Wrekmeister Harmonies: Všetko má expiráciu, krása aj utrpenie

Niektoré témy sú až príliš osobné, podobne ako môj vzťah k Wrekmeister Harmonies. Pred dvoma rokmi som si adoptovala starého slepého a týraného psa. Tá malá ustráchaná bytosť si ma omotala okolo prsta a potom zrazu odišla. Vlastne nie, odchádzanie malo svoj stredne dlhý a vysoko nepríjemný priebeh. V tom čase boli JR Robinson s Esther Shaw na turné s albumom The Alone Rush, na ktorom skúmajú fyzické stránky umierania. Dvojica charizmatických postáv stála pred plátnom, na ktoré sa premietali veľmi explicitné zábery z pitvy - pohľad, ktorý nezvládli úplne všetci. A keď JR svojim hlbokým hlasom zaspieval “Leave the light on, please leave the light on, I am going blind”, zaťal do živého. Dronová gitara, ťahavé husle a pomalá, ale precízna gradácia cez dym a spomienky ku mne prenikala len zťažka, JR sa ďalej rýpal v mojich ranách: “Do not deceive me, do not lie. Who will receive me when I die…”

Táto záhadná dvojica sa proste nebojí ísť do ťažkých tém ako umieranie, holokaust či otázka viery a organizovaného náboženstva aj skrz príbeh pedofilného kňaza, ktorého nakoniec zavraždili vo väzení. Vedia zhudobniť zložitú splesť najtemnejších ľudských pohnútok a utrpenia. Pri rozhovore na Dunk! festivale sa však ukázalo, že každá minca má dve strany. Predo mnou zrazu sedeli dve vyrovnané a veľmi príjemné bytosti, hovoril najmä JR. A pokojným hlasom ma dôkladne vyškolil o kráse a šťastí, ktoré je všade okolo nás. Stačí sa len pozrieť.

Ako vznikol projekt Wrekmeister Harmonies?
JR: Celé to začalo v roku 2007, možno 2008. Mal som určitú predstavu a poprosil som zopár kamarátov, či by mi pomohli s jej realizáciou. Odvtedy sa obsadenie stále mení.

V jadre Wrekmeister Harmonies ste momentálne vy dvaja s Esther, ale ste známi spoluprácou s obrovským množstvom hudobníkov. Aký spôsob práce preferujete?
Esther: Keď som v kapele začínala, bolo nás veľmi veľa. Bolo to zaujímavé, ale baví ma aj práca v úzkom kolektíve. Je to sústredenejšie, intímne a pre mňa osobne aj premyslenejšie. A hoci je skvelé spolupracovať s inými ľuďmi, mám rada dynamiku, ktorú máme s JRom. Žijeme tým každý deň, neustále sa o tom rozprávame.

JR: Keď sme robili s viacerými umelcami naraz, bolo to takmer ako vojenská operácia. Obrovský pulzujúci organizmus. Bolo nutné zladiť energiu rôznych osobností, ktoré sa navzájom pretlačovali a prelievali jedna cez druhú, napokon vytvorili prílivovú vlnu. Bolo to síce nesmierne podnetné, ale teraz, keď sme ostali len sami dvaja, je to odlišný a asi aj uspokojivejší proces. Sme ako dva kamene, ktoré sú vo vrecku v neustálom kontakte a navzájom sa obrusujú. Vzniklo to rokmi spoločnej práce a vzájomnej kultivácie. Za ten čas, čo pracujem s Esther, sa moje ostré hrany vyhladili a na povrchu vznikol zaujímavý odlesk. Neustále ma udivuje, ako dokáže vytvoriť krásu, aj keď sa o to nesnaží. Neuveriteľný zázrak.

Bude ďalší album opäť s jednou ústrednou témou?
JR: Neviem moc tvoriť veci, z ktorých nemám pocit, žeby išli zo mňa. Nie som dobrý vo vymýšľaní falošných scenárov, radšej budujem niečoho autentické. Bude sa to teda uberať týmto smerom. Ospravedlňujem sa za hrozne vágnu odpoveď. Má až nebezpečne blízko k významu samotnému.

Nahrávali ste aj v krematóriu...
JR: Ten priestor má krásnu akustiku. Je to nádherná budova so skvelou prirodzenou ozvenou. Rozhodne to nebola snaha vyslať nejakú kryptickú správu, proste to tam parádne znelo.

Pamätáte si na prvý hudobný zážitok, ktorý vás ozaj hlboko zasiahol?
JR: Nevybavujem si konkrétny moment alebo skladbu, ale viem, že odjakživa som bol veľmi ovplyvnený hudbou. Vybavujem si určité momenty, napríklad keď som mal štyri roky, miloval som hudbu zo Sesame Street. Mám už svoj vek, takže by som mohol pokračovať rok po roku...

Esther: Hrala som na husle od útleho detstva a rodičia ma brávali na koncerty. Počas strednej školy sa mi zapáčil klavír a rodičia ma zobrali na koncert klavíristu, ktorý odohral takmer dychberúci koncert. Na koniec zahral zopár netradičných vecí, konkrétne si pamätám jednu serenádu, bola to tá najkrajšia vec, ktorú som kedy počula. Vtedy ma prvýkrát v živote hudba dojala k slzám. 

recenze na loňskou desku The Alone Rush zde

Pri výbere názvu si sa inšpiroval filmom Werckmeister Harmonies od Bélly Tarru. Zaujala ťa v ňom nejaká konkrétna scéna?
JR: A videla si ten film?

Áno, v rámci prípravy na interview, každopádne ma dostal. Okrem celkovo pôsobivej estetiky má pre mňa aj osobný význam - vyrastala som blízko maďarských hraníc, prostredie filmu mi pripomína dedinu, kam som chodila navštevovať babku. Dačo málo rozumiem aj pôvodnému zneniu...
JR: Myslím, že si si sama odpovedala. Ak si ho videla, vieš, že je neuveriteľne krásny. A rozhodne nie si jediná, koho zasiahol. Mne sa páčila scéna, v ktorej János kráča po tmavej ulici a oproti nemu ide nákladné auto s veľrybou. Je to až strašidelne nádherné.

Rezonuje vo vás tento film aj po dekáde fungovania?
JR: Áno, vlastne sme si ho asi rok dozadu znovu pozreli. Rozsah, v ktorom prezentuje krásu, je enormný. Taktiež je veľmi definitívny v spôsobe, akým zobrazuje rôzne emócie. Bola to podivná prehliadka strachu a zúfalstva, no zastrešujúcim motívom bola krása. Je to práve o hľadaní krásy v prostredí, v jednotlivých postavách. Napríklad chlapík, ktorý hral Jánosa, bol pôvodne pouličný hudobník. Baví ma objavovať tú nádheru. Posolstvo filmu pre mňa je, že svet nie je neustále temný, ale ani krásny. Fascinuje ma, ako temnota a krása môžu koexistovať v mieri, jedno vedľa druhého, simultánne prúdiť a ani jedno z nich nestráca na svojej hodnote či význame. A to som chcel vyjadriť aj v hudobnej rovine. 

SKRYTÝ VÝZNAM? PREČO MI RADŠEJ NEPOVIEŠ SVOJ?

S Béllom Tarrom si mal šancu spraviť rozhovor, mňa na ňom zaujalo najmä to, ako reagoval na tvoju hudbu: "Nepoznám ju, ale moja partnerka si to vypočula a vraví, že je dobrá."
JR: Áno a som spokojný. Bolo to to najlepšie, v čo som mohol dúfať. Počas prípravy som čítal tých pár rozhovorov, ktoré poskytlo, a nevyznel zrovna ústretovo. Bol som nervózny, ale ako sa ukázalo, nakoniec bol veľmi príjemný, zhovorčivý, nešetril svojím časom a zodpovedal všetky otázky. Navyše ma ukľudnilo, že bol veľmi priamy, nesnažil sa otázky obchádzať alebo hľadať únikové cestičky. Vedel, že mám dôsledne napozerané jeho dielo, ale nepýtal som sa, čo znamená tá či oná scéna. To by nemalo zmysel, on na tie otázky už vopred zodpovedal samotným filmom. Je na tebe objaviť svoj vlastný význam. Pýtať sa na skrytý význam, to je vždy zložité. Neviem, prečo mi radšej nepovieš, čo v tom vidíš ty? Môj význam má úplne rovnakú validitu ako ten tvoj. A najmä, nemal by ho ovplyvniť.

Myslím, že chápem. Váš posledný album si ku mne našiel cestu v období, keď mi umieral pes. A veľmi hlboko mnou zarezonoval, pretože som sa mohla len prizerať na ten bolestivý proces odchádzania, ktorý ste v hudbe explicitne popisovali...
JR: A to je ono! Nepýtaš sa nás na význam, ale skrz svoju osobnú skúsenosť si ho v tej hudbe našla. O to sa snažíme. Vôbec nezáleží, aké boli naše pocity, keď sme album tvorili. Dôležité je to, čo si práve popísala - takto by malo umenie fungovať. Môžem z hlavy vysypať nejakú verziu významu, možno by to znelo hlúpo a možno ani nie. Umenie by malo fungovať v kontexte osobnej skúsenosti. Som rád, že sme mohli pomôcť. 

Celkom ma prekvapilo, že ste sa na tom albume rozhodli skúmať fyzický aspekt umierania. Osobne mám väčší strach zo smrti ako z umierania...
JR: Povedala si práve, že sa bojíš smrti? A prečo? Bojíš sa utrpenia, bolesti alebo faktu, že prestaneš existovať?

Asi ma desí jej definitívnosť...
JR: V daný okamih sme proste hľadali cestu, ako ľuďom komunikovať určitú tému. Rozumiem strachu z utrpenia, nikto nechce trpieť, ale strach z čistej neexistencie...

Možno to ani nie je o mne, ale o strate niekoho blízkeho. Niekoho, na kom mi záleží a prináša mi hodnotu do života.
JR: Pochopiteľne, pretože potom sa musíš vysporiadať so svojimi emóciami, čo môže trvať. Smrť implikuje určitú mieru utrpenia a kto by chcel trpieť? Ale utrpenie je veľmi relatívne. Môžeš mu pripisovať význam, ale nevidím v tom moc zmysel. Áno, je dobré uvedomovať si utrpenie sveta a priznať si, že je to tu posrané. Ale je rozdiel strčiť hlavu do piesku, a pokúsiť sa o zmenu. V poslednej dobe sa zdá, že je všade okolo nás, technológia sa vyvíja veľmi rýchlo a sme zahrnutí neustálym prílivom zlých správ, ale to nie je kompletný obrázok. Okolo nás je aj krása a je na tebe, čo si vyberieš. Napríklad tvoj pes, ktorý zomrel. Jemu je to už jedno, ale teba to trápi. Otázkou však je ako dlho? Koľko budeš ten pocit predlžovať? To je len a len na tebe, nikto iný ti nepovie, koľko máš trpieť. Stalo sa to, je treba precítiť s tým spojené emócie, ale potom sa pohni ďalej a preži ten kurevsky neuveriteľný zázrak, že si nažive a môžeš si pozrieť západ slnka, prejsť sa do lesa alebo pozorovať vtáky. Užívaj si ľudí, zvieratá, hocičo. Ak chceš byť človek, ktorý bude smerovať svoju pozornosť na utrpenie, bude to veľmi nepríjemná existencia. Skôr sa snaž nepripisovať utrpeniu väčšiu hodnotu, ako má. Má nejaký začiatok, stred a koniec. Potom sa pohni ďalej. V tom tkvie jeho skutočná hodnota. 

KRÁSA JE VŠADE

Témy, ktorým sa venujete, sú však temné a plné utrpenia. Ste šťastní? Čo vás baví?
JR na Esther: Si šťastná?

Esther: Áno.

JR: Rád trávim čas s Esther. A mnoho iných vecí, napríklad pozorujeme vtáky. 

Esther: Fascinujú ma. Existuje toľko druhov, sú nádherné. Pozorovanie vtákov ma napĺňa čírou radosťou.

JR: A to je niečo, čo sa ti samo zjaví, bez vynaloženého úsilia. Proste vyjdeš von a pozoruješ vtáky. To sú tie neuveriteľné zázraky, ktoré sú všade dookola. Minule som v New Yorku prechádzal cez cestu a uvedomil som si, že prežívam skvelý okamih - nepociťujem žiadnu fyzickú bolesť, som pri vedomí, dokážem prekladať nohu cez nohu a dostať sa na druhú stranu cesty, to je proste zázrak. Tieto momenty sú všadeprítomné. Stačí spomaliť a poobzerať sa. 

Esther: Jednoducho žiť v prítomnosti a užívať si, čo je okolo teba.

JR: Pozeráme veľa filmov a stále som nevidel všetky dobré filmy. Čítame množstvo kníh. Aj keby som prečítal toľko, koľko je len fyzicky možné, nikdy nepokryjem všetko skvelé písané slovo. 

Esther: Áno, v knižnici neustále objavujeme nové a nové knihy...

JR: Počúvame aj kvantá hudby, a to sa pohybujeme len na povrchu všetkej nádhernej hudby, čo existuje. Nie sme nešťastní ľudia.

To som nechcela podsúvať...
JR: Nie, to nie, pýtala si sa, čo nás robí šťastnými, a ja som sa pokúšal odpovedať zoširoka, ale zároveň z toho vydestilovať význam. Myslím, že to, čo nás skutočne napĺňa, je prosté bytie, mať možnosť existencie. Milujem život. A byť s niekým, užívať si prítomnosť ostatných, rozprávať sa s nimi, mať možnosť vychutnať si veci, napríklad dať si kúsok pizze, to je sakra príjemné. Dokážem oceniť krásu obyčajného kúsku margherity, navyše žijem v New Yorku, kde je nevyčerpateľná zásoba skvelých pizzerií! Takto by som mohol pokračovať donekonečna. Možno sa na povrchu zdá, že sme pochmúrni ľudia, ale nie je to tak. Púšťame sa do nepríjemných tém, ale skrz utrpenie, ktoré skúmame, dokážeme vnímať krásu.

Takže celkový odkaz vašej hudby je krása...
JR: Áno, dalo by sa povedať. Krása je všade. Len pred chvíľou sme rozoberali utrpenie, ktoré si prežívala ty, alebo utrpenie, ktoré som si prežil ja. Na utrpenie si musíš nastaviť nejakú hranicu. Ak je to niečo opakujúce sa, treba ten cyklus rozpoznať a ukončiť ho. A v tom vystúpení z kruhu spočíva krása.