Douška vydavatelská: Jakub Juhás (mappa)

Jakub Juhás, kurátor bratislavského kulturního prostoru LOM space, je rovněž zakladatelem hudebního vydavatelství mappa, s nímž se věnuje experimentálnímu umění. Mappa jako zvuková kartografie a spekulativní cestopis, zaměřující se na vytváření nepředvídatelných zvukových situací. Víc a dál o tom níže v poetickém vyprávění.

Co nového
Tento rok sa na mappe objavilo niekoľko nových území. Stále k nim však musíme putovať hmlistými bažinami, predierať sa kyslastým puchom hlbokých úžľabín, ohmatávať klzké steny, brodiť sa bujnou podvodnou vegetáciou. Ak by sme nesledovali mravčie chodníčky a neprikladali uši k dutinám stromov, uviazli by sme niekde na polceste. Zatiaľ vieme o päťdesiatich troch zvukových krajinách, no väčšinu mappy stále zaberá terra incognita.

Veľmi sa teším z Päfgens. Ich hudba mi pripomína rôzne halucinačné stavy, ktoré som zažíval pri cestovaní autobusom naprieč našimi republikami. To boli časy, keď som mal cestovné zadarmo, mama vtedy pracovala na SAD. Prebúdzal som sa na Florenci, v Prešove, zaspával pod Zoborom, sníval v Rožňave, dookola nastupoval a vystupoval v Lučenci. Nad ránom, po zotmení, vždy na tých istých dobre známych miestach. Ten stav niekde na pomedzí spánku a bdenia znel veľmi podobne ako Particles. Niekto tam možno počuje klepotanie koľajníc, ale ja som autobusové dieťa, ja si opakovane užívam pradenie motora a za oknom rozoznávam odtekajúce zvodidlá.

Potom je tu pre mňa svätá emocionálna trojica prvého polroku. Pentu - adaa - Alley Cats. Alebo Underachievers Anonymous - theres really something under the bed this time - (}}}{){{. To sú stránky z môjho denníčka, s ktorými som ochotný podeliť sa. Takto v poradí som to púšťal rodičom, keď sa ma pýtali, ako sa mám.

Vo vrcholnom lete, keď sme sa roztápali v Aténach, zaznel z nejakej ďalekej utopickej oázy zvierací algoritmický orchester. Čilský zvukový umelec Henrique Vaz tú oázu nazval De Silenti Natura. Presne takto si predstavujem miesto, z ktorého sa ozývajú vtáčie hlasy na albume Synthetic Bird Music.

Východoeurópska experimentálna scéna rastie a pomaličky si vydobíja svoje miesto. S Jankom Solčánim z vydavateľstva Skupina jej venujeme každý mesiac jeden diel v rámci našej show na bruselskom rádiu KIOSK. V archíve zatiaľ nájdete dvadsať častí. Je to fajn príležitosť oboznámiť sa s rozmanitosťou susedských scén.

Tieto scény a komunity sa stále snažíme podporovať aj v bratislaslavskom kultúrnom priestore LOM space. Tam momentálne chystáme štyridsiaty siedmy diel Mikrozvuku, čo je názov našej koncertnej série. Tento rok u nás zahrali napríklad Raphael Rogiński, Sholto Dobie, Petr Válek, Lucie Páchová, Qualiatik alebo Janneke van der Putten.

A čo sa týka mňa, snažím sa dopísať tretiu knihu.

Co chystáme
Do konca roka minimálne tri vinyly a jednu kazetu. Už sa neviem dočkať albumov od Michaely Turcerovej a dua Michaela Antalová & Adrian Myhr. Oba považujem za to najlepšie, čo som za posledné roky počul v našich luhoch a hájoch. Ale nie len tu, keďže všetky tri mená sú dobre etablované na medzinárodnej experimentálnej scéne. Chystám niekoľko menších eventov, ktoré vyvrcholia januárovým koncertom v londýnskom Cafe OTO. Okrem mappa základne sa k nám pridajú aj Irena a Vojtěch Havlovi, s ktorými som pred časom uzavrel neviazanú spoluprácu, pred dvomi rokmi sa nám takto podaril napríklad koncert na Le Guess Who?. A ešte treba dodať, že všetci spoločne chystáme zhodenie nekompetentného vedenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Veľká časť kultúrnej scény je v štrajkovej pohotovosti, napäto čakáme, čo prinesú nasledujúce dni. Všetko sú to smelé plány. Dúfajme, že vyjde hlavne ten posledný.

Co vidím a slyším jinde
Na srbsko-macedónskych hraniciach sme počúvali pesničku Out of Time od Blur. Je tam fajn refrén: And you've been so busy lately/ That you haven't found the time/ To open up your mind/ And watch the world spinning/ Gently out of time…

Na ceste cez nočnú Bosnu som veľa počúval Oldřicha Janotu. Spomenul som si, ako sme nafajčení so Zolom a Mišom na kopci nad Radlicami počúvali Měsíc nad Radlicemi. To bolo tesne po Janotovej smrti. Kedysi som mal najradšej Druhý břeh, dokonca som si ju vypýtal aj pred koncertom, ktorý som robil pred piatimi rokmi. Nakoniec ju zahral úplne poslednú a bol to jeden z najkrajších momentov, ktoré som zažil v Banskej Štiavnici. Dnes mám rád Rána za ranou. Neviem úplne prečo, ale asi to súvisí s tým, že tá pesnička znie presne tak, ako si predstavujem ráno. Nikdy som nebol ranný človek, možno preto ju mám tak rád. Pre mňa je to neznámy svet. Bájne miesto, kde píska čajník a na plotně modře kvetou hořáky. Rád by som ten svet spoznal.

Z ďalších poslucháčskych zážitkov si najviac pamätám kvapkajúci minimalizmus v istanbulskom Çinili hamame. Predstavte si, akoby len pre vás, niekde v rohu, skrytá v nepriehľadnej pare, hrala Tomoko Souvage svoju skladbu Clepsydra. V tom istom čase sme nad ránom počúvali islamské zvolávania, ktoré sa na strešnej terase miesili s lodnými sirénami. Večer sme sa priblížili k Bosporu, usadili sa v Moda Aile Çay Bahçesi a trúbenie sa razom rozplynulo medzi cinkaním lyžičiek a čajových pohárov. To stíchlo s posledným dopitým kiwi čajom, v momente, keď slnko zapadlo za Európu.

Počúvali sme tiež výbuchy Stromboli a prehistorické bublanie na Vulcane. Sírový smrad sme si doniesli až domov a na dlhé týždne ostal uviaznutý v Michaelininom kabáte. Cítim to ešte aj dnes. Zdá sa mi, že sme počuli aj jednu z posledných vzduchovým hárf, ku ktorej sa dá plaviť len na kajaku a kvôli vlnám len párkrát za desaťročie. A tiež echo v jaskyni s tvarom ľudského ucha, kde väzňov mučili ich vlastným stonaním. Tá by sa ako príklad hodila do knihy Stevea Goodmana Sonic Warfare.

V sekcii zvuky z regiónov mám uložené štyri momenty. Prvý je organový koncert v Španej Doline, kde nejaký pán najskôr zaspieval ľudovú pieseň Vstávaj, Honzo, hore alebo Po nábreží koník beží a nejaký francúzsky organový virtuóz ju rozvinul do desaťminútovej zbesilej improvizácie. Zaradil som si to na zoznam najzábavnejších hudobných setov vôbec.

Takáto chrámová estrádna show je najlepší liek na všetky psychické neduhy. Druhý je Realshit, festival mladého umenia, kde sa striedali žánre v minútovej kadencii, všetci vyzerali šťastne a celý program nečakane vyvrcholil naplnenou žumpou a tiež stokárskym rapom 44lex a Sushislime. Realshit si určite zapíšte. Hlavne ak vás unavujú letné festivaly, ktoré donekonečna opakujú tie isté mená. Z toho istého dôvodu si zapíšte aj N:ear, môj tretí moment, ktorý sa podobne ako Realshit odohral v Banskej Štiavnici a bol rovnako experimentálny, no kus iným spôsobom. Putulujete sa po kopcoch okolo mesta. Pri vode počúvate otca so synom, ako hrajú na kost ohlodané tradičné maďarské pesničky. V ľadovni vás zase obletujú sonifikované hmyzie spoločenstvá a na konci dňa musíte zostúpiť hustým lesom a nespadnúť pri tom do jednej z banských jám, píng, ako sa tu hovorí, no neviem, či sa to tak aj skloňuje. Štvrtý moment je spojený tiež so Štiavnicou a je to stretnutie flašinetárov. K tomu nemám viac čo dodať. Kto by nechcel byť aspoň raz v živote potulným flašinetárom alebo flašinetárkou, obšťasňujúcou všetky tie smutné európske mestečká.

V tomto momente sa ponáram do The Amazon — where the moon wept a z tohtoročných vecí som najviac počúval Rafaela Torala, Brat, Prah, pesničky Martina Burlasa, ktoré sa postupne objavujú na jeho bandcampe, Slob Air, Claire Rousay, Léa Dupleixa, Štefana Szabóa, atď., atď, atď.

Pardon za rozpisovanie. Chcel som si to poriadne zrekapitulovať. Keď už, tak už.