Suverenita a zároveň zraniteľnosť (Lingua Ignota)

Lingua Ignota je pre mňa objav a fenomén tohto roku. Behom niekoľkých mesiacov som mala možnosť vidieť ju päťkrát a vždy sa mi ten zážitok vryl hlboko pod kožu. A hoci Pelican so Slowcrush vo Future boli hudobne silní protikandidáti, nemohla som odolať a v upršaný utorkový večer som sa vybrala smer Strahov.

Nechápte ma zle, Sedmička je super miesto, ale trochu som pochybovala, či tam Kristin Hayter zapadne. Jej umenie vychádza z bolestivej spomienky na domáce násilie, ktoré si niekoľko rokov zažívala. Na novom albume sa síce posunula do výrazne metaforickejšej roviny, ale stále je jasné, že rany na duši sa budú hojiť ešte dlho. A Sedmičku si spájam skôr s naštvaným hardcorom, energickou párty ako s intímnym, očistným a terapeutickým večerom plným toho najosobnejšieho utrpenia. Navyše mám skúsenosť, že tour ju extrémne vyčerpáva a výkony kolísajú, nemilé znamenie, že by tomu mohlo byť aj tentokrát, bol aj druhýkrát zrušený koncert v Košiciach.

Večer otváral český projekt Olbrama Pavlíčka 93Echoesandsirens, ktorý som počula prvýkrát. Za iných okolností by som bola nadšená, temná dunivá elektronika, ktorá bola prerušovaná modulovanými výkrikmi ma vcelku naladila, ale predskakovať Lingue Ignota je nevďačná úloha. Vlastne mi výber dával zmysel, Kristin využíva predovšetkým svoj hlas a ocenila som, že 93Echoesandsirens sa o svoj hudobný podmaz postaral sám. Ale celkový dojem by som zhrnula ako “Not great, not terrible”.

Kristin v mikine Daughters medzitým pripravovala svoj minimalistický, ale pôsobivý stage z priesvitného igelitu, ktorý nalepila na drevený trám a obalila ním stôl s klávesami a počítačom. Je to zvláštne, naposledy som ju videla len pár dní dozadu, v Amsterdame, kde hrala v hlavnej sále veľkého divadla a rovnaká inštalácia pôsobila veľmi krehko. Tu kus plastu vyvolal dojem silného ochranného štítu. Prvýkrát som ocenila, že organizátori vybrali práve Sedmičku.

Začala na minútu presne a s publikom sa nemazlila. Vyzliekla si mikinu, priniesla fľašu minerálky, zahrala tri jemné akordy a vypustila vlnu svojej bolesti, smútku, zúfalstva a občasnej nádeje, ktorá je však pochovaná pod silnými sedimentami utrpenia. Neviem, či ma niekedy prestane fascinovať tá úprimnosť, drásavá krása, monumentálnosť a zároveň intimita, ktorú Lingota Ignota dokáže preniesť na publikum v priebehu niekoľkých sekúnd. Nie je to pekné, akoby by mohlo, krehká blondína z plných pľúc vykrikuje vety ako “Die motherfucker, die!” alebo naopak v plnej zraniteľnosti čistým hlasom spieva “Throw your body in the fucking river” či “May your foes be many, may your days be few”.

Jediné svetlo, ktoré svieti, je to, s ktorým sa Kristin prechádza, máva, svieti si ním do tváre a občas zahliadnem modriny a jazvy na jej tele. Mieri do publika, stojí odo mňa na dosah ruky a pritom mám pocit, že je zavretá v inom vesmíre, akoby okolo nej bola neviditeľná klietka, mreže, ktoré chce svojim krikom rozbiť na márne kúsky, celá sa odovzdať, ale nejde to, je v nej uväznená. Útočisko našla v rohu miestnosti a publika sa pýta ďalšiu z otázok, na ktoré nepoznám odpoveď. “How do I break you?” Po návrate na stage sa skryje za pripravený igelit. Samozrejme so svojím svetlom a tieň, ktorý vrhá, pôsobí v porovnaní s jej skutočnou siluetou ako obor. Aspoň na chvíľu si oddýchnem, mám pocit, že sa na toto improvizované plátno premieta neskutočná sila, ktorá v tejto ľudskej bytosti je…

Pražské publikum si na rozdiel od toho amsterdamského vytlieskalo prídavok. To sa mi ešte nestalo. Nastalo krátke poďakovanie, Kristin zmizla v backstagi a vo mne opäť zanechala zmätok.

Na niektoré zážitky sa nedá zabudnúť. Som si istá, že si navždy budem pamätať ten okamih, keď som Linguu Ignotu prvýkrát počula v malej sále na Roadburn festivale a takmer zabudla dýchať. Na Sedmičke som už vedela, do čoho idem, žiadny výpadok fyziologických funkcií sa nekonal, ale vždy tak trochu závidím ľuďom, ktorí ju vidia prvýkrát.