Dáša fon Fľaša: Stretnutia, a nie koncerty! (part druhý)

Hĺbková sonda do duše najčinorodejšieho folk-punkového pesničkára na Slovensku. Dáša fon Fľaša (nar. 1981 v Jablkovej rezervácii) odpovedal na konglomerát otázok so seberovným presvedčením. Tak ako spieva: „Úprimne, až do samej prdele.“ Část druhá, tu první čtěte právě zde.

S osobnosťami ako Thurston Moore alebo John Zorn prestala platiť fráza, že dobrí muzikanti nemajú čas na zbieranie albumov a naopak nadšení zberatelia zväčša nebývajú dobrí muzikanti. Keďže obidvaja majú pivnice plné vinylov a ich labely sa hemžia kvalitnými kapelami, vyzerá to tak, že aj cesta môže byť cieľ. Niekedy na HC koncerte mávam pocit, že publikum a ľudia na pódiu sa v priebehu večera iba vystriedajú. Ako von z takého ghetta? Ako si na tom so zberateľstvom ty?
Vyšiel som z punkového podhubia, stále sa v ňom aktívne pohybujem, sám hrám alebo robím koncerty a tak ďalej, čiže veľmi dobre viem, o akom ghette hovoríš. Je to naše teplé miestečko, zaprdená pivnica či útulná smradľavá krčma, kde sa stretávaš s podobne mysliacimi ľuďmi na akciách, kde je všetko povedané a zdanlivo aj urobené. Toto hniezdočko, aj keď ho mám rád, milujem ho, vyžívam sa v ňom, veď kto by nechcel byť obklopený priateľmi, však po čase to začne byť občas klaustrofobické a myslím, že je iba zdravé sa neuzatvárať a žiť aj v reálnom svete. Každý toľko, koľko uzná za vhodné. Ako z toho von? Dvoma smermi. Jeden je, že ty sám začneš z ghetta utekať preč, to je ten ľahší spôsob. Proste zmeníš vzduch a prostredie. Preto nemám problém hrať mimo punkovú scénu, aspoň tak konfrontujem svoje myšlienky s iným publikom. Druhý spôsob je, keď do svojho ghetta nalákaš iných ľudí, čím uzavretý kruh trochu rozšíriš a spestríš. Ja mám tento ghetto pocit najviac spojený s absenciou mladých tvárí. Deje sa to podľa mňa najmä v extrémnejších odnožiach muziky, kde to nie je asi až také lákavé pre mladých. Ja robím akcie skôr punkovejšieho, melodickejšieho a akustickejšieho razenia, kde sa niekedy objavia aj nové tváre práve kvôli tomu, že muzika je prijateľnejšia. Ale to je iba začiatok, cez tento "háčik" sa chytia ľudia a potom spoznajú aj tvrdšie odnože punku, politický presah a mnoho ďalších pre mňa tak podstatných myšlienok, ktorých je punk snáď stále nositeľom. Aspoň tak som to mal ja. Tiež som nezačal s power violence, najprv som počúval rock, grunge, punkrock a až potom (síce veľmi rýchlo) prišli Dead Kennedys, Oi Polloi, Discharge, vegetariánstvo, antiautoritárstvo, atď. Samozrejme, že ostali aj niektoré z iniciačných kapiel, ale ako som rástol, aj hudobný záber sa rozširoval a kryštalizoval. A stále sa to samozrejme deje, najhoršie je asi ustať na mieste a uspokojiť sa sám so sebou. Stále rád objavujem novú muziku, aj keď už pochopiteľne nie tak hltavo, ako keď som bol adolescent.

Podobne to mám aj so zberateľstvom vinylov. Začal som s pár platňami a nefungujúcim gramofónom. Potom počas pobytu v UK som zistil, že v sekáčoch sa dajú kúpiť skvelé kúsky za pár šušňov. Takže to skončilo obrovským, vyše stokilovým balíkom plným čiernych ropných produktov. Taktiež počas dvoch rokov, kedy som zarábal vo fabrike, som si dopriaval hojných nákupov. Odkedy som bez stáleho príjmu, čo je posledné 3 - 4 roky, už to tak neprežívam, a keď nemám prachy, jednoducho si platne nekupujem. Nie som ten typ, čo dá prednosť platni pred žrádlom (iba občas) a skupuje predražené platne na internete, to ide úplne mimo mňa. Kus plastu za 100€? To je snáď vtip. Nemám žiadne wishlisty, nekompletujem zbierky obľúbených kapiel, je mi jedno, či mám prvý alebo desiaty press, ide mi o muziku, nie o statky. Som veľmi rád, že som si nikdy nekúpil platňu cez internet, všetky som si poctivo vyhrabal ako sliepočka hrabačka. Má to omnoho osobnejší rozmer, rituál a moment prekvapenia. Nestala sa z toho iba nejaká vec, kúpa ďalšieho kusu nábytku.

Aké raritné nahrávky sa nachádzajú v tvojej pivnici, guilty pleasures na afterparty? Aké sú tvoje zdroje hudby? Sleduješ stále hudobné dianie okolo teba?
Nebudem tu menovať nejaké rarity, lebo netuším, ktoré z mojich dosiek sú rarity, nestarám sa o to. Skôr mám k jednotlivým doskám osobný vzťah, ale nedá sa mi menovať iba zopár, lebo takmer každá má svoj dôležitý príbeh. A na afterparty jednoznačne nesmie chýbať Peter Nagy. Nepovažujem ho za guilty pleasure, k nemu sa hlásim vždy hlasno a rád, lebo robil skvelú muziku, či už svoje albumy, alebo tie detské. Jeden z mojich zdrojov hudby si ty (prečo to nepriznať), ostatné veci kutrem po punkových internetových portáloch a jednoznačne na koncertoch, ktorých počas roka absolvujem viac než dosť. V poslednom čase som sa zamiloval do balkánskej scény. Veľa vecí počúvam cez osobné skúsenosti a stretnutia, pre mňa je strašne podstatné, akí sú ľudia, hrajúci v tej ktorej kapele. Čiže sa môže stať, že počúvam ska album, lebo sú to po ľudskej stránke skvelí ľudia, aj keď ska ináč moc nepočúvam, a na druhej strane mám rád, dajme tomu, rýchly punk, ale po osobnej skúsenosti s kapelou zistím, že sú to dementi, tak mi od chuti odpadnú, aj keby hrali neviem ako skvelo. Idem podľa srdca viac ako podľa hitovosti. Hudobné dianie sledujem natoľko, nakoľko mi to dovolí čas. Kedysi, keď som sa nudil za počítačom vo fabrike, mal som prečítaný každý rozhovor, každú recenziu, každé prdnutie a novinku. Teraz už asi najviac tie papierové ziny, lebo tie si môžem zobrať na záchod či do vlaku, a občas samozrejme internet. Ale vychádza toho toľko, že človek to nestíha. Nadprodukcia vládne svetom, všade samé upútavky na kapely, ktoré sa pyšnia tým, že majú všetko u prdele.

Pohybujeme sa v kamarátskej bubline, kde sú organizátorky Pridu, ľudia aktívne antifašistický apod., ale nie je to bežná prax medzi našimi spoluobčanmi. Čo ta sere na Slovensku a čo myslíš, že by sa s tým dalo robiť?
Ja sa snažím byť mysľou otvorený a tolerantný. Asi presne tak, ako by som chcel, aby boli tolerantní aj ostatní ku mne. Narážame však na problém, že to nie je bežná prax u nás, ako píšeš. Nuž a to ma sere. Aj keď ja sa dokonca snažím o to, aby ma to nesralo. Lebo keď ma to sere, znamená to, že problém mám ja. Čiže ideál je, aby ma nesralo nič. Ale to by som asi musel byť tak nad vecou, že by to hraničilo s totálnou ignoráciou. Chcem nájsť nejakú rozumnú hranicu. Tak, aby som videl aj zlé veci triezvym pohľadom, ale zároveň nebol natoľko zhnusený, aby som všetko neignoroval tým, že budem nad vecou a tým slepý. Ďalšia vec je uhol pohľadu. Podľa toho, ako sa na veci dívaš, tak sa ti aj zdajú. Nik z nás nie je objektívny. Na tú istú vec sa dá pozerať z viacerých pohľadov a furt to bude to isté, a pritom iné. Čiže keď sa necháme vtiahnuť do negatívneho nazerania na veci, budeme naveky nasratí a nešťastní. Treba vedieť rozlíšiť, čo je podstatné a o čo sa oplatí zaujímať a čo je zbytočné. Toto má asi každý ináč nastavené. Niekto sa rozčúli nad maličkosťou, iný prepláva celým životom bez nasratia. Vecí, čo ma sere, je strašne veľa, ale zároveň nechcem, aby ma to ovplyvňovalo. OK, serú ma náckovia, pivní rasisti, xenofóbovia, úplatkári, skorumpovaní sudcovia, politici, bigotní katolíci... čiže ľudská obmedzenosť a netolerancia, vlastne drtivá väčšina. Zmením ich? Asi ťažko. Práve preto nechcem, aby ma to sralo. Pretože nie ja, ale oni majú problém vo svojom živote (musím tolerantne dodať, že podľa mňa). To, o čom hovorím, je zmena celospoločenská. Je to zmena pomalá a zdĺhavá. Je to omnoho viac ako niekoľko-generačná výmena, je to nikdy neukončený proces, je to utópia. Ja som skeptik.

Keď už si to vymedzil na Slovensko, tak to je bohužiaľ ešte horšie. My nemáme nič také ako pozitívne príklady, nejaké veľké vzopretia neprávostiam, sme ustráchaní a posratí, vždy poddaní. Rozumní ušli preč, hajzli si to zariadili a ostatní sú nasratí, každý podľa svojho. My proste nevieme byť samostatný štát či čo to je. Ale ja s tým problém nemám, lebo mne nevadí, že štát nevie byť štát, ja na to prdím. Nuž a toto je negatívne uvažovanie. Týmto smerom sa neoplatí ísť, ak sa nechceš celý život trápiť. Je tu však druhá cesta. Cesta osobného prístupu. Je podobne tŕnitá ale predsa len o čosi lepšia. Vieš, ako to čínske či aké príslovie, cez seba že zmeníš celý svet. To už znie pozitívnejšie, čo? Takže pekne budovať veci okolo seba, záhradka, partner, kamoši, kto chce aj detičky, iný skladá pesničky, chápeš, každý za seba nech sa stará o dobro okolo seba. Tí, čo chcú meniť príliš veľa, to už je vôľa k moci, ale pokiaľ ich to neprevalcuje, nech sa páči. Každý podľa svojho. Niekto ide proti náckom golfovou palicou, iný sa im prihovára a pritúli či pohladí. Ja sám neviem, aký je správny recept, nedá sa generalizovať. Keď som zahnaný do kúta, asi tou palicou, keď nie, nebudem ju vyťahovať. A myslím, že to, ako kto reaguje, závisí od jeho momentálneho stavu a mení sa to v čase. Je treba rozlíšiť, čo je podstatné, a zachovať chladnú hlavu, ísť podľa srdca. Dobre sa to píše, ja viem.

A čo sa týka nášho zaprdeného Slovenska, ak ťa niečo sere, asi netreba odchádzať preč, lebo dáš priestor idiotom. Je to boj. Ja nie som veriaci v tom klasickom ponímaní, ale akokoľvek sa na veci pozerám, postava Ježiša Krista je asi to najlepšie, kam sa treba pozrieť. Treba si odmyslieť všetky tie blbosti s bibliou, božím synom a podobne a dôjdeš na to, že to bol správny týpek. U nás je údajne majorita kresťanov. Blbosť. Takmer všetko sú to iba cirkevné ovce. Keby sa tá údajná majorita začala naozaj správať podľa Ježiša, potom by možno svitlo na lepšie časy. Keby sa človek ako on zjavil dnes, tí prví by ho znova ukrižovali.

Ako je to s textami? Ja tam počujem veľký posun od prvých nahrávok, ktoré vznikali ešte v UK. Tie posledné sú seba spytovacie, často sa dostávaš od vtipných popevkov k osobným, často metaforickým veciam (ako v songoch Vlastnou vinou, Strom, Pieseň kočovníkov, Koľkokrát) alebo trefne sociálno kritické (Muzika, Všetko je na webe) a do konca sa púšťaš aj do vlastných radov v Stereotypoch. Bruce Springsteen spieva o tom, ze sa naučíme viac z 3-minútovej pesničky, ako sme sa naučili za celú dobu na škole. Jack White zase hovorí, že keď si publikum spieva tvoje songy, tak to je folk.
Áno, mám teraz viacej takých vážnych, tak to momentálne cítim, nechce sa mi spievať o blbostiach, to prenechám iným. Ale neboj sa, aj srandovné sa nájdu. Ja sa snažím, keď píšem text, aby tam niečo bolo, niečo hlbšie, kľudne aj naozaj hlboké, ale zároveň nech tam je aj sranda. Netreba sa brať až tak vážne. A keď už sa mi podarí niečo monumentálne patetické, tak aspoň na koncerte to zhodím nejakou srandou, to mi ide občas. Bruce má samozrejme v prenesenom význame pravdu, ale takých piesní je strašne málo, alebo musíš byť sakra dobrý poslucháč. A Jack neviem, čo hovorí, nerozkódoval to do konca. Podľa mňa chcel povedať, že keď si publikum spieva tvoje pesničky, tak sú buď dobré a hovoria im z duše, alebo majú piesňou vymyté mozgy, lebo hrá každý deň z rádia. Určite by si vedel zaspievať nejakú pieseň Elánu alebo Desmodu, ale to ešte nič nehovorí o jej kvalitách. To ukáže až čas. Ale to už budeš mŕtvy a tvoje publikum nebude mať s kým spievať.

Ja moc nepočúvam pesničkárov, takže o vzoroch toho moc nepoviem. A keďže som nikdy neholdoval coverom, lebo žiadny neviem zahrať, tak ani tam sa to nedá vystopovať. Chcem byť sám sebou a som rád, že ma ani nikto k nikomu nejak neprirovnáva. Akonáhle sa pristihnem, že svoj život začnem k niekomu pripodobovať, lebo nachádzam paralely, ihneď sa stopnem, lebo každá cesta je iba jedna a každý má tú svoju. Akokoľvek by bolo jednoduché nájsť odpoveď v skutkoch niekoho iného. Ibaže tak to nie je, každý musí pekne na svojej koži.

Kto sú tvoje vzory, odkiaľ pochádzajú inšpirácie, námety?
Hudobná inšpirácia ide zo všetkého, čo počúvam, a je toho celá hromada. V hlave sa mi to všetko mieša a von to vylezie väčšinou už spolu s textom. Čiže ma napadne veta piesne a tá už má melódiu. Tú sa snažím zachytiť do akordov gitary a melódie spevu, ale keďže nie som extra muzikant, málokedy je to presne tá, ktorú mám v hlave, nanajvýš sa tomu blížim. Ale je to dobrodružstvo. Nuž a námety na texty sú naozaj a vskutku všade okolo. Snáď s výnimkou lásky, na to nemám bunky a ani potrebu vyziapovať do sveta, ako milujem svoju frajerku, to poviem priamo jej.

Cítiš sa byť súčasťou nejakej scény? Napríklad tej novoobrodenej žilinskej?
Áno, cítim sa byť súčasťou HC/punkovej scény. Zase to ale s družením nepreháňam, predsa len som povahou solitér. V malej scéne, ako je tá naša, platí, že čo dávaš, to dostávaš naspäť. Ak je niekto idiot, rýchlo sa to rozšíri, čiže máme dobré mechanizmy. Má to aj svoju tienistú stránku a tou je, že sme všetci strašne klebetní a rýchlo sa navzájom odsúdime. Tento policajný aspekt mi naozaj vadí. Ale opäť, čo s tým môžem robiť? Nič. Iba sa snažiť, aby som ja taký nebol. Nebudem nikomu nič dohovárať, nik nemá právo nikoho mentorovať a buzerovať. Dosť, že to robí okolie. Vlastne punková scéna je iba zrkadlom tej klasickej väčšinovej spoločnosti, nech to teraz hockomu znie nepríjemne, keďže sa snažíme vymedziť voči majorite. Ale vzorce správania ostávajú. A nutné je dodať, že bez klasickej spoločnosti by neexistovala ani tá naša. Sme iba prívesok. Chceme si ísť po svojom, ale sme spojení.

Keďže sa pohybujem v žilinskom podzemí a zároveň mám dosť široký rádius pôsobenia mimo, asi môžem zhodnotiť, že teraz to u nás vzhľadom na počet obyvateľov celkom funguje, resp. mne sa to tu momentálne naozaj páči. Nie sme ako vo veľkomestách, kde sú aj tri koncerty za večer a tým pádom je tam z toho každý znudený, ale zároveň sa u nás niečo deje. Je to tu proste tak akurát. Asi tento stav nepotrvá večne, ale už to tak funguje zopár rokov. Vlastne mne sa nezdá, že by bolo niečo znovu obrodené, žilinská scéna vždy fungovala. V starých časoch hájili farby podzemného punku kapely ako HT, Coexist, Junk, Komunálne Služby a Č.O.V. Silná bola scéna okolo dedinky Svederník, kde hrali Psi Pána Pavlova či Marchain a bola čulá družba s klubom Vrah v Rožnove pod Radhoštěm. Neskôr v nultých rokoch nového milénia vznikli bandy ako Disident, Dies Irae, Brigada, Ilúzia, The Kľemones, P.P.L., Škoda Reči, Proti Srsti, Lykantrop a určite som na mnoho zabudol. V Žiline fungoval v tom čase klub Guru, kde som zažil mnoho skvelých koncertov. To, čo myslíš pod obrodením, sú asi ľudia okolo kapiel Boiling Point, Unattended Funeral a Möbius a tiež Rats Get Fat či Rúbanisko. S tým sú spojené aj koncertné aktivity (funguje tu zopár oficiálnych klubov, ale tým sa venovať nebudem, mám k nim veľmi negatívny vzťah). Akcie poriadame v spriatelených krčmách, malých klaustrofobických priestoroch, kde keď príde aj zopár ľudí, je plno a pot tečie zo stropu. Koncerty robia samozrejme ľudia z kapiel. Ja fungujem pod hlavičkou môjho vydavateľstva Burina Records, chalania z Rats Get Fat pod hlavičkou Mutant Agency a najmladšia (vekom) crew je Analog Freaks (Boiling Point a spol.). Nelezieme si do kapusty, práve naopak, dohodujeme sa na akciách, nerobíme toho zbytočne veľa a aj hudobný záber máme každý trochu iný, podľa toho, čo preferujeme. Analog Freaks sa venujú extrémne rýchlym a pomalým formám HC/punku (power violence, sludge, doom, thrashcore), Mutant Agency väčšinou metalovejšie a modernejšie odnože a ja zase melodický a špinavý HC/punk či akustické akcie. Samozrejme často si s akciami pomáhame a niekedy urobíme akciu mimo svojho zamerania. Jednoducho fungujeme tu ako veľká šťastná rodina. Experimentálne a indie kapely hrávajú na Stanici Žilina-Záriečie. Také hipsterské miesto, ktoré už má za tie roky svoje postavenie na kultúrnej mape, chodím tam rád do dielne a do baru.

Okrem toho, že sa cítim byť súčasťou žilinskej a zároveň svetovej HC/punkovej scény, mám z pohľadu príbuznosti štýlov logicky najbližšie k osamelým jazdcom, ktorí sa v dnešnej dobe zvyknú nazývať anglickým slovom singer/songwriter, po slovensky pesničkár. S týmto nie som celkom stotožnený. Ja dokonca ani moc pesničkárov nepočúvam, resp. maximálne ako hocktorý iný žáner. Ani nevysedávam s podobne ladenými typmi pri táboráku a nehráme si country pod hviezdnou oblohou. Ja túto formu vyjadrenia používam, lebo za tie roky mi najviac sedí, nejak mi tak prischla, život to tak napísal. A to, že momentálne sú brnkálisti súčasťou punkového podzemia, je iba zhoda náhod. Ja ani dokonca nemôžem vystáť všetkých tých drsne sa tváriacich chlapcov (pôvodne z punkových kapiel, tak isto ako ja), čo spievajú sladké serenády, tŕpnu mi z toho zuby. Teraz sa to moderne volá alternative country, ale naozaj neviem, čo je na tom takého alternatívneho, je to proste americké country alebo folk a nič viac. Ja hrám punk. Netajím sa tým. Všetko sú to štyri akordy a myslím, že tie piesne by fungovali aj s kapelou, mnohokrát ich aj nahrávam v takom šate. Ja som vždy hral punk, akurát že akustický, výstižnejší výraz pre svoju muziku nepoznám, možno špinavý folk, lebo neviem dobre hrať. Napríklad nikdy nehrám akord F, proste ho neviem. Takisto ako neviem postojačky hrať barové akordy, tak hrám iba trampské, keďže už pri vystúpeniach nesedávam ako kedysi. Som úplný šuflikant. A z toho mála, čo viem, to celé lepím dokopy. Omnoho viac mi ide o texty.

Čo osamelí jazdci ako Ctib, Jakub Tichý, Baty von Janof?
Keď som začal hrávať, v roku 2009 sme sa spolčili s Jakubom Tichým z Frýdku-Místku a odvtedy sme spolu odohrali mnoho akcií a doteraz nás pojí priateľstvo. To boli tie krásne divoké roky a iniciačné koncerty. Tam ešte bol aj Buzzycat a Turoň a Votoupal, traja ďalší kamoši, ktorí už teraz moc nevystupujú. Ďalšie super kamarátstvo vzniklo medzi mnou a Danom z Orlové, ktorý vystupuje pod názvom Hledání (ex-Tyranie identity). V súčasnosti sa asi najviac a nielen na hudobnej úrovni stretávam so Ctibom, ktorý do punkového podzemia vyrýva už dlhé roky hlbokú brázdu svojimi veršami a mnohými kapelami, kde účinkoval a účinkuje (Telefon, Co-Ca, Výbor veřejného blaha, Uštkni) a okrem toho aj ako sólo pesničkár. Je to jeden z najsčítanejších ľudí, akých poznám, a vlastne tu by som mohol priznať inšpiráciu. Baty a Hřebík (vystupuje pod názvom Tom77) sú dvaja skvelí pesničkári zo severu Čiech, takže diaľka nás tak trochu oddeľuje, čo je veľmi škoda, lebo mám rád ich muziku aj osoby.

Kde budeš 21. októbra 2015? Neprepadáš panike a uterák nosíš pre istotu so sebou? Aj tak jediné, čo bude zaujímať kultivovaných čitateľov, ktorí ťa nepoznajú a preskočili rovno na záver rozhovoru, je tvoj transgenderový pseudonym.
Verím, že budem niekde na cestách. Vyzerá to na dlhší trip, ale nerád hovorím plány dopredu. Áno, keď idem na tour, vždy so sebou nosím uterák. Panike sa snažím nepodliehať, som vcelku flegmatik a darí sa mi to. Horšie je, že ja nezačnem utekať, ani keď bude na paniku dôvod. Keď som bol prvák na základnej škole, v prvý deň školského roka nás zobrali do kina na Čapkovu rozprávku Dášeňka čili Život štěněte. Keď sme vyšli z kina, nejaký zlomyseľný galgan ma nazval Dášenka. A pravdepodobne keď ostatní videli moju zlostnú reakciu, tak ma tak ihneď začali volať. Dôvod, prečo mi tú prezývku dali, už nikdy nezistím. Ale tipujem, že iba zo škodoradosti, ako to už v tých krušných detských časoch chodí. Veď čo iné môže byť ponižujúcejšie pre šesťročného chlapca ako to, že mu dajú babskú prezývku. Po rokoch som si zvykol. Čiže odkaz na záver, nepodliehajte panike, ako ja keď som bol malý. Keby som zachoval chladnú hlavu a nedal na sebe nič znať, nemusel som mať tento divný pseudonym, ktorý nik nevie poriadne skloňovať. Lebo sa to ani nedá.