Pohoda na pohodu i s CocoRosie a of Montreal

Silným dôvodom, prečo prísť na Bažant Pohodu, sú tento rok určite ženy. Po Björk, Kate Tempest, Pearls Negras, Mourn a dvojičkách Ibeyi prídu aj sestry Bianca "Coco" a Sierra "Rosie" Casady, vystupujúce pod názvom CocoRosie.

Bianca je perkusionistka odchovaná na hip-hope s výrazne charakteristickou farbou hlasu, kým Sierra je harfistka, ktorá študovala operný spev. Zdanlivo nezlučiteľná kombinácia je základom snovej až mystickej atmosféry ich piesní. Tú dosahujú aj nevšedným nástrojovým obsadením (rôzne detské hračky) a ešte zvláštnejším výberom miest na nahrávanie (kúpeľňa, stodola...). Pri živých vystúpeniach ich zvyčajne dopĺňajú basgitarista, klávesák a beatboxer. Sierra sa narodila v Iowe, Bianca na Havaji. V tínedžerskom veku sa obe presťahovali do New Yorku, no napokon zakotvili v parížskej umeleckej štvrti Montmartre. Práve tu, v kúpeľni Sierrinho bytu, nahrali svoj debutový album La maison de mon rêve. Nasledoval album Noah's Ark, ktorý preslávila v pozitívnom zmysle slova hudba a v negatívnom jeho šokujúci obal, ktorý The Guardian a Pitchfork zaradili medzi najhoršie covery všetkých čias. Tretí album im produkoval dlhoročný spolupracovník Björk Valgeir Sigurðsson.

Vo svojej tvorbe miešajú s hudbou výtvarné umenie (ktoré študovala Bianca), divadlo, súčasné médiá či tanec. Na konte majú napríklad muzikál tzv. "poperu" s názvom Soul life či tanečný program "Nightshift". Toto nevídané premiešavanie druhov umenia, foriem a žánrov nazvali noviny NY Daily News "freak folk". Podľa The Independent je veľmi ľahké podľahnúť ich kúzlu. The Guardian prirovnal Biancu ku Björk a spev Sierry ku prejavu Kate Bush. Nevšedné harmónie, kombinácie zvukov a farieb zase nazval magickým realizmom v populárnej hudbe. V roku 2012 si podmanili svojim vystúpením Royal festival Hall, po ktorom nasledovalo dvojnásobné standing ovation. Počas ich koncertu na Bažant Pohode sa už stáť bude, no sme presvedčení, že si vyslúži prinajmenšom búrlivý potlesk.

Ako bude vyzerať budúcnosť elektronickej hudby? Túto otázku zodpovie krátky náhľad do štúdia Henryho Steinwaya, známeho pod menom RL Grime. Známy aj pod pseudonymom Clockwork, vyrástol v Los Angeles. V tejto Mekke showbiznisu sa pripojil ku skupine producentov WeDidIt, ktorú spolu s ním tvoria Shlomo, Groundislava a D33J. V roku 2012 vydal EP s názvom Grapes. Už o dva mesiace spravil spolu so Salvom remix skladby Mercy od Kenyeho Westa, ktorú si na soundcloude vypočulo už vyše sedem miliónov ľudí. Definitívne uznanie profíkov i klubovej verejnosti mu priniesla skladba Trap on Acid. V roku 2013 nasledovalo ďalšie EP High Beams a koncom minulého roka očakavány debut Void, na ktorom spolupracoval s umelcami ako Boys Noize, Big Sean and Djemba Djemba. Z albumu je azda najznámejšia skladba Core. Pre magazín Billboard sa vyjadril, že ho nezajíma chytľavosť jeho skladieb a nenechá si ju nanútiť. Ide mu o autentickú tvrobu i keď sa podobný postoj v elektronickej tanečnej hudbe nenosí. Pre Billboard tiež priznal, že sa túži stať legendou vo svojom žánri, čím sa vraciame k odpovedi na úvodnú otázku. RL Grime o tejto túžbe nesníva, ale maká na nej v štúdiách a v kluboch. Kam sa až dopracoval vo veku absolventa vysokej školy zistia už čoskoro aj návštevníci Bažant Pohody.

Athens, Georgia, USA, of Montreal... nie, nejde o tweet vášnivého cestovateľa, ale o domovskú adresu americkej rockovej kapely of Montreal. Názov zostavy pripomína neúspešný vzťah lídra kapely Kevina Barnesa so ženou z Montrealu. Žánrové zaradenie je pestré ako aranžmány ich piesní. Od varietnej hudby na štýl The Beatles z konca 60-tych rokov, cez psychedelický pop, elektroniku, funk, glam rock, afrobeat až po indie. Ešte väčšia rôznorodosť zdobí javiskovú kostymérňu of Montreal (tú tvorí Barnesov brat). Neuchopiteľnosť kapely výstižne pomenoval magazín Pitchfork "paradoxom of Montreal" - čím viac tvoria, tým menej ich poznáte. Kapela nahrala od roku 1996 už 13 štúdiových albumov. Ten najnovší Aureate gloom (pozlátená melanchólia) má niečo spoločné s aktuálnym albumom Vulnicura od Björk. Okrem toho, že vyšiel v tomto roku (4.3.2015), ide taktiež o autoterapiu po rozpade dlhoročného vzťahu. Kým väčšina súčasných umelcov opakuje univerzálne uchopiteľné vágne frázy, Barnes ide opačnou cestou. Píše texty tak osobné, až pôsobia ako vytrhnuté z denníka, ktorý by mal byť permanentne pod zámkom. Okrem osobných výpovedí je na jeho najnovšom albume aj azda najsilnejšia politická pieseň of Montreal doposiaľ Bassem Sabry (pomenovaná po zavraždenom egyptskom novinárovi).

Pod melanchóliou si však v prípade of Montreal rozhodne nepredstavujte ponurú atmosféru či meditačnú hudbu na spanie. Interne sme si kapelu nazvali americký "Puding pani Elvisovej". Of Montreal je doma na pódiách a vibrácie ich pesničiek sa najlepšie šíria pomedzi kvety vo vlasoch ľudí na festivaloch. Po pustení skladieb Wraith pinned to the mist and other games či Gronlandic edit začnete odrátavať dni do leta.