10 + 1 = Martin Zaujec (Luvver)

Nitranská formace Luvver aneb přirozené pokračování Fresh Out of the Bus je rozkročená mezi indie melancholií, svěží popovou rytmikou a snovou elektronikou. Po skvělém koncertě na letošní Besedě bude narozeninové vystoupení v Roxy další českou příležitost dokázat, že označení “současná a zajímavější verze Depeche Mode” není jen novinářské klišé, ale ocenění kvalit. Za kapelu poskládal jedenáctku hudebních srdcovek Martin Zaujec. Energie i terapie?

Enter Shikari - Zzzonked
Nemôžem začať ničím iným ako Enter Shikari. Vždy, keď si myslím, že mám novú fav kapelu, tak si po čase pustím Shikari a zistím, že som sa mýlil. Enter Shikari je pre mňa najzásadnejšia kapela, akú som kedy objavil, a myslím si, že to tak už zostane. Ich kombinovanie všetkých možných hudobných štýlov, neustála hravosť a odvaha v tvorbe či už po zvukovej alebo textovej stránke ma asi nikdy neprestanú baviť. Live som ich videl osemkrát. Zzzonked síce má desať rokov, ale vždy, keď ju počujem, mám chuť prevracať stoly, trhať vankúše a driapať zubami omietku.

Three Trapped Tigers - 8
Veľmi podobný vplyv ako Zzzonked má na mňa 8 od Three Trapped Tigers. Oproti Shikari sú ale TTT čisto inštrumentálna kapela, nenormálni hudobníci až jazzmani, no mám pocit, že pri ich druhu hudby aj profesori matematiky. Adam Betts (bubeník TTT) bol pre mňa vždy najväčším bubeníckym vzorom. Pre niekoho možno hluk, pre mňa zdravá drzosť s distortionom prehnaná do extrému.

Interpol - Leif Erikson
Aj keď Adama Bettsa som mal vždy za najvačší bubenícky vzor, najviac sa do mojej bubeníckej kreatívy asi infiltroval Sam Fogarino, bubeník Interpolu. Práve on bol ten prvý faktor, ktorý ma zaujal na tejto kapele, jeho jednoduchá hra, absolútne slúžiaca pesničke a jej atmosfére, nič navyše, striktná elegancia. Tak nejak by som aj Interpol popísal. Elegantná melanchólia. Aranž jednotlivých nástrojov vytvára v tracku Leif Erikson tak jedinečný priestor a pocit prázdnoty, aký som odvtedy nezažil pri žiadnej inej indie kapele.

Bon Iver - 715 - CR∑∑KS
Keď už som spomenul prázdnotu, tak potom musím aj tento track. Bon Iver bol od prvého, ľahko folkového albumu v mojom živote, no to, akým smerom sa uberá na posledných dvoch albumoch, je tak isto vrchol hudobnej odvážnosti a kreatívy. Jemný hlas so surovými vyblánenými elektronickými prvkami. 715 - CR∑∑KS je ale jediným trackom na albume, ktorý je vlastne opak inštrumentálky - je to len Justinov hlas. Ak som tento track nepočul sedemstopätnásťkrát, tak ani raz.

The Acid - Creeper
Posledná z kategórie priestor a prázdnota. Celkom experimentálny electro album Liminal je plný minimalistických trackov plných radikálnych kontrastov medzi šialenými reverbovými zvukmi a úplne suchým spevom. Creeper je strach a uspokojivý nepokoj v elektronickej hudobnej podobe. Výborné na zaspávanie s občasnými relatívne agresívnymi vytrhnutiami zo sna.

Jonwayne - That's O.K.
Jonwayne je približne rovnako starý ako ja a už v tomto veku je pre mňa jeden z najlepších textárov vôbec. Čo textárov, básnikov! Jeho texty majú obrovskú hĺbku a podané jeho zamatovým hlbokým hlasom sú úplna terapia. Málokoho frázovanie, rytmus a celkový zvuk jeho výslovnosti ma tak fascinuje ako jeho. Keby sa niekto pýtal, “That’s ok, my mind’s blank anyway” bude môj epitaf.

Kiasmos - Wrecked
Elektronický projekt Ólafura Arnaldsa a Janusa Rasmussena Kiasmos je hudba, ktorú definitívne najčastejšie počúvam doma pri práci. Jemne repetitívne, neustále sa vyvíjajúce minimalistické electro beaty kombinované s veľmi živým, až zraniteľným zvukom klavíra a rôznymi jemnými organickými perkusiami tvoria neskutočné atmosféry, až meditatívne stavy. Vo Wrecked síce toho klavíra veľa nenájdete, keďže je to track z ich elektronickejšieho obdobia, no pre mňa je to ich najukľudňujúcejší track. Terapia zvukom.

Ólafur Arnalds - Near Light
Vo svojej sólo kariére tvorí Ólafur tzv. modern classical hudbu, teda prevažne klavír a sláčikové nástroje, no kombinuje ich s elektronickými perkusiami. Na rozdiel od Kiasmosu nejde o “tanečnú” hudbu, skôr o chillovejšiu záležitosť ku knihe a čiernemu čaju. Near Light je pravdepodobne prvý track, ktorý som od neho pred pár rokmi počul, a odvtedy som na jeho a tiež mnohej inej islandskej hudbe takmer závislý.

The 1975 - Somebody Else
Asi je už celkom zrejmé, že melanchólia má v mojom hudobnom vkuse celkom silné miesto. A presne to ma ako prvé zaujalo na Somebody Else. Jemný, zasnený hlas, molové plochy. Milujem transformáciu nálady počas piatich minút z úplnej melanchólie do povzbudivých pocitov harmónie a nádeje, takmer až veselosti. Takmer.

Sigur Rós - Ísjaki
Sigur Rós je istým spôsobom kombinácia všetkého spomenutého. Obrovská energia, ľúbozvučnosť a zvuk islandského jazyka, melancholické harmónie, veselšie harmónie, zvuk nádeje, otvorenosť, hĺbka, vzdušnosť, pocit zmieru. Hlas ako má Jónsi nemá nikto iný. Plný emócie, citlivý, zraniteľný, no zároveň energický a svojrázny. Legenda.