Továreň na autenticitu (66 hodín)

Tabačka Kulturfabrik, ktorá už od roku 2009 pôsobí v Košiciach, sídli v budove bývalej tabakovej továrne. Samotná bašta kultúrneho centra síce dýcha industriálnou atmosférou, no inak je obklopená typickým mestským prostredím. O Tabačke však po novom možno uvažovať nielen ako o konkrétnom priestore, ale aj ako o špecifickej kultúrnej vízii, ktorá sa dokáže odpútať od Košíc. Z metropoly východu si to totiž Tabačka namierila aj na vidiek. Svoju akciu s názvom 66 hodín umiestnila do obce Smolník, kde môže intelektuálne ladený program kontrastovať s vidieckymi pomermi.

Organizátori zostali verní svojmu menu, keďže aj toto podujatie sa koná v starej tabakovej fabrike, čo mu dodáva nádych bizarnosti. Všetko pôsobí ešte jedinečnejšie, keď návštevník zistí, že stavba je dekorovaná dielami súčasných výtvarníkov a výtvarníčok, je v nej zriadený miniatúrny skatepark a počas troch festivalových dní otvorené aj tetovacie štúdio. Festival má za sebou druhý ročník. A to už je dokopy 132 hodnotných hodín.

JAKUB: Cestou autobusom, usadený v krkolomnej polohe a zahádzaný batohmi, počúvam tvoju úvahu o tom, či sa cigarety značky Mars stále vyrábajú. Prestup na ďalší spoj nezvládneme podľa plánu a nádej, že po pol šiestej večer bude stále k dispozícii hromadná doprava, sa ukáže ako naivná. Miestnemu taxikárovi našťastie stačí spomenúť bývalú tabakovú továreň a hneď vie, kam ísť.

Pred hlavnou bránou nás fotí člen personálu, esbéeskári s nami vtipkujú. Na nádvorí znie repertoár známych filmových skladieb v podaní dychového orchestra Štós. Cestou do kempu sa zastavíme pri stene ozdobenej ukrajinskými farbami, prehodíme pár slov s ľuďmi z neziskovky Saplinq, ktorá sa zameriava na queer ľudí, ale aj s dievčatami z projektu Klíma ťa potrebuje. Zoberieme si štuple do uší od iniciatívy Nehuč, ktorá sa snaží návštevníkov koncertov chrániť pred tinitom.

Akoby sme prišli na akciu v procese, nie na jej začiatok. Niektorí ľudia sú v pohybe, iní sedia pod hliníkovou skulptúrou. Tešia sa na víkend. Neraz ma obdaria úsmevom, ktorý automaticky vrátim. O úprimnosti emócií nepochybujem, povznesená nálada zatiaľ nemôže byť vyvolaná alkoholom, ten sa dá zakúpiť až vo večerných hodinách. Návykové látky už v bývalej továrni nehrajú hlavnú úlohu.

DUŠAN: Príchod na východ ma trochu prefackal. Niektoré dediny boli v žalostnom stave, na múre graffiti v znení Harabin na hrad a každú chvíľu sme stretávali Rómov, ktorých zjav nasvedčoval, že v luxuse naozaj nežijú. Organizátori si dali záležať, aby aj návštevníkom ako ja naznačili, že v rozvinutom regióne sa ozaj nenachádzame. Prvou pripomienkou bol escape room s tematikou života rómskej menšiny. V druhom prípade išlo o expozíciu venovanú histórii Smolníka, ktorý sa z šesťtisícového kráľovského mestečka zmenil na stagnujúcu dedinu s ledva tisíckou obyvateľov.

Vybral som sa ju preskúmať v rámci performatívnej prechádzky, ktorú viedli členky kolektívu Fjúžn. Ten pomáha cudzincom a cudzinkám s integráciou do spoločnosti a verejnosti ponúka workshopy či vlastný magazín. Mladé umelkyne nás zabávali scénami v duchu absurdného divadla, ktoré miestnu cyklistku zaujali (alebo zmiatli?) natoľko, až sa rozhodla kráčať s nami.

NA SEKUNDU SA POZASTAVIŤ

JAKUB: Do posledného dňa sa mi darilo zablúdiť do stále nových častí továrenského komplexu. Náhodné potulky mi dávali priestor vstrebať dojmy a utriediť si myšlienky. Po príchode do kotolne, ktorú svetlá halili do dystopického neo-noir kabátu, som sa ocitol uprostred performance projektu Human Wave. Až po chvíli som si uvedomil, že muži v dlhých čiernych kabátoch, ktorí rázne prenasledujú ženy v bielych šatách a s kuklou zakrývajúcou celú tvár, sú herci. Dynamika vystúpenia mi nedovolila postáť na mieste.

DUŠAN: Od istého momentu som si nebol istý, kto je súčasťou performance a kto členom publika. A to bolo zrejme cieľom: pozastaviť sa aspoň na sekundu aj nad niekým, koho možno viac neuvidím.

JAKUB: Možnosť bezprostrednej blízkosti ponúkli aj hudobníci. Spevák a gitarista Dominik Prok začal bez ohlásenia hrať na nádvorí, keď si získal pozornosť poslucháčov, vykročil k interiérovej inštalácii z lúčnych kvetov, ktorú využil ako provizórne pódium. V rovnakom priestore neskôr odohral koncert aj pesničkár Zabiť Františka.

Obaja prechádzali publikom a nadväzovali očný kontakt. Z vystúpení sršala príjemná autentickosť, Dominik občas zabudol texty a neštítil sa pomoci z obecenstva. Dojem to rozhodne neskazilo, naopak, akoby išlo o prirodzenú súčasť vystúpenia. Zabiť Františka ospravedlňoval svoj slabnúci hlas tým, že si pred akciou na počesť bývalej tabačky kúpil marsky. Ty si mal konečne odpoveď na svoju otázku. Po koncerte pesničkára obkolesili zvedavci, ktorí chceli počuť viac o jeho tetovaniach. Zabiť Františka ochotne vysvetľoval.

Žiaľ, niekedy asi treba medzi pódiom a hľadiskom stanoviť jasnú hranicu.

DUŠAN: Iste narážaš na vystúpenie francúzskej producentky a vokalistky Pö. Súčasťou jej surreálnej performance bol frenetický pohyb naprieč obecenstvom, divákov si zblízka premeriavala spoza bizarných, desivých šošoviek. Na moje sklamanie pôsobila značná časť obecenstva nesústredene, v sále zneli hlasné rozhovory a svietili displeje mobilných telefónov. Možno aj to primälo umelkyňu, aby viacerých nevychovancov zmrazila pohľadom.

Hoci alkohol väčšina účastníkov konzumovala striedmo, márne som dúfal, že se nenájde žiadna výnimka. Partička, ktorá to s alkoholom prehnala, si speváčkine tanečné kreácie uprostred davu interpretovala ako výzvu obchytkávať ju. Pö zareagovala predčasným ukončením vystúpenia. „We have to learn not to touch women!“ zakričala a utiekla do zákulisia. Previnilci si navzájom prihrávali floskuly o tom, že vystupujúca si to predsa pýtala, nemala provokovať. Zvýšeným hlasom som im navrhol, aby sa namiesto kritizovania speváčky skúsili prestať chovať ako mizogýnne prasatá. Jeden z nich sa snažil na oplátku adresovať akýsi návrh mne, ale vysoké promile mu zabránilo zrozumiteľne ho formulovať.

JAKUB: Na ďalší deň sa Pö na Instagrame vyjadrila, že si pobyt na Slovensku užila. Poďakovala organizátorom, že na incident promptne zareagovali a vyšli jej v ústrety. Som rád, že sa predčasné ukončenie koncertu stretlo s pochopením väčšiny divákov, odvážne rozhodnutie podporili potleskom. Odvahou nešetril ani líder anglickej kapely Fat Dog. Vbehol do publika a vyučoval poslucháčov akési krabie pogo. Tanečný punk obohatený saxofónom dokázal uvoľniť viac než čokoľvek predtým. Koncert sa od ostatných – prevažne melancholických – vystúpení odlišoval dávkou optimizmu. Aj sliediči pozorujúci z okien továrne podľahli tancu.

DUŠAN: V tej chvíli som chápal, prečo z týchto Britov urobili jedného z headlinerov.

JAKUB: Keď som sa vo festivalovom letáku dočítal, že žánrový rozsah ukrajinskej hudobníčky Niny Eby siaha od R&B cez art-pop až po elektroniku, ostal som skeptický. Na moje prekvapenie hneď prvá skladba potvrdila, že opis bol podivuhodne presný. Živý spev sa miešal s nahrávkami modifikujúcimi hlas do rôznych výšok, a to všetko v sprievode rýchleho tanečného beatu. Producentka sa zdôverila aj s nechuťou používať sociálne siete na propagáciu vlastnej tvorby a téme venovala separátnu skladbu.

DUŠAN: Hovorila mi z duše! Tento problém dobre poznám a okrem mňa s ním zápasia aj ďalší umelci. Problematika sociálnych sietí je dôležitá téma a treba diskutovať o tom, ako ich efektívne využívať.

JAKUB: Vďaka programu Music Saves UA vystúpili aj ďalší ukrajinskí hudobníci. Dídžejka Nastya Muravyova vytasila EBM set a ako predstaviteľ post-punku sa prezentoval projekt Morwan. Pamätám si ho z predvlaňajšieho Pop Messe – v sólovej verzii. Nad koncertom sa vtedy znášal ťaživý mrak, hudobník pôsobil neisto a na basgitare hral akosi bez nadšenia. Nečudo, bolo to v roku 2022, pár mesiacov potom, čo Rusko spustilo inváziu na Ukrajinu. Na 66 Hodín sa Morwan prezentoval ako dvojčlenná formácia a potešilo ma, keď som videl, že zakladateľ projektu vyvoláva celkom iný dojem. Vyzeral podstatne mladšie a vystupoval sebaisto. Basu posunul kolegovi, sám hral na gitaru a zmena mu očividne vyhovovala, melodické riffy s etnickým základom mohli vyniknúť. Každú skladbu spevák ukončil nadšenou frázou: „Thank you very much!“

DUŠAN: A rozlúčil sa výkrikom: „Slava Ukrajini!“

ROZHÝBAŤ BOĽAVÉ KOSTI

JAKUB: Stanovať s poddimenzovanou výbavou na tvrdej podlahe nebola múdra voľba. Po neúspešných pokusoch o spánok som sa rozhodol rozhýbať boľavé kosti v sále s názvom Lisovňa. V zatuchnutej miestnosti zahalenej dymom po skončení hlavného programu zneli DJ sety.

Počas štvrtkovej návštevy okupovalo priestor len zopár odpadlíkov, rozvibroval ich dídžejský kolektív K.O.D. – Výbor na obranu diska. Repertoár ponúkol oldschoolové talianske vypaľovačky s precízne pripraveným prechodom do electra a housu. V sobotu som plán zopakoval a prišiel na set producenta a dídžeja Kodikiho, ktorý už mal o poznanie širšie obecenstvo. Všetko vyzeralo ako v správnom nočnom klube, popri breakbeate Kodiki kládol dôraz na japonský pop a hyperpop a jeho set z Lisovne ma úspešne zlisoval do spacáku.

DUŠAN: Na rozdiel od teba som problémy so spánkom nemal, aj tak som počas dňa sem tam pocítil nutkanie len tak sa zvaliť a zavrieť oči. Ideálnu príležitosť ponúkala ChillOut stage, uzavretá zóna, v ktorej potichu znel skvelý výber dubovej a downtempo hudby a návštevníkom boli k dispozícii matrace. Miesto si obľúbila aj ukrajinská umelkyňa Kasha Potrohosh, ktorá mala na konte nielen pozoruhodnú performance v štýle musique concrète, ale aj mykologickú prechádzku, počas ktorej nadšencov oboznámila s paletou húb rastúcich v miestnom lese. „Dušan Vlk, to bol zvláštny koncert,“ poznamenala rozvalená na matraci.

Čo sa týka hudobného prejavu, Prešovčan po boku svojho kolegu Temného Ruda predviedol mimoriadne profesionálnu šou, avšak príhovory medzi jednotlivými skladbami pôsobili vágne až pateticky, miestami sa zvrhávali na akýsi miniatúrny motivačný TEDx Talk. Veľmi rozpačito vyznela aj Rudova snaha komentovať počínanie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Namiesto pomenovania konkrétneho problému či načrtnutia riešení sa uchýlil len k vulgárnym vyjadreniam na adresu šéfky rezortu kultúry.

Autentickejšie v tomto ohľade pôsobil trnavský raper Fvck_Kvlt, ktorý jednotlivé skladby prekladal stručnými, no presnými postrehmi k súčasným spoločenským a politickým reáliám. Keďže jeho texty často tematizujú duševné zdravie a suicidálne tendencie, čo môže zvádzať k mylným interpretáciám, potešilo ma, keď hudobník na záver svojho emotívneho a energického setu každého, kto čelí psychickým problémom, povzbudil, aby sa nebál vyhľadať pomoc. „Hovorím to na každom koncerte a poviem to zas, lebo nikdy neviete, či tu medzi nami nie je niekto, kto to práve potrebuje počuť,“ zdôvodnil bez akéhokoľvek pátosu.

JAKUB: Bez zbytočnej majestátnosti sa odvíjalo vystúpenie košického hudobníka Motvilja. Nepredstavil len generický ambientný koncert s upokojujúcou atmosférou, jeho tvorba vyčnievala myšlienkovou hĺbkou a zasadzovaním zvuku do prekvapivých kontextov. Oboznámil nás s teóriou deep listening a pri hre na gitaru využil aj sláčik.

DUŠAN: Na niektorých koncertoch bolo obecenstvo skromnejšie. Platilo to aj v prípade nórskej skladateľky a speváčky Mimskrogh, ktorá by si zaslúžila oveľa väčšiu pozornosť, jej vokálny prejav bol úchvatne sebavedomý. Naučila sa aj zopár slovenských fráz a na záver publiku venovala „a thousand of ďakujems“ (sic!). Ešte suverénnejšie ako Nórka si počínal Vojtik, queer hudobník z Detvy. Mnohé z jeho textov boli pochmúrne až depresívne ladené, samotný spevák svojím excentrickým prejavom – podporeným drag queen štylizáciou – publikum pobavil a rozradostil, čo dodalo lyrickej zložke nádych sebairónie a tematizované problémy sa javili riešiteľné.

JAKUB: Pri jednej piesni Vojtika na pódiu podporil kamarát Adam the World. Na festivale predtým vystúpil aj separátne, jeho koncert sme však premeškali. Stačili však verše, ktoré odspieval po Vojtikovom boku, aby sme si jeho hudbu neskôr vyhľadali na streamoch.

DUŠAN: Vojtikovo vystúpenie sa stretlo s nevídane pozitívnou odozvou publika, ktoré si navyše vyžiadalo repeat skladby Detviansky sen. Po koncerte som naďabil na známu z Tinderu, s ktorou som bol kedysi na rande. „To bylo skvělý, co?“ reagovala spontánne, hoci sme niekoľko mesiacov neboli v kontakte. Išlo o slečnu žijúcu – rovnako ako ja – v Bratislave. „Kámo, mne sa sem strašne nechcelo trepať,“ priznal som sa Jakubovi, ktorý cestoval až z Brna. „Pritom sa tú vzdialenosť oplatilo vydržať!“ Z rozhovorov a na základe prízvuku sme sa dovtípili, že značná časť návštevníkov pochádza z východu, ale natrafili sme aj na nemalý počet západniarov a počuli dokonca češtinu. Line-up, sprievodný program a prostredie továrne tvorili dostatočne lákavý mix, ktorý pritiahol aj ľudí z miest vzdialených stovky kilometrov. Čo môže organizátorom a vystupujúcim lichotiť viac?

Mimochodom, miestna reštaurácia v záujme návštevníkov zaviedla špeciálne víkendové menu, potraviny zas iniciatívne predĺžili otváracie hodiny. Samotný Smolník je festivalu zjavne viac než naklonený.

JAKUB: Medzi koncertami som prehodil pár viet s chlapcom s Downovým syndrómom. Ten mi popisoval, ako sa teší na ďalší program a plánuje si ho náramne užiť. Tak aj bolo, stretol som sa s ním na mnohých vystúpeniach. Všedné víkendové hodiny sa zmenili na zážitok, ktorý bol vrúcne prijatý domácimi a profesionálne zvládnutý organizátormi.

TOP 5
JAKUB: Morwan, Dominik Prok, Zabiť Františka, Human Wave – Standard Society, Pö
DUŠAN: Mimskrogh, Morwan, Pö, Kasha Potrohosh, Vojtik