšak kolektívne a intuitívne.
fotogalerie z koncertu najdete tady nebo i tu
V prvej z alegorických úvah snívala, že stojí pred McDonald's a chce byť jedným z burgerov. Dehumanizovaná, opakovane vyrábaná, zabalená, predávaná z ruky do ruky, konzumovaná, reprodukovaná a vyhodená do koša. Videla v tom seba a my možno nás. Od osobna prešla k aktivizmu v čiernych mikinách s „Free Palestine” na chrbtoch, zdôraznením prepojenia hudby s militarizmom. V druhej úvahe si vymazala Spotify, pretože jej spoluzakladateľ Danie Ek dal 1 bilión eur spoločnosti Helsing, ktorá používa AI na vytváranie živých máp bojiska, podľa ich sloganu “umelá inteligencia na ochranu našich demokracií”. Spolupracujú však s nemeckou Rheinmetall, ktorá zásobuje Izrael tisíckami tankových munícií. Písala, že mikrofón a všetky mikrofóny sveta vníma ako súčasť vojenskej komunikácie a nepriameho dozoru. Ako súčasť hudobného priemyslu a aktuálne performujúca osoba kontrolu nezíska, no tým, že na to poukáže a nechá nás vidieť jej myšlienky a neistoty, nechá tému prejsť kreatívnym procesom a niečo nám ponúka.
V posledných minútach hudobníci spomalili, stíchli a prešli na a cappella. Obe vokalistky aj Volden sa pridali k Hval, ktorá už sedela na úzkom hnedom stole a začali iba jemne harmonizovať, vydávať tiché zvuky s pohľadom niekde za nás. Bez mikrofónov. Bolo to intímne a nežné, moment, kedy sme ako publikum boli bližšie než kedykoľvek predtým. Moment, kedy bola ich prítomnosť na stagi ako performerov nevyhnutná. Komunikácia emócií predefinovala ich dôležitosť oproti analytickej strojovosti na začiatku. Za zvuku mohutného aplauzu zakričali „Free Palestine” a odišli rovnako ako prišli, tentokrát spolu.
Jenny Hval: I Want to Be a Machine
16. 11. 2024 Archa+, Praha
foto © Anna Baštýřová
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.
Filip Peloušek 17.11.2024
Je to sotva pár dnů, co jsem dočetl Piko Apoleny Rychlíkové a Pavla Šplíchala, to mi ještě nedocházelo, jak potřebný kontext mi dodává ke křtu jedné z nejzásadnějších desek letošního…
Viktor Hanačík 07.11.2024
Oba pojí čtyři roky staré album Brass, cit pro ponuřejší vyprávění, jazz-rapové podhoubí a kontrasty z afroamerické historie... A na dlouhém baru La Fabriky mají zemité Primitivo.
Marek Hadrbolec 31.10.2024
„Zahraj Slipknoty!“ zakřičí někdo. „This is going to sound like Slipknot, I'll even take my glasses off for it,“ odpovídá pohotově Igor, načež Stoned Jesus...
Václav Valtr 28.10.2024
„I wanna taste you, taste your lips, feel your hips,“ znělo z pódia, kde stála zpěvačka v rudých šatech, od prvních okamžiků plně pohroužená do hudby.
Veronika Tichá 27.10.2024
Působivá performance irského kvintetu s vervou a nahlas pojmenovala problémy, které vidí kolem sebe a nebojí se o nich mluvit.
Klára Šajtarová 25.10.2024
V hluku se setkává bolest s rozkoší, zoufalství s rezignací, otázka přežití se stává méně o fyzickém těle a více o duchu.
Filip Peloušek 22.10.2024
Na druhé straně se starší, očekávající kopající beaty a moshpit, drží zatím u stěn s půllitry, snaží se přečkat útrapy čerstvé dospělosti: „Jak mám žít, aby to tak nebolelo?!“