Colin H. van Eeckhout (Amenra): Nikto si v poslednej dobe nesiahol na dno

Na sklonku deväťdesiatych rokov padlo v belgickom mestečku Kortrijk rozhodnutie. Končíme s hardcorom, chceme robiť niečo s dušou. A tak vznikla Amenra, stelesnenie temnoty a ťažoby. Za dvadsať rokov existencie toho stihli pomerne dosť, vydali šesť albumov z cyklu Mass, založili kolektív spriatelených projektov a tak trochu i vlastné náboženstvo, pod názvom Church of Ra, no najmä sa im podarilo vybudovať solídnu základňu vskutku oddaných fanúšikov. Ich piaty štúdiový album Mass V bol vydaný pod Neurot Recordings a Amenra sa vydali na turné s legendou žánru Neurosis.

Dlho som nechápala, prečo je okolo pätice Belgičanov taký rozruch. Moje prvé virtuálne stretnutie s ich hudbou ma zanechalo pomerne vlažnou – fajn, má to grády, sú v tom emócie, ale prečo je z nich kult? Odpoveďou mi bolo až prvé rande naživo, ktoré dokážem opísať len jediným slovom – nekompromisné. Ako vraví Colin H. van Eeckhout, zakladajúci člen a spevák, pravý výkrik by mal bolieť. A to je presne ich stratégia – vytvoriť hudbu, ktorá je hlučná, temná, ktorá dáva vnútornej bolesti priechod a fyzickú podobu. Poriadne sa nadýchnuť a následne to zo seba všetko vykričať, vypustiť ako hlboký jógový dych, až v človeku neostane ani molekula bolesti. A potom znovu. Koncerty Amenry sú ozaj ako omša, majú vlastný veľmi predvídateľný priebeh, sú zložené z malých rituálov a podobne ako proklamuje väčšina náboženstiev, majú človeka vyviesť z temnoty na svetlo. Uznávam, tej symboliky je niekedy až príliš a nemusí sadnúť všetkým. Aj preto bolo stretnutie s van Eeckhoutom dôležité, chcela som mať z tejto ľudskej bytosti vlastný dojem. Dá sa vôbec dvadsať rokov žiť v temnote a neustále hľadať svetlo? Dá sa tento stav nejako zvládnuť? A aké to je, dve dekády verejne zdieľať súkromné problémy i fyzickú bolesť s tisíckami ľudí? Ani po rozhovore v tom nemám jasno, ale jedna vec je istá – Colin je svojský, ale robí to zo srdca a úprimne.

Čo znamená Amenra?
Ra sme prebrali z egyptskej histórie a náboženstva ako symbol života. Amen je z katolíckej tradície, ukončuje modlitbu a voľne sa prekladá ako „A tak sa staň“. Má to byť niečo ako naše odhodlanie povedať, čo si myslíme a následne to nechať plynúť. Cieľom bolo vymyslieť meno, ktoré by zachycovalo život so všetkými aspektami, dobrými i zlými okamihmi a pokúsiť sa nájsť pomedzi to cestu. Bolo to však pred dvadsiatimi rokmi, vymyslel som to, keď som mal osemnácť.

Ako to vlastne celé začalo? Viem, že ste sa pred Amenrou pohybovali skôr v hardcorových vodách…
Mali sme straight edge hardcorovú kapelu a časť z nás chcela ísť cestou, ktorou sa v tej dobe uberala väčšina podobných kapiel, smerom k metalu či metalcoru. Ale traja z piatich členov, konkrétne Mathieu, Kristof, náš prvý basák a ja, sme chceli pracovať viac do hĺbky. Chceli sme, aby naša hudbu bola prostriedkom, s ktorým budeme zaobchádzať tak dobre, ako len dokážeme. Hudba pre nás bola zbraňou aj liekom.

Liekom na čo?
Na trápenie. Na bolesť vo všeobecnosti. Ľudí hudba oslovuje, lebo z nej môžu čerpať energiu, nádej, dá sa v nej nájsť v podstate ľubovoľná emócia. Občas sa môže zdať, že niektoré pesničky boli zložené konkrétne pre teba. To sú presne tie momenty, pre ktoré chceme robiť čo najosobnejšiu hudbu. A na to sme potrebovali byť úprimní, zbúrať ochranné steny a prestať sa báť byť zraniteľní. Byť ochotní prekonať nahotu. Je to ťažké popísať, Amenra nie je koncept od stola, skôr niečo, k čomu sme postupne dospeli. Boli sme si istí jedine tým, že chceme byť niečo viac ako len kapela. Chceli sme prepojiť rôzne formy umenia, vyrozprávať abstraktný príbeh. A chceli sme ho podať dobre, všetkými prostriedkami, ktoré máme k dispozícii.

Aké to je, mať silnú základňu oddaných fanúšikov? Nedesí vás to občas?
Naopak, je to skvelé. Jediná desivá vec je, že to na nás vytvára tlak. Nechceme ľudí sklamať. Mnohí cestujú zďaleka a vyvíjajú nemalé úsilie vidieť nás. Aj preto sa vždy snažíme vymyslieť niečo špeciálne, ale nie je ľahké byť neustále inovatívni. Je to aj nádherné a sme veľmi vďační, že ľudia sú ochotní obetovať čas a peniaze, aby si pozreli, čo tvoríme. A je šialené, že niečo, čo vo svojej podstate tvoríme pre seba, chápu aj iní a dokážu z toho čerpať energiu. Nikdy sme nečakali, že ľudia sa budú vedieť naladiť na našu hudbu.

Tvoríte kvôli sebe alebo pre fanúšikov?
Čisto pre seba. Nechceme osloviť nikoho, okrem nás. Snažíme sa vytvoriť niečo, čo nás dokáže rozplakať alebo vyvolá zimomriavky. Vtedy vieme, že sme siahli na niečo špeciálne. Chceme vyrozprávať naše príbehy, pretože jedine tie skutočne poznáme. Myslím, že odtiaľ pramení úprimnosť a pravdivosť všetkého.

Často však vravíš, že na pódiu sa stávaš médiom, skrz ktoré prechádza bolesť a tým očisťuješ seba i divákov…
Je v tom určitá dynamika. V prvom rade to robím pre seba, pretože mne samotnému to dáva zmysel. Ale keď tento moment zdieľaš s ľuďmi, prináša to špecifickú energiu a o tom rituál je. Dáš prítomnosti význam, vytvoríš pocit pospolitosti, všetci ste spolu svedkami niečoho nevšedného. Je to ťažké vysvetliť, ide o synergiu.

O BOLESTI A SYMBOLOCH

Si známy svojim vzťahom k fyzickej bolesti. Máš niekoľko modifikácií na tele a mnoho tetovaní. Mohol by si sa podeliť o príbeh nejakého z nich?
Najvýznamnejší je rozhodne kríž, ktorý mám na chrbte. Chcel som vytvoriť symbol, ktorý by odrážal môj príbeh, aby som jasne vymedzil, za čo sa viem postaviť, v čo verím ja i ľudia, ktorí sú okolo mňa. Vybral som si niekoľko rôznych symbolov a spojil ich v jeden. Jedným je Tau, prvý kríž, ktorý sa používal na ukrižovanie. Taktiež som čítal, že v renesancii ním označovali ľudí s dobrým srdcom, ktorým záležalo na ostatných, aby boli zachránení v deň zúčtovania. Páči sa mi tá myšlienka, pretože o to sa snažíme všetci – byť tie najlepšie možné ľudské bytosti. Taktiež v ňom je dvojitá šibenica, ktorá je otočená hore nohami, tým pádom je nepoužiteľná. Zničil som jej funkciu, čo má reprezentovať ochranu pre moje deti. Ďalší symbol je Mjǫllnir, Thorovo kladivo, mocná zbraň nordických bohov, ktorá dokázala hýbať horami. Všetky dohromady mi dávajú zmysel a dokážem sa s nimi stotožniť na mnohých úrovniach. Vždy je prítomná aj smrť, pretože stret so smrťou a strata milovaných ma v živote nasmerovali. Dali mi zmysel v podobe šírenia môjho príbehu a snahe pomôcť iným prekonať bolesť. Tetovanie je pre mňa ochranný štít, ktorý mám neustále so sebou a dodáva mi silu. Vytvoril som si ho však sám pre seba. Ľudia by mali nájsť v symboloch svoj osobný význam. Keď mi píšu, že by si ho tiež radi vytetovali, odpoviem im, čo znamená konkrétne pre mňa. Mali by sa však snažiť zistiť, čo znamená pre nich a až potom zistia, či sú pripravení nosiť ho na tele. To nie je moje rozhodnutie. Nevlastním ho, symboly nevlastní nikto.

Fyzickú bolesť si nenechávaš len pre seba, napríklad počas uvedenia posledného albumu si na seba zavesil háky a kamene priamo na pódiu…
Voláme to rituál a konkrétne tento bežne nerobím pred publikom. Nechceme byť „tou kapelou s hákmi a krvou“, takže sa k tomu uchýlime len keď to má význam. Môj prvý bol zavesenie, približne v dobe, keď som prišiel o otca a ďalších ľudí, a nasmeroval som emócie ako frustráciu, stratu, agresivitu či smútok, hore k týmto ľuďom. Po rokoch som opäť cítil potrebu rituálu, tentokrát bolo cieľom, aby ma uzemnil. Prvý ma vyslal hore, k ľuďom, ktorí mi chýbajú, a počas tohto ma kamene dostali na zem, aby som bol s ľuďmi, ktorých milujem. Teraz sa viac venujem svojim deťom a priateľom. Pri rituáli je zaujímavé byť v miestnosti s množstvom natlačených ľudí a zrazu nastane ticho. Všetko sa sústredí na jeden bod. Je to pre mňa výnimočný moment, snažím sa materializovať bolesť, s ktorou pracujem, vizuálne sa ňou stávam, nesiem ju, prekonám ju a pokračujem ďalej.

Hovorili sme najmä o fyzických formách bolesti, ale nebojíš sa zdielať ani veľmi osobné a bolestivé okamihy súkromného života ako napríklad príbeh smrti blízkych či nádor tvojho syna. Prečo? Prináša ti to katarziu?
Samotné zdieľanie pre mňa nie je očistné, ale keď s tým pracujem na pódiu, to už katarzné je. Zdieľanie je dôležité najmä kvôli ostatným, aby vedeli, že v tom nie sú sami. Veľa z nás v sebe nesie ťažobu a je mojou povinnosťou pomôcť ľuďom uvedomiť si, že v tom nie sú sami. Verím, že to môžem dosiahnuť práve otvorenosťou, zbúraním stien, a nie nahováraním si, že všetko je fajn. Je v poriadku nebyť v poriadku a je dôležité, aby ľudia vedeli, že je tu aj možnosť necítiť sa nejakú dobu dobre. A že nemusia všetko nutne niesť sami. Preto som otvorený a hovorím svoj príbeh a aj to, ako sa snažím s vecami vyrovnať. A ľudia si snáď povedia, teraz to síce bolí, ale raz budú môcť pokračovať ďalej.

Kdesi som čítala, že každý deň je pre teba ako boj. Vstaneš s pocitom temnoty a snažíš sa ho pretvoriť vo svetlo...
Áno, niekedy viac a niekedy menej, ale myslím, že niektorí ľudia sa proste narodia s istou dávkou melanchólie a smútku. Aj keď je všetko v poriadku, vedia sa veľmi ľahko prepnúť. Bez zjavného dôvodu sa zrazu cítia zle, stratení, hoci sú obklopení priateľmi.

Neznamená to však nutne, že nedokážu vidieť krásu...
Samozrejme. A možno práve títo ľudia vidia krásu intenzívnejšie, a to ich zarmucuje. Je to zvláštne…

Myslíš, že sa tento stav dá nejako vedome ovládať?
Dá sa s ním naučiť žiť a prijať ho. Myslím, že mne sa podarilo akceptovať ho ako niečo vlastné. Proste taký som, a dokážem sa veľmi rýchlo presunúť z veľmi šťastného okamihu do veľmi smutného. Ale nemyslím, že sa to dá vypnúť a najmä, že by si mala. Treba tomu dať voľný priebeh. Možno sa to dá ovplyvniť, ale ak sa necítiš dobre, treba to rozpoznať. Prílišná snaha o hocičo, napríklad byť milovaný či šťastný, je vyčerpávajúca. Záleží, prečo sa tak cítiš.

PRELOŽIŤ EMÓCIE DO SPEVU

Dualita je u váš všadeprítomná. Temnota versus svetlo, hlasná versus tichá hudba. Preferuješ čistý spev alebo výkriky?
Obe majú svoj účel. Niektoré veci sa ľahšie kričia a iné zas vyjadríš spevom, či už hlasným alebo tichým. A niektoré veci je potrebné zašepkať. Ja si nevyberám, je to o príbehu a jeho podaní v čo najlepšej forme, o preklade emócií do spevu. Spievať čisto počas tvrdých Amenra koncertov je utrpenie, cítim sa pritom veľmi zle, pretože nikdy sa mi to nepodarí ako by som si prial. Asi by som musel mať odposluch v ušiach, ale nechcem byť obmedzený káblom. Možno by to pomohlo, ale na druhú stranu by to pokazilo môj pocit z koncertu, ťažké rozhodnutie. Obe varianty mám rád rovnako ako ich aj nenávidím.

Všetky texty si píšeš sám?
Áno, ale občas sa skrz ne pokúšam vyrozprávať príbeh iného člena kapely, takže to nie je len o mne a mojich skúsenostiach. To je tá zvláštna rola speváka v kapele, musíš doslova nalepiť svoje myšlienky na hudbu, ktorá je tvorená piatimi rôznymi ľuďmi. Ale píšem si ich sám, aj keď robím vokály kamarátom, nikdy nespievam ich texty, potrebujem si napísať svoje. Prispôsobím sa a narábam s metaforami, ktoré na albume používajú, ale stále to musí vychádzať zo mňa.

A prečo používaš tri rôzne jazyky?
Je to tak lepšie – priamočiarejšie a poetickejšie. Niektoré veci proste znejú krajšie, zraniteľnejšie alebo majú väčšiu silu v istom jazyku. Túto techniku som objavil nedávno, len pár rokov dozadu. Intenzita vety sa líši jazyk od jazyka a vždy je jeden, ktorý je pre daný popis či emóciu najvhodnejší. Navyše naše témy sú univerzálne, nemajú žiaden jazyk a patria všetkým.

Takže žiadny vzorec – láska po francúzsky, hnev v angličtine...
Nie, to je prípad od prípadu a vznikne to spontánne. Ostatní v kapele skladajú hudbu, a ja si pesničku vždy vypočujem miliónkrát, kým nepochopím, aká emócia z nej ide. Vidím výjavy, cítim emócie na rôznych úrovniach a pasážach, všetky si zapisujem do svojej veľkej knihy plnej textov. Občas si zapíšem vetu po francúzsky a ak cítim, že sa k songu hodí, bude francúzsky. Nič vopred premyslené.

Amenra je známa pre svoj ťažký zvuk, ale robíte aj akustické koncerty...
Rozširuje to spektrum. Ale v súčasnosti sa mení aj ťažká Amenra, má omnoho viacej zraniteľných častí ako bolo zvykom. Tvrdý zvuk kapely je takmer ako prírodná sila, obrovská vlna, ktorá sa na teba valí a zmyje všetko, čo jej príde do cesty. A potom sú tu malé, zraniteľné pasáže ticha v akustických pesničkách, opačná strana spektra. Ľudia majú veľa emócií.

Miešate niekedy tieto dve formy?
Začíname s tým, ale je to náročné pre moje hlasivky. Je náročné kričať štyri pesničky a potom sa trafiť presne do vysokých nôt. Pre mňa je to až ľudsky nemožné, ale snažíme sa ako sa len dá.

Čo napríklad Solitary Reign? Tá má aj čisté pasáže, nielen výkriky...
Tá je takmer celá o čistom speve a je extrémne náročná naživo, lebo hráme príliš nahlas...

Takže dôvod, prečo ju nehráte príliš často naživo, je konečne odhalený?
Dostávame sa tam. Musím nabrať istotu, že to zvládnem. Čím viac si veríš, tým lepšie spievaš. A mne to vždy nejaký čas trvá. Je to náročný song, po emocionálnej aj fyzickej stránke. Pred koncertom vždy skúšame aj Solitary Reign a rozhodujeme sa, či ho budeme hrať. Znie dosť dobre? Aj vokály? Neznejú falošne? Keď sa nepočujem, neviem sa trafiť do nôt... Solitary Reign je pre mňa vždy jeden z najhorších okamihov setu, nedokážem ju zaspievať tak dobre, ako by som chcel. Túto pesničku hráme najmä pre ľudí. Vieme, že ju chcú počuť, ale ja ju z duše nenávidím spievať naživo. Je to krásny emocionálny song, avšak príliš náročný.

Kedy sa dočkáme ďalšej Mass?
Nebude to v dohľadnej dobe, pretože nemáme o čom písať. Všetko je fajn. Deti sú zdravé a všetci sa majú dostatočne dobre. Máme lepšie aj horšie dni, ale nikto si v poslednej dobe nesiahol na dno. Kým je všetko dobré, nepotrebujeme skladať nový album. Máme iné projekty, na ktoré sa tešíme. Niečo vydáme, ale nebude to ďalšia omša.

Ako sa vlastne stane, že sa po peknom dni postavíš na stage a zrazu si v temnej Amenra nálade?
Proste sa prepneš. (ľuskne prstom) Po dvadsiatich rokoch si na to zvykneš. Môžeme prežiť skvelý deň na pláži, ale večer prídeme do klubu, spravíme zvukovku a keď nastane čas na koncert, odohráme ho. Je to taký náš rituál, pripraviť si veci, všetko má svoje miesto, je naukladané istým spôsobom, každý má svoj malý priestor a potom sa do toho zrazu prepneš. A vráti sa nám aj pocit, ktorý sme prežívali pri skladaní songu. Robíme veci úprimne, takže vždy keď hráme, je jednoduché dostať sa k pôvodným pocitom, predsa sme ich prežili.

Ako sa cítiš po vystúpení?
Odlahne mi. Vždy som rád, keď je po tom. Mnoho ľudí, ktorí sú mi hudobne blízki, neznáša hrať naživo. Ale zároveň v sebe cítiš, že to musíš spraviť. Si na Zemi práve kvôli tomu, je to naše poslanie.