S dôverou k Slnku - Shina

Hovorí sa, že kto chce pochopiť hudbu, nepotrebuje len sluch, ale aj srdce. V Slnko Records to platí dvojnásobne. Slovenské vydavateľstvo má za sebou štrnásťročné pôsobenie, za ktoré nabralo veľa skúseností a stojí za vydaním vyše šesťdesiatich releasov. No čo sa nezmenilo, je osobitý prístup k interpretom a majú čo robiť, aby stíhali chrliť ich ďalšie albumy. Hlava Slnko Records, Shina, sa rozhovorila o tom, čo predchádza úsmevu poslucháčov z vypočutia napríklad Korben Dallas, Jany Kirschner, Katarzie či kapely Modré hory.

Hudobníci za Vami sami chodia, pretože už vedia, že možno očakávať kvalitu. Minulý rok bol pre Slnko úspešný, vydali ste jedenásť albumov, organizovali ste festival, s Longitalom odohrali vyše šesťdesiat koncertov. Aký bol rok 2014 pre teba?
Bol náročný a vyčerpávajúci, ale aj veľmi zaujímavý. Myslím, že sa nám v Slnku podarilo druhýkrát zopakovať silný rok, aj čo sa týka počtu CD-čiek. Ale zároveň som zistila, že to takto nemôže pokračovať ďalej. Myslela som si, že v zostave so všetkými pomocníkmi a asistentmi to dáme, ale tá jeseň s desiatimi titulmi bola blázinec. Tak to je s umelcami. Pôvodný plán bol, že na jar bude zopár titulov, zvyšok bude na jeseň, ale nakoniec sa ukázalo, že všetci to dokončia počas leta, keď budú mať nejaký voľný čas. Nechcela som to odmietnuť, takže potom mi neostalo nič iné, len to dať týždeň po týždni. Čo najskôr od prvého septembra a skončiť tak do polky novembra s vydávaním, a potom už len dolaďovať veci. To sa však ukázalo ako veľmi náročné.

Ale je to na svete a albumy získavajú ocenenia...
To áno, ale či tá daň za to nie je priveľká. Na mojej strane.

Ako sa rozhodujete, ktorý album vydať a ktorý nie?
U mňa je to intuitívna činnosť a trvá veľmi krátko. Raz, keď sa rozhodnem s niekým spolupracovať, tak mu automaticky vydávam ďalšie albumy. A dokonca je to občas aj tak, že ich ani nepočujem pred vydaním. Viem, čo na nich asi je, ale nepočujem konečnú verziu, lebo sa nám zrazu blíži dátum a okamžite treba ísť do lisovne, tlačiť obal a až potom si to vypočuť. Je to celé postavené na dôvere. Oni by ma mohli sklamať, ale neurobia to a ja im úplne dôverujem, že to spravia jednoducho dobre. Možno, že to niekedy nie je najlepšie dielo, ale človek sa v čase vyvíja a prechádza rôznymi zmenami a niekam smeruje. Diela sú rôznorodé ako život a ja mám rada poetiku interpretov, ktorých si vyberiem. Nehráme sa na to, že ideme urobiť veľdielo, dôležité je, aby to zostalo autentické a rezonovalo.

S Longitalom častokrát koncertujete aj v zahraničí. Snažíte sa presadiť kapely, ktoré vydávate, aj za hranicami, alebo to nechávate na ich pôsobnosti?
Nerobíme to automaticky, ani na to nemáme nejaké cesty. Je to aj tak otázka šťastia a pripravenosti kapely.

Je pravda, že máte rôzne vyspelé kapely, niektoré viac, niektoré sú ešte v zárodkoch.
No veď to. Väčšina našich kapiel je amatérska v tom zmysle, že majú stále svoje zamestnania. Myslím, že je to tak na hranici toho, ako stíhať svoj život a hudbu. Ďalšie pôsobenie v zahraničí, keď nechceš robiť vrcholovú kariéru, je časovo veľmi namáhavé. Na to treba, aby v tom bol človek naozaj celý. S kapelami teraz tak ďaleko nie sme a myslím si, že väčšina našej hudby rezonuje zatiaľ len so slovenským publikom. Niekedy sa dokonca nedostanú ani do Čiech, hoci sa snažíme, posielame CD-čka, recenzujú sa, ale niektoré kapely by pre to museli urobiť ešte oveľa viac, ako napríklad nájsť bookera alebo niekoho, kto ich bude zastupovať. Napríklad Korben Dallas k tomu pristúpili tak, že si povedali, že chcú v Čechách preraziť, byť prítomní a chodiť tam hrať. To neznamená, že by opustili svoje práce, ale urobili kroky k tomu, aby sa tam hudba dostala. Ostatné kapely to vedome nerobia, lebo to necítia ako dôležité alebo tam nie je ten čas.

Čo plánujete do roku 2015 s vydavateľstvom?
Ja si na začiatku roka nikdy nerobím konkrétne plány, lebo vlastne nikdy neviem, kam to počas roka pôjde, a ani neviem, či umelci chcú niečo nahrať a vydať a či to naozaj stihnú.

Na Slnko Records odvšadiaľ počuť chválu a zároveň je to jedno z najväčších vydavateľstiev na Slovensku. Cítite konkurenciu medzi vydavateľstvami?
Nerozmýšľala som o tom takto. Je to skôr o tom, že interpreti si hľadajú také svoje prístavy, ktoré im vyhovujú. Samozrejme tu existuje viacero vydavateľstiev, ktoré fungujú spôsobom pre nich typickým, ale zastrešujú žánrovo iné veci. Zbytočne sa to nehrotí medzi ľuďmi, ktorým by spôsob alebo žáner vydavateľstva nevyhovoval, takže máme celkom peknú zostavu vydavateľstiev. Aj keď nehovorím, že by sa nám nezišlo nejaké ďalšie. Momentálne je veľký nápor umelcov, ktorí chcú niečo vydať, a my ich nestíhame obslúžiť všetkých. K tomu všetkému sa veľké vydavateľstva u nás, okrem Universalu, viac-menej stiahli z trhu, takže niektorým ostala len možnosť si vydať album sami a vznikajú z toho zaujímavé veci...

Takže sa vám nestalo, že by ste chceli interpreta vydať, ale niekto vám ho „ukradol“?
Ani nie, lebo tých, ktorých som odmietla ja, som odmietla s vedomím, že ku mne nepatria alebo že je pre nich lepšie urobiť niečo iné, čo sa aj veľakrát potvrdilo. A zase s tými, pre ktorých sa rozhodnem, vznikne perfektné spojenie.

Nad Hranou ste napríklad nerozmýšľali? Máte Šarišského Talent Transport...
Nebolo to v hre. Neviem, či Oskar vôbec hľadal nejakého vydavateľa. Chcel to urobiť sám, tak to tak aj urobil, čo môže byť niekedy najlepšie riešenie. Naozaj je to veľmi jednotlivé.

Vy ste minulý rok pracovali s takými menami ako Jana Kirschner a už zmienený Korben Dallas, ktoré patria medzi tie väčšie na Slovensku. Ako sa s nimi pracovalo?
V podstate výborne. Oni už sú tak ďaleko, že s nimi nie je veľa práce. Čo sa Jany týka, je to namáhavejšie ako s ostatnými, lebo jej dosah je veľký a je to intenzívna vec. No tým, že ona je s Eddiem často v Londýne, komunikácia je náročná. A Korben Dallas prišli do Slnka po Pekných cestách, kedy ešte vôbec neboli známa kapela, a ich vývoj som videla na vlastné oči. Na Karnevalovej vrane sme sa dohodli v marci, v máji nahrávali a pri Otcovi sa to celé spustilo. Oni sú takí šikovní, že celý ten marketing a celú svoju kariéru si robia sami, takže vydavateľstvo im v tomto prípade robí len taký servis, aby CD-čka boli všade, aby sa predávali, aby sa im vrátili peniaze.

Ako ťažké je nájsť kapely na Slovensku, ktoré nechcú len hneď uspieť v hitparádach, ale ide im o hudbu samotnú. Hlásia sa k vám samé?
Hlási sa množstvo kapiel, aj samých. Ja síce mám na stránke dlhodobo, že neprijímame, no tak či tak mi píšu. Ja im všetkým nemôžem odpovedať, aj keď som to kedysi robila, ale už je toho veľa. Ani si nepamätám, či k nám niekto prišiel tak, že by mi napísal. Vždy to bolo skôr nejakým zoznámením alebo sa nám pretli cesty. Na druhej strane som sa s mnohými stretla a nebolo z toho nič, takže neexistuje nejaké pravidlo... Musí mi aj interpret sadnúť ako človek.

Zmenil sa prístup kapiel k nahrávaniu za tých štrnásť rokov?
No určite, je to posun, úplne iný svet. V roku 2001 ešte skoro nikto nenahrával doma, takže sa často využívali štúdiá, ale rýchlym vývojom softvéru sa to zmenilo. Časť z nich začala experimentovať tak, že nakúpili mašinky a postupom času sa z nich stali odborníci, ktorí majú svoje štúdiá, takže začali nahrávať aj iným. Iní zase nahrávajú veľkú časť svojpomocne a potom si to nechajú zmixovať alebo dokončiť niekde inde. Oproti minulosti sa to dosť zmenilo. Dokonca si niektoré naše kapely posielajú veci na mastering po celom svete - do Nashvillu, do Anglicka, do Amsterdamu... Ešte pred pár rokmi sa to tu nejako zmastrovalo, ale teraz chcú mať kapely naozaj dobrý zvuk, pošlú ho na viaceré miesta, porovnajú a potom si vyberú.

V rozhovore z pred troch rokov si hovorila, že už nevidíš svoje pôsobenie v Slnku nadlho. Vidíš to teraz rovnako, alebo ostaneš aj na jeho 15. či 20. výročie?
Vidím to rovnako zle. Je to veľmi namáhavé a je toho veľmi veľa a ako som nedokázala tie dva roky povedať nie, lebo veľa vecí bolo výborných a počet domácich kapiel stále narastá, tak je to ťažké ich zredukovať na päť či šesť, čo by mi časovo vyhovovalo. Ako lepšia sa ukázala tá druhá cesta proces zprofesionalizovať a zapojiť do toho viacero ľudí, takže mám takých štyroch, piatich ľudí, ktorí mi s tým pomáhajú v rôznych obdobiach a s rôznou intenzitou. No tak či tak to musím celé riadiť.

Chcete sa s Longitalom viac venovať hudbe a koncertovaniu?
My sme koncerty medzitým stíhali dobre a bolo to super spojenie. Ja som sa cestovaním a hraním úplne uvoľnila od kancelárskej práce, ale nemali sme vôbec čas urobiť niečo nové. Pred pár rokmi sme mali dva mesiace len na to, aby sme mohli album robiť v kľude, a teraz sa o to znova pokúsim. Predtým bola vydavateľská činnosť voľnejšia, ale tým, že sa každú chvíľu niečo mení, človeku to zaberá veľa miesta v hlave, čo všetko musí dodržať, aby nič nezmeškal, aby nedostal nejakú pokutu.

Máte ešte nejaké nesplnené vydavateľské priania?
Nemala som nikdy nič také. Tie dobré veci prídu väčšinou ako prekvapenie a to, čo by som chcela, už mám, aj keď je tu kopec inej dobrej hudby, ale nemusím ju mať. Každý rok sa objaví nejaký iný vynikajúci interpret a väčšina z nich sa mi ozve a ja to nechcem zmeškať. Robí mi veľkú radosť, že scéna nestagnuje a rastie a hudobníci to vidia. Oni ako keby napli sily a dávajú von výborné veci. Za posledné dva roky začali aj slovenskí muzikanti oveľa viac na sebe pracovať a rozvíjať sa.

Čo ťa zaujalo z hudobných interpretov za poslednú dobu?
Teraz mám takú novinku, ktorá vyjde na Slnku, volá sa Archívny chlapec. Dostal sa ku mne tak, že sa dal dokopy s Erikom Horákom (Noisecut, Zlokot), ktorý spolupracoval aj s mnohými ďalšími a veľa albumov, ktoré vyšli na Slnku, produkoval, hlavne preto, že kapelám vyhovuje jeho prístup. Archívny chlapec nahrával teda s ním a páčilo sa mi to hneď po vypočutí. Sú v tom silné emócie, ktoré som obyčajne u slovenských folkových interpretov nepočula. U Chlapca to vytrysklo zaujímavým spôsobom, s veľkou silou, že sa až v človeku začne niečo diať pri počúvaní. Páči sa mi, keď to človek dokáže spraviť len s hlasom a gitarou. Mohol by tam byť ešte celý orchester, ale už by to s tým možno aj tak nič nespravilo, pretože už to tam celé je. Vyjde to 15. februára, snáď sa nám to podarí...