Nikola Tomanová, Lucia Devečková (Tehláreň): Prilákať aj človeka z regiónu

Festival Tehláreň třetím rokem nabízí v Liptovském Mikuláši prostor k autorské seberealizaci začínajícím umělcům. Za tu dobu na něm vystavovalo na devadesát výtvarníků a dorazilo na něj víc než tisíc návštěvníků. Ředitelky festivalu Nikoly Tomanové a projektové manažerky Lucie Devečkové se v rozhovoru ptáme na pozadí příprav i na slovenské umělecké podhoubí. Otevřená výzva festivalu pro mladé umělce potrvá do 31. března, bližší informace hledejte zde.

Kdo je Clear Collective? A jak je na tom kulturně region Liptova?
NIKOLA: Clear Collective je nezávislý kolektív, jeho jadro tvorím ja a Lucia, tú vonkajšiu vrstvu tvoria rôzni jednotlivci, s ktorými spolupracujeme na konkrétnych projektoch na určitú dobu. Sú to ľudia, ktorý sa menia a striedavo do kolektívu prichádzajú a zase odchádzajú. Postupne sme sa zadefinovali ako platforma pre začínajúcich umelcov, pretože sme si uvedomili, že všetky naše podujatia alebo projekty sa orientujú práve na spolupráce so študentmi. Kolektív som založila vtedy, kedy vznikol aj festival Tehláreň, z ktorého sa neskôr stala naša hlavná aktivita. Cieľom bolo vytvoriť preň akúsi oficiálnu záštitu. Veľmi príležitostne sa ako kolektív aj umelecky realizujeme a tvoríme najmä performatívne diela.

LUCIA: Našim impulzom bola stagnujúca kultúra a absencia mladej umeleckej scény v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ pochádzame, kde popravde až na jedno kultúrne centrum dlho neboli výraznejšie snahy hovoriť zrozumiteľnou rečou o mladom a súčasnom umení. Chceli sme vytvoriť plnohodnotnejšie zázemie pre ľudí z našej generácie aj pre mladých umelcov. Boli sme jedni zo spoluzakladatelov kultúrno-komunitného priestoru Hory Doly, kde sme potom spolu s Nikolou viedli jeden rok dramaturgiu umeleckých podujatí. Zorganizovali sme tu skupinové študentské výstavy, rôzne premietania alebo tematické tanečné párty.

Najúspešnejším podujatím v tomto priestore bola na regionálne pomery netradičná séria dvoch techno štefanských zábav Stoning, ktoré sme zorganizovali ako taký žánrovo kontrastný protipól voči klasickým dedinským zábavám. Okrem toho sme založili prvú nezávislú galériu v regióne, ktorú sme pomenovali Galéria Lavička, pretože je to vlastne galéria, ktorá funguje doslova na lavičkách v centre mesta, kde usporiadavame krátke, hlavne študentské výstavy formátom približne dvadsaťminútových vernisáží, a takto umením konfrontujeme náhodných okoloidúcich.

Otevřená výzva je zajímavý model pro dramaturgii festivalu, pracujete s ní od prvního ročníku? Jak vůbec vypadaly vaše začátky?
NIKOLA: Na báze otvorenej výzvy fungujeme od začiatku, úprimne poviem, že je to taká náhoda. Mali sme osemnásť a chceli sme niečo usporiadať, zo školy sme poznali, že otvorené výzvy fungujú vo viacerých inštitúciách, takže sme to vyskúšali. Uchytilo sa nám to tak, že to robíme dodnes. Ešte pred prvým ročníkom sme mali nultý ročník, to bol celkom punk. Približne štyri mesiace sme čistili a upratovali zdevastované priestory dovtedy roky opustenej budovy, v piatok sme inštalovali premietacie plátna, no a v sobotu ráno sme prišli na festival. V noci pršalo, počasie sa ochladilo a takmer v celej starej budove zatekalo, takže sme museli improvizovať. Aj keď sme nemali skúsenosti a počas festivalu bolo viditeľné obrovské množstvo nedostatkov, atmosféra a ľudia boli skvelí. Počas nultého ročníka vystavovalo okolo 50 umelcov, v programe boli rôzne premietania či workshopy, jednej diskusie sa dokonca zúčastnila aj Zuzana Čaputová, na čo úprimne rada spomínam.

LUCIA: Ja som Tehláreň na nultom ročníku zažila ako jedna z účinkujúcich, prihlásila som sa do otvorenej výzvy vtedy ešte ako študentka vysokej školy. Zaujala ma jeho koncepcia, zameranie priamo na moju generáciu a hlavne som vnímala, že je to ambiciózny formát podujatia na regionálne pomery, ktorý organizovali dve ešte mladšie študentky, a ich odhodlanie som považovala za veľmi obdivuhodné. V otvorenej atmosfére sme si navzájom pomáhali a vytvorili kolektívnu výstavu, rozprávali sa medzi sebou a spolu s návštevníkmi, ktorých do istej miery prilákal priestor opustenej tehelne, kde kedysi možno pracovali ich dedovia alebo strýkovia, tu strávili celý jeden upršaný deň. Bolo naozaj fascinujúce byť na začiatku vznikajúceho festivalu, ktorý vidíte ešte trochu surový, so svojimi chybami, ale nik sa nad nimi nepozastavuje, všetci chápu, že toto je proste proces. Videla som v tom veľký potenciál, pretože Tehlárni sa podarilo prilákať aj človeka z regiónu, ktorý povedzme za umením tak často nechodieva, a zároveň som bola súčasťou rovnocennej komunity mladých ľudí z rôznych umeleckých škôl, ktorých by som bežne v takom mixe a počte nestretla. Nasledujúci prvý ročník Tehlárne som sa už pridala do organizačného tímu a ťaháme to spolu doteraz.

Představuju si to tak, že z došlých „přihlášek“ pak vybíráte, kdo bude na festivalu zastoupen, je to tak? Kolik lidí pracuje na výběru a kolik zájemců očekáváte podle minulých let?
NIKOLA: Áno je to tak, z prihlášok urobíme v podstate kurátorský a dramaturgický výber. Vyberáme vystavujúcich umelcov, hudobníkov, divadlá, premietania či literárne čítania. Dodatočne oslovujeme už etablovaných ľudí nielen z prostredia kultúry či umenia, aby si pripravili nejakú prednášku, prezentáciu alebo diskusiu. Chceme dať mladým možnosť nie len sa prezentovať, ale sa aj niečo nové naučiť, možno práve aj skrz toto - že sa môžu spoznať a vypočuť si rady iných alebo neformálne pokecať.

LUCIA: Rekordný počet prihlásených projektov bol zatiaľ 350, veríme, že tento rok bude najsilnejší a prihlášok bude nielen najväčšie množstvo, no budú aj najkvalitnejšie. Otvorená výzva na tretí ročník je spustená už mesiac a doposiaľ sa prihlásilo veľa skvelých a talentovaných umelcov a umelkýň. Tento rok sme rozšírili svoje kruhy a prijali niekoľko stážistiek, ktoré chceme zasvätiť do organizácie festivalu, na výbere účinkujúcich pracujú aj ony, dokopy nás je osem, no posledné slovo má Nikola a ja.

Divadla, filmy, performance, koncerty, výstavy, to je náročné na organizaci. Navíc jste ohlásili, že půjdete na nové místo, do nových prostor.
LUCIA: Festival sme doposiaľ organizovali v priestoroch bývalej tehelne, ktoré niekoľko rokov chátrali, a nám sa podarilo nadviazať spoluprácu s ich majiteľom. Podľa nich vznikol aj názov smotného festivalu. Pôvodná dohoda s majiteľom bola, že nám tehelňu poskytne len na určité obdobie, pretože sám má s priestorom do budúcna vlastné plány. Momentálne v tehelni už prebieha rozsiahla výstavba a na jej mieste vznikne nový zábavný park pre deti.

Toto je jeden z dôvodov prečo Tehláreň sťahujeme do novej lokality, no ponechávame si pôvodný názov naďalej ako akúsi pripomienku vzniku festivalu. Druhým dôvodom je naša motivácia festival situovať do priestorov tohto typu, do dlhodobo opustených okrajových budov, ktoré majú svoj špecifický historický a spoločenský kontext v rámci regiónu. Cieľom je vytiahnuť umenie tak trochu na perifériu mimo galérií a bubliny štandardných kultúrnych priestorov, bližšie do reálneho života a vytvoriť príležitosť znovu navštívenia týchto budov najmä pre lokálnych návštevníkov, ktorí ich majú v kolektívnej pamäti. Našou ambíciou teda je, aby festival v priebehu rokov putoval po rôznych priestoroch s týmto špecifikom.

NIKOLA: Tento rok sa nám podarilo nájsť naozaj skvelý nový priestor. Ide o budovu opravovne nákladných vozidiel a autobusov, ktorá bola aj s priľahlým areálom postavená v minulom storočí a slúžila pôvodne Československej štátnej automobilovej doprave. Je to veľmi členitý a architektonicky zaujímavý priestor, ktorý pre nás predstavuje väčšiu výzvu, aj z hľadiska inštalácie výstavy, ale aj preto, že tu budeme prvýkrát. V starej tehelni sme boli tri roky po sebe a jej priestory sme už dobre poznali. Úprimne sa ale tejto výzvy nebojíme, naopak z nej máme radosť, pretože môžeme festival niekam ďalej posunúť.

Jsou na Slovensku akce podobného druhu jako Tehláreň? V České republice jich pár je, ale určitě nejsou zrovna obvyklé.
NIKOLA: Zhodou okolností som práve minulý rok zachytila niekoľko snáh usporiadať podobné druhy podujatí, organizátorom sa to však nepodarilo. Verím, že im to nezobralo z nadšenia a podujatí sa dočkáme v budúcnosti, keď bude situácia okolo covid-19 priaznivejšia. Určite by som však spomenula podujatie Sirotinec, ktoré sa koná v Modre blízko Bratislavy. Je to skupinová výstava mladých umelcov, organizátori sú rovnako študenti vysokých škôl a ako už názov napovedá, podujatie sa odohráva na netradičnom mieste, teda v starom sirotinci. Okrem výstavy sú v programe aj performance a koncerty. Bola som tam síce iba raz, no v budúcnosti už určite nevynechám, takže odporúčam všetkými desiatimi. Zaujímavý formát festivalu sú aj Gelnické iluminácie alebo Pozitif Dej. Všetky majú podobnú motiváciu ako my, ktorou je oživovanie kultúrneho diania a vytváranie akejsi alternatívnej, no o to plnohodnotnejšiej formy kultúry a zábavy vo svojich mestách.

Slovensko je na tom podobně, co se týče pandemie, jako Česko. Počítáte s variantou, že živé akce nebudou ještě nebudou povolené? Uvažujete o tzv. hybridním modelu?
NIKOLA: Samozrejme s touto variantou počítame. Prípravy festivalu momentálne prebiehajú tak, akoby sa podujatie malo odohrať v riadnom dátume. Pracujeme však s ďalšími tromi možnosťami, jednou z nich je, že festival presunieme na iný termín, podľa nariadení vlády tak, aby sa mohol uskutočniť, to by však bolo logisticky náročnejšie. Ďalšia možnosť je, že sa festival odohrá v online priestore, no a posledná verzia je tá, že sa zruší a uskutoční sa až v roku 2022. Sme však pozitívne naladené a veríme, že sa Tehláreň uskutoční 20.-22. augusta 2021. Veľa akcií sa žiaľ zrušilo aj v roku 2020, my sme mali to šťastie, že sme dobre nastavili dátum a zrovna na tento víkend boli opatrenia miernejšie.

S tím souvisí další otázka - deklarujete zájem o celospolečenská témata, jaké to jsou? Aktuální - nejen v souvislosti s pandemií - je ekologická udržitelnost festivalů, uhlíková stopa účinkujících, ale i návštěvníků. Jak se k tomu stavíte?
LUCIA: V našom záujme je dávať priestor témam, ktoré vnímame ako dôležité v zmysle vzdelávania a kultivovania spoločnosti. Často sa práve jedná o témy, ktoré veľakrát spoločnosť polarizujú, najmä na Slovensku, preto sa snažíme vyvarovať provokatívnej komunikácii, ale naopak poskytnúť zrozumiteľný pohľad do konkrétnej problematiky. Už máme potvrdených niekoľko zaujímavých osobností,ktoré sa zúčastnia v rámci tohtoročného sprievodného programu festivalu, ich mená zatiaľ neprezradím, ale trochu by som nadhodila témy, ktoré budú tento rok rezonovať. Medzi ne patria napríklad nacionalizmus v Strednej Európe, podoby feminizmu v súčasnom svete, ľudské práva a práva marginalizovaných skupín, akými sú napr. rómske a LGBTIQ komunity, udržateľný životný štýl, umenie v rôznych kontextoch histórie aj identity alebo kultúrno spoločenské nánosy nalepené na nás Slovákoch.

NIKOLA: Byť environmentálne zodpovedný je pre nás dôležité. Festival má nastavenú kapacitu návštevníkov 500 osôb a nielen ich, ale aj účinkujúcich vyzývame, aby používali vlakovú alebo inú hromadnú dopravu. Intenzívne to všetkým návštevníkom prizvukujeme aj skrz to, že sa v areáli festivalu nenachádzajú parkoviská pre automobily. Podujatie sa tento rok uskutoční v priestoroch, ktoré sú od vlakovej a autobusovej stanice vzdialené len pár minút chôdze, čo určite všetci ocenia. Pre lokálnych zabezpečíme miesto na úschovu bicyklov. V gastrozóne návštevníci nájdu len ekologicky zodpovedné subjekty, ktoré varia z lokálnych potravín, primárne vegan alebo vegetariánske jedlá, kompostovateľné taniere a poháre sú samozrejmosťou. S tým súvisí aj triedený odpad, v areáli budeme kompostovať. Vyhli sme sa tlačovinám a to nielen plagátom alebo iným reklamám podujatia v hmotnej verzii, ale aj na samotnom festivale, tlačiť 500 brožúr pre každého návštevníka je úplne zbytočné. Na vytvorenie merchu nekupujeme nové oblečenia, ale využívame secondhandové kúsky, ktoré neskôr ručne dotvárame. Celkovo na festival uprednostňujeme lokálnych dodávateľov a trvalo udržateľné produkty s nízkym dopadom na životné prostredie.

Jaké jsou vaše nejoblíbenější živé akce na Slovensku, kam rády jezdíte?
NIKOLA: Jednou z mojich najobľúbenejších akcií je rozhodne Fest Anča, medzinárodný festival animácie, okrem premietaní sa tu nájdu aj zaujímavé koncerty či workshopy. V Liptovskom Mikuláši sa koná aj feministický a rodovo orientovaný festival ArtWife, jediný svojho druhu na Slovensku, organizátori sa každým rokom prekonávajú a festival naberá na svojej kvalite. Z takých klasicky známych festivalov je to určite Pohoda.

LUCIA: Okrem väčších podujatí stojí za spomenutie aj niekoľko kultúrnych centier, ktoré robia kvalitnú prácu a pravidelne pripravujú skvelé živé akcie. Zaujímavá je napríklad Hájovňa pri Banskej Štiavnici, Zapadnutý KÚT v Gelnici, Bašta v Bardejove alebo Diera do sveta, ktorá organizuje práve festival ArtWife, ktorý Nikola spomínala.

Závěrem jedna aktuální - pražský label Punctum Tapes vydal před pár dny kompilaci Liptov, na níž reinterpretují čeští a slovenští producenti lidové písničky. A před pár měsíci vydal syn slovenského tnografa Viliama Grusky národopisný soubor Orava a chystá i další cykly, včetně Liptova. Rezonují u vás takové snahy, ví o tom někdo v Liptově?
LUCIA: Úprimne neviem, či sú aj u nás podobné snahy. Liptov je skvelý región s veľkým množstvom pozitív, no v kultúre má zrejmé medzery. Pri všetkej snahe viacerých kultúrnych subjektov nie je veľké percento obyvateľov, ktorí sa o kultúru alebo umenie aktívne zaujímajú. Liptov je najmä športový región, aj keď to tak v minulosti nebolo a kultúra zohrávala veľkú rolu, no ľudia si od nej nejak odvykli, čo sa určite v nasledujúcich rokoch zlepší. Väčšinou práve ľudia, ktorí sa o podobné veci zaujímajú, odchádzajú z regiónu a sťahujú sa často do iných krajín, veľký vplyv zohráva samotné Slovensko ako také, najmä jeho politika a veci s tým súvisiace.

NIKOLA: S tým súhlasím. No rozhodne sa táto kompilácia dostala do povedomia ľudí, minimálne tých, ktorí sú umelecky aktívni, prípadne prejavujú záujem alebo sú jednoducho otvorení novým veciam. Zrovna cez víkend som bola u starej mamy a púšťala som jej pár trackov z albumu, najviac ju očaril Oliver Torr s Liptovskou Revúcou. Neskôr mi aj písala na Facebook, nech jej to pošlem, že si chce pustiť ku poobednej káve.