Chytré pesničky ku kradnutiu ananásov

Už od dôb The Beatles Anglicko neúnavne kolonizuje svet so svojou misiou hľadania strateného akordu. Nespočetné množstvo vlasatých skupín a interpretov tasilo polstoročia dozadu zbrane zložené zo znalosti vážnej hudby a nemenej vážnej interpretácie, kompozície a spočiatku aj nespornej invencie. Miestami sa táto výprava menila v preteky a tak súťaže o prvé priečky v remeslách hráčskych, skladateľských či hormonálnych vystriedal postupne akýsi spoločný prajný prístup scény uctievajúcej skôr atmosféru, pesničku, uveriteľnosť a v neposlednom rade aj diváka, ktorý by mal o ne záujem. Tieto ambície zastrešuje z veľkej časti britský label Kscope, ustajňujúci veľké množstvo etablovaných, ale aj nových nádejných kapiel, hrdo nesúcich post-progresívnu vlajku gitarovej hudby. Jednou z takých kapiel sú taktiež Ostrovania The Pineapple Thief, ktorí sa pomaly, ale isto predierajú na svetlo širšieho hudobného sveta. V očakávaní ich pražského koncertu v januári sme im položili pár otázok, na ktoré odpovedal mozog kapely Bruce Soord.

Váš nový album Your Wilderness má väčší komerčný potenciál ako tie predošlé, nemám pravdu?
Ak komerčný znamená širší záber, tak dúfam, že áno. Nebojím sa priznať, že sa snažím písať texty a hudbu, ktorá v ľuďoch rezonuje. Myslím, že s časom som sa v tom dosť zlepšil. Je to mix toho, čo funguje v očiach publika, a starej dobrej tvrdej driny.

Netreba pripomínať, ako úžasne znejú bicie na novej doske, Gavin Harrison vie určite všetky potrebné finty – no zapadol k vám aj po osobnej stránke?
Gavin má fantastické štúdio. Bavil som sa s ním o jeho nahrávacích technikách a vyzvedal som, aké tajné zbrane používa, a on len povedal: „Chcelo to len hrozne veľa času, kým som sa to poriadne naučil!” Niekto si myslí, že keď nakúpi profi zariadenia, výsledkom je hneď skvelý zvuk, ale v skutočnosti je asi 95 % o remesle a o človeku, ktorý to má pod palcom. Ak by som sa mohol vrátiť v čase a znovu nahrať a zmixovať moje staré albumy s rovnako lacnými prastarými technológiami, aké som mal vtedy k dispozícii, zneli by oveľa lepšie. A čo sa týka Gavina ako človeka, je proste skvelý! Je veľmi priateľský, má krásny zmysel pre humor a vychádzame spolu naozaj dobre.

Všimol som si, že váš tvorivý proces využíva veľa nových technológií a vaše party sa prvýkrát stretnú až v mailovej schránke. Vidíš v tomto spôsobe "virtuálnej" tvorby aj nejaké nevýhody, keď to porovnáš povedzme s dobou, v ktorej ste začínali na začiatku deväťdesiatych rokov?
Určite to má svoje pre a proti. Byť s kapelou v jednej miestnosti a vypilovať piesne môže byť veľmi zábavné, ale aj veľmi náročné na čas, a ak to správne nefunguje, vie to byť veľmi depresívny zážitok. "Virtuálna" cesta berie z procesu to romantické, ale robí ho zároveň oveľa ľahším. Teraz, keď sme v kapele tak geograficky rozptýlení, môžeme všetci pracovať na albume, keď sa nám zachce, každý deň v roku. Iný spôsob si od teraz ani neviem predstaviť.

Ako vyzerá fanúšik Pineapple Thief? Máte aj nejakých prominentných obdivovateľov?
Skvelá otázka! Keď sme začali, viezli sme sa v podstate na vlne progresívneho rocku a fanúšikovia na koncertoch boli hudobní nadšenci sedemdesiatkových kapiel, teda už osoby v rokoch. Postupne sa naša fanúšická základňa rozširovala a na koncertoch sme mali stále viac mladých ľudí. Mám rád rovnako všetkých našich priaznivcov, ale vidieť, ako združujeme novú generáciu milovníkov hudby, je proste skvelé pre budúcnosť. A čo sa týka známych mien, poslal som naše CD brankárovi Arsenalu Petrovi Čechovi, tak uvidíme, či sa ukáže aj na koncerte.

Čo si myslíš o dnešnej progrockovej scéne? Na jednej strane je veľa mladých ľudí, ktorých táto hudba priťahuje, a na druhej kapely, labely a médiá, ktoré sa musia stále viac snažiť, aby vôbec prežili. Časopis Prog (ako aj celé portfólio časopisov okolo) práve nedávno otrčil kopytá...
Zánik časopisu Prog je veľký úder pre scénu. Keď som cestoval po svete, uvedomil som si, ako ďaleko dokázal tento časopis pôsobiť. Určite nie je ľahké sa takto živiť a s Pineapple Thief sme len pred nedávnom začali zarábať aspoň nejaké peniaze. Áno, sú kapely, ktorým sa v tomto mimoriadne darí, napríklad Steven Wilson, Opeth, Marillion, Dream Theater, ale pod nimi je množstvo kapiel, ktoré vyzerajú, že sa im darí, no ako ja viem, tak zápasia o prežitie, čo sa týka financií. Čo je ale plusom, máme šťastie, že máme zopár skvelých vydavateľstiev ako Kscope či Inside Out, takže v tomto ohľade je scéna celkom zdravá. Zúfalo ale potrebujeme viac nových kapiel, ktoré by si dokázali nájsť cestu k širšiemu publiku. Nemôžeme sa spoliehať len na Stevena a Mikaela.

Kde vidíte vaše miesto v žánri, v ktorom slovo "progresívny" je často len nálepkou? Idete po vychodených chodníčkoch, alebo hľadáte nové cesty?
Ťažko povedať. Ani neviem čo sú "vychodené chodníčky" pre progresívnu hudbu. Pre povrchnejšieho poslucháča to pravdepodobne znamená dlhé, komplikované piesne plné dlhých virtuóznych sól a prevalených konceptov. Áno, je veľa kapiel, ktoré toto živia a osobne to nie je nič pre mňa. Vždy som chcel ísť s progresívnou hudbou smerom k prístupnosti. Viem, že veľa s našich fanúšikov ani netuší, čo „progressive“ znamenal či znamená ako žáner, a pre mňa to značí, že to robím správne.

Aké bolo americké turné so Stevenom Wilsonom?
Užil som si skvelú zábavu! Steven ma poprosil, či by som mu nešiel robiť predskokana, tak som nasadol do auta s dvomi akustickými gitarami a prejazdil naprieč Amerikou 3000 míľ, aby som odohral 5 koncertov. Publikum bolo fantastické a stretol som veľa fanúšikov. Stevena poznám už od roku 2006, teda od kedy som pod Kscope, a bolo skvelé konečne s ním zdieľať jedno pódium.

Čo kapela a živé hranie? Zlepšili sa s rokmi vaše technické a psychické zručnosti?
Jednoznačne. V začiatkoch sme nechápali, prečo nevieme dostať na naše koncerty viac ľudí, no dôvod bol zjavný. Live sme stáli za hovno. Po štrnástich rokoch živého hrania s kapelou som sa naučil, ako byť lepším frontmanom, ako prekonať trému, a čo je najdôležitejšie, kapela sa naučila ako odohrať po prdeli koncert.

Vaša krajina priniesla v minulosti rockovému svetu množstvo dokonalých hudobníkov. Koho schopnosti vám nedajú spávať v súčasnosti?
Čo robia teraz ľudia s nástrojmi, je šialené. Nedávno som bol na koncerte Aristocrats. Guthrie (Govan, pozn. a.) dosiahol až nadľudskú hráčsku úroveň, a tak som si povedal, že snažiť sa dostať tam už nemá vôbec zmysel. Takže ďakujem, budem sa radšej držať pesničky a chytľavosti. Na môj nový album prispel s virtuóznymi gitarami môj priateľ Darran Charles z Godsticks a perfektne vyplnil moje medzery.

K metalovej kapele máte ďaleko, no ako sa cítite, keď stupíte na vaše distortion pedále? Čo si myslíte, že musí mať tvrdá hudba, aby bola na mieste?
Stále mám rád, keď nabehne skreslenie. Pineapple Thief má niektoré dosť heavy momenty, hlavne naživo, čo pre mňa funguje, pretože tak máme v hudbe ešte viac svetla a tieňa. A čo sa týka celkovo tvrdej muziky, teda tej prog metalovej, je pre mňa dosť neinšpiratívna, aj keď stále sú kapely, ktoré jej dávajú zmysel. Najnovšia Katatonia The Fall of Hearts je skvelým príkladom chytľavého metalu pre modernú generáciu. Opeth tiež dokázali ubrať gain a stále znejú tvrdo a mocne.

Čo musí robiť muzikant v Anglicku, aby sa uživil hudbou?
Anglicko má skvelé zázemie, ale čo sa týka živej hudby, je to iné ako kontinentálna Európa. A naše hlúpe rozhodnutie opustiť EÚ je totálna katastrofa! Ale stále je dosť dobrých vecí na tom keď si dnes hudobník a skladateľ. Keď som začal, bolo ťažké dostať hudbu „von“. Teraz máme skvelé labely a internet je plný zanietených poslucháčov a blogerov, nikdy nebolo ľahšie dobrú hudbu dostať a rozpoznať.

Veľkú časť vašej poetiky tvoria texty. Kto je tvoj obľúbený textár?
Texty sú vždy najťažšie. Nemôžeš len písať kadejaké staré kraviny a chcieť ich zaspievať publiku. Slová musia súznieť s ľuďmi a viem, že keď sa to deje, je to skvelý pocit. Prog mal vždy problém s textami. Napríklad vypočuj si akýkoľvek album od Yes, nikdy sa nedokážem napojiť na žiadny z ich textov. Osobne mám rád ako ľudia ako Beck, používajú slová. Vždy sú srdečné a originálne.

Sú videá časťou vášho umenia? Ako sa cítiš, keď vstupuješ do Youtube vesmíru?
Neznášam to! Ale Youtube je nutné zlo pre súčasné kapely. Už napísať album je dosť namáhavé, nie to ešte premýšľať, ako to premostiť s videom s kvapkou rozpočtu, aké mali ľudia v zlatých dňoch MTV. A čo sa týka smartfónových videí z koncertov... Ani sa nejdem rozčuľovať.

Čo čaká vašu kapelu ďalej? Máte veľké sny?
Nového albumu sa už predalo dvakrát toľko ako toho predošlého, tak myslím, že môžeme začať snívať. Prečo nie? Chcem, aby čo najviac ľudí počulo našu hudbu , takže teraz to znamená viac koncertovania a viac nahrávania.

A nakoniec – prečo kradnúť ananás?
Lebo iba idiot by kradol ananás!