Cachaça, limetka, trstinový cukor. A ľad. (Gilad Hekselman + Kurt Rosenwinkel)

Už sedemnásty ročník festivalu Jazz Fest Brno priniesol aj tento rok veľké mená z džezovej scény, či už progresívnych mlaďasov alebo skúsených matadorov. Stredajší večer bol v tomto ohľade niekde v strede, hudobne i účastnícky. Z dvoch tretín zaplnená hala Sono vyzerala a znela veľmi dobre a poskytla všetko potrebné pre nasledujúce hudobné radovánky.

Ako prvý vystúpil izraelský gitarista Gilad Hekselman. Jeho trio pôsobilo zohrato a suverénne, skladby plynuli nenútene a hlavne dynamicky preverovali hranice znejúcich nástrojov. Miestami boli sympatickí muzikanti o polovicu tichší ako klíma, aby vzápätí naplnili priestor energickým zvukom búrajúcim hranice medzi sólovým a sprievodným hraním. Hlavným rozohrávačom bol samozrejme kapelník s ľahkosťou komunikujúci najmä s bubeníkom Johnatanom Pinsonom. Ten okrem mimoriadne muzikálnej hry nechal vyniknúť zvuku paličiek ako aj celej palete farieb svojich bubnov a činelov. Kontrabasista Joe Martin sa viac spoliehal na list a partami i zvukom držal kapelu pokope. Playlist bol zostavený prevažne z autorských kompozícií plných rytmických vychytávok a zaujímavých harmónií, až mal miestami človek pocit, že Giladova gitara má akoby viac pražcov. Okrem jej šiestich strún využíval nenápadne, no efektívne rôzne oktávery, loopre či skreslovače. To, že hudobníci len ráno odlietali z New Yorku a ešte pred koncertom workshopovali na JAMU, nebolo na ich presvedčivom výkone vôbec cítiť. Diváci boli nadšení a kapela mohla byť s vystúpením viac ako spokojná.

Po krátkej prestavbe nastúpil projekt Kaipi amerického gitaristu Kurta Rosenwinkela. Hlasitosť sa zdvihla, rytmus sa upriamil, melódie rozospievali a hudba sa zjednodušila bez toho, aby stratila úroveň či silu. Práve naopak. Hudba Kaipi je myslím o radosti a prirodzenosti, vôbec nehrá elitárske hry, a aj preto by možno lepšie fungovala poobede na letnom multižánrovom festivale ako na vyberanej džezovej prehliadke. Materiál kompletne zložený Rosenwinklom hrali z polovice brazílski muzikanti, čo dodávalo piesňam autentickosť a posvätenie minulosťou z oblasti Minas Gerais. Z reproduktorov sa na z predošlého vystúpenia vydžezované publikum valila energická zmes brazískeho art rocku a (nu)džezu v bystrom aranžérskom háve. Odohraté kompozície sa nesnažili byť viac ako boli, fungovali podľa jednotného groovového kľúča s občasnými harmonickými a emocionálnymi kľučkami, prepájajúcimi múdrosť džezu a ľúbivosť popu.

Okrem s ľahkosťou sólujúceho Rosenwinkela bol na pódiu najvýraznejší určite mladý multiinštrumentalista a spevák Pedro Martins. Jeho rytmická gitara nabádala k tancu a krásny melodický falzet spievajúci texty v rodnom jazyku bol cítiť ozvenami neznáma. Na pódiu spievali všetci, vrátane kapelníka. Odvaha vyjadrovať sa hlasom a slovami ho posúvajú inde od "ostatných" gitarových hrdinov točiacich sa v kruhu stupníc a akordových postupností nielen v džeze. Oproti sviežim Hekselmanovcom pôsobili Caipi ako uzemnená rocková kapela, to znamená kruhy pod očami, únava z dlhej šnúry, decibely a bohužiaľ aj nenadviazanie spojenia s publikom. Tu a tam ľudia odchádzali počas koncertu, dvaja páni predo mnou to prežili do polovice vystúpenia so zapchatými ušami, potom to vzdali a z polo plnej sály odišli. Podobne ako unavení študenti hudby sediaci vedľa mňa vrcholiaci koncert odspali na čelovku. Darmo, nebolo veľmi čo analyzovať, netlieskalo sa po sólach a po pesničkách, dokonca o polovicu menej ako predošlej kapele. Publikum v ten večer bolo asi konvenčnejšie, s inými očakávaniami ako festivalová dramaturgia, alebo len unavené...

Aj napriek tomu videli diváci dve vydarené, navzájom neporovnateľné vystúpenia s úplne inými východiskami a ambíciami. V polke svojho koncertu Hekselman nadšene reagujúcemu obecenstvu radil, nech si nechá energiu pre nasledujúcu kapelu. Keby ho bolo počúvalo, zážitok z tohoto dvojkoncertu by chutil určite lepšie. A keď sme už pri tej chuti, viete ako chutí Caipirinha?