Inšpiratívna periférna osmóza (JAMA 2024)

V oblasti Banskej Štiavnice a Banskej Belej sa opäť uskutočnila JAMA. Šiesty ročník podujatia, ktoré je spomienkou na intermediálneho umelca Milana Adamčiaka, sa niesol v téme „periférna osmóza“. Do pozornosti záujmu sa dostal vzťah centra a periférie, mesta a vidieka či javu a jeho prostredia. Dômyselnú dramaturgickú pavučinu tak organizačný tím pretkal napríklad lokálnymi mýtmi aj ladením nástrojov z mimoeurópskych lokalít. Dôvtipne vypointoval, že nad ničím sa nedá premýšľať bez kontextu, vrátane „jamy“ samotnej.

Podujatie sa už od prvého ročníka koná v regióne, kde konceptuálny umelec Milan Adamčiak strávil svoje posledné roky. Z pôvodne jednorazovej spomienky sa premenilo na akýsi „počítač“ umelcových nedožitých narodenín. Umožňuje odpojenie účastníctva od siete bežného života a pripája ho na sieť, ktorá podnecuje k väčšej vnímavosti na okolité podnety a aktívne zapojenie mysle aj zmyslov. Tvorí ju komplexne zostavený program rozmanitých žánrov a foriem na škále od koncertov cez prednášky, až po menšie umelecké intervencie.

JAMA v sebe nesie esenciu umelcovej osobnosti, najmä hravou atmosférou, ale tiež nezaraditeľnosťou do konvenčných škatuliek. Nie je festivalom, azda najviac ju vystihujú pomenovania ako stretnutie, prostredie či zájazd. V mnohom sa ponáša na akúsi školu v prírode pre zvedavých so záujmom o nekonvenčné umenie. Snaží sa podnecovať vôľu človeka sa niečo nové naučiť, čo sa jej darí mimoriadne dobre.

Účastníctvo mohlo nielen zotrieť pomyselnú hranicu medzi umeleckou a diváckou časťou osadenstva priložením vlastnej ruky k dielu, napríklad v performancii Petry Fornayovej sevenwomen, zvukovej intervencii ÜRENÄ ÜZĀ Akustický zjazd či na každoročne organizovaných workshopoch (tento rok vedených Catherine Lamb a Davidom Koronczim), ale taktiež dostalo príležitosť nahliadnuť „pod pokrievku“ niektorých javov.

Stalo sa tak v prípade fenoménu „prirodzeného ladenia,“ ktoré formou prednášky priblížil dirigent Matej Sloboda. Účastníci a účastníčky ho mohli zaznamenať na koncertoch EnsembleSpectrum a Catherine Lamb. Znenie tónov v ňom pôsobí na človeka pomerne netypicky, aj keď je paradoxne pre ucho naturálnejšie. To európske je však už mnoho rokov zvyknuté najmä na rovnomerne temperované ladenie. Prednáška tak bola síce náhradným, no veľmi prínosným bodom programu, ktorý zasadil do kontextu predchádzajúce udalosti.

Zoskupenie EnsembleSpectrum rozozvučalo v piatok večer steny miestneho evanjelického kostola novým programom Flow of the static sound. Pod vedením dirigenta Slobodu zahrali skladby amerického skladateľa Jamesa Tenneyho aj kanadskej skladateľky Chiyoko Szlavnics. Prítmie a sakrálny priestor v kombinácii s intenzívnym pôsobením nezvyčajne znejúcich tónov navodilo na mieste priam rituálnu atmosféru a spôsobilo zvláštne akustické očarenie.

Druhý hudobný vrchol prebudil v sobotu ráno chodby Spojenej školy Samuela Mikovínyho. Sólo projekt Catrherine Lamb pre violu a hlas sa tam stal akousi „prvou hodinou“ dňa, ktorá preladila diváka z frekvencie spánkovej na frekvenciu aktívnu a pozornú. Priestor okrem hudobníčky dostala i samotná budova, a tak si po skončení koncertu mohli diváci a diváčky vypočuť pár zaujímavých faktov z jej dlhej histórie od miestneho učiteľa.

KĽUKATÁ PRECHÁDZKA PLNÁ PODNETOV

Organizátorská dvojica Eva Vozárová a Fero Király, tvoriaca spoločne pod hlavičkou združenia ooo, už tradične lokalizovala veľkú časť programu do exteriéru. Počas sobotňajšieho popoludnia tak „Nezámerné putovanie s M.A.“ zahŕňalo prejdenie trasy z Banskej Štiavnice do Banskej Belej po vlastných. Ozdravný pobyt vonku neopomenul ani drobné táborové radosti ako náhodné využitie muchotrávky miesto mikrofónu, prestávku na krásnych lúkach či občerstvenie v podobe kakaovníkov a rožkov s nátierkami v črievku, ktoré si účastníctvo mohlo nabaliť do batôžku počas obednej zastávky v banskoštiavnickej Hájovni.

Cesta bola zámerne o niečo kľukatejšia ako je bežné, nakoľko potulky po lúkach a lesoch sprevádzalo niekoľko umeleckých zásahov priamo v plenéri. Celestína Minichová priniesla priestorovú zvukovú inštaláciu s názvom sieťovanie, no strings attached. Na abstraktný náčrt prostredia, ktorý tvorili vlnité palice či iné objekty umiestnené v okolí stromu, postupne prizývala účastníctvo.

Každý, kto bol ochotný participovať, dostal nejakú drobnú činnosť, a tak zatiaľ čo niekto hral dookola kameň, papier, nožnice, iní fúkali do kusu látky či brnkali do natiahnutých špagátov. Všetci konali iba na svojom kúsku priestoru, avšak spoločne tvorili vizuálny aj zvukový celok. Živý obraz tak asocioval pozíciu jednotlivca ako prvku v spletitej sieti vzťahov prostredia, a tak poukázal na jeho zodpovednosť voči nemu.

Podobnej téme sa venoval v inej forme košický umelec Erik Sikora alias Ďžumelec. Do jamy prihodil svoju performatívnu prednášku s názvom Džura o zásahu človeka do krajiny. Predmetom jeho umeleckého výskumu sa stala stará štôlňa. Tá, ktorú skúmal pôvodne sa síce nachádza na inom mieste, no prezentácia projektu práve na JAMA, v „kráľovstve“ banských štôlní, sa javila viac ako príznačná. O vtipných spôsoboch, akými sa vysporiadal s týmto miestom hovoril formou úsmevného stand-upu (či možno skôr sit downu).

Celá udalosť pôsobila veľmi bezprostredne a prednášajúci nechal kolovať napríklad malé obrázky mäsa vystrihnuté z letákov, ktoré sa preňho stali novodobými jaskynnými maľbami. Rovnako ako kedysi človek behal za mamutom, ktorého kreslil na steny prirodzených podzemných priestorov, sa dnes ženie za takýmito akciovými mäskami v supermarkete a hĺbi štôlne. Spoločným jedením žltých palaciniek v tvare salamandrích fľakov sa dostalo pocty aj tvorovi, ktorý si rád práve v štôlňach vytvára zimovisko.

SPÔSOBY UCHOPENIA ĽUDOVÉHO DEDIČSTVA

Hlavný program vyvrcholil v stodole pri rodinnom penzióne VilaBela na periférii obce. Po náročnom putovnom dni nadišiel čas na spoločnú večeru. O bohatú hostinu sa postarali účastníci a účastníčky workshopu Davida Koroncziho, na ktorom sa zaoberal jedlou materialitou.

Kým nadišiel čas na ochutnávku rozmanitých vegetariánskych a vegánskych pokrmov, rukami osadenstva putovalo vajíčko a všetci kolektívne vypili pohár zeleninového vývaru. Na JAMA sa aj obyčajné jedenie stalo neobyčajným. Človek dostal čas a priestor uvedomiť si kontakt s potravinami i akt prípravy jedla, teda rituály, ktoré sa v uponáhľanej súčasnosti často vytrácajú. Hlad bol veľký, pokrmy výborné, nie každému sa však zo všetkého ušlo. Aj táto skúsenosť sa v individualistickej dobe dneška môže stať cenným posolstvom. Človek nemusí mať úplne všetko, občas sa treba aj uskromniť a rozdeliť.

Iný pól tradície predkov priniesla performanciou Pharmakon slovensko-ukrajinská umelkyňa Kasha Potrohosh, ktorá takpovediac zagitovala všetky zmysly. Načrela do ľudových povier, receptov či zaklínadiel, na ktoré naviazala kritiku kapitalizmu. Z pôvodne tichého rituálu lekárničky sa stal akýsi čarodejnícky exorcizmus patriarchálnych štruktúr. Miesili sa v ňom morbidné babské rady s túžbami príznačnými pre súčasnosť ako „spravodlivé mierové jednanie“ či „valídny plat.“ Slová sa von predierali krikom i plačom, pričom sa neustále opakovali, prekrývali a intenzifikovali. Zúfalstvo sa stalo priam hmatateľné a s ním súvisiaca túžba po zmene akoby s tichom pred potleskom prenikla priestor.

Povinnou jazdou bola záverečná zastávka v krčme u Michala, ktorá prišla po dlhom intenzívnom dni ako liek na chladom vyštípané líca a zároveň priestor nechať spoločne nechali dorezonovať nadšenie zo všetkého zažitého. Tam z miestneho jukeboxu, samozrejme, zahral aj Adamčiak.

ZAČÍNAJÚ ROČNÍKY NEISTOTY

„O ničom sa nedá premýšľať bez kontextu“ sa vzťahuje aj na podujatie samotné, a tak nadobudol tento ročník s ohľadom na súčasnú situáciu na Slovensku a prebiehajúci Kultúrny štrajk aj angažovanú časť. Sobotňajšie poludnie medzi koncertom a prechádzkou strávilo účastníctvo v kultúrno-turistickom centre Hájovňa v Banskej Štiavnici a nieslo sa v znamení možností tlaku na zmenu. Po performatívnej poetickej situácii Halgato pre dva lieviky z dielne Bári Raklóri a Lucie G. Stach prednášal Robo Švarc o revoltách, ich histórii, či variáciách umeleckého protestu a prebehla aj diskusia s platformou Otvorená kultúra!.

Ako píšu Eva Vozárová a Fero Király v kurátorskom texte k tomuto ročníku udalosti, ak do jamy stále niečo padá, kopať ju je sizyfovská robota. Okrem množstva umeleckých zážitkov tak zostal vo vzduchu visieť i smutný fakt, s ktorým sa podujatia ako JAMA, financované vo väčšinovej miere z podpory z verejných zdrojov od Fondu na podporu umenia, musia v súčasnosti konfrontovať. Začínajú sa ročníky neistoty.

JAMA bola podnetná, hravá, vysvetľovala, kládla otázky. Preskúmala rozmanité formy periférnej osmózy. Miesila tradíciu s inováciou a experimentom. Priniesla katarzné spomalenie a s ním aj veľmi potrebné scitlivenie. Ostáva tak len dúfať a pričiňovať sa o to, aby sa „jamu“ podarilo vyhĺbiť aj o rok. Bola by jej totiž večná škoda.