Moon Crew #21: Mimi Filová

Pokračujeme v sérii Moon Crew, kde vám poodhalujeme světy našich fotografů a dopisovatelů. Dalším jménem je Mimi Filová, mladá přispěvatelka Full Moonu ze Slovenska. Zázemí teď má v Praze, konkrétně na Filozofické fakultě UK, kde byla čerstvě přijata na doktorandské studium hispanistiky. Ze všeho nejvíc miluje knihy a psaní, k poslednímu ji před pár lety inspiroval svébytný písničkář Mac DeMarco. V Moon Crew Mimi vypráví o španělské literatuře a svých oblíbených autorech, feminismu a básnicích v hudbě.

Kdy a jak ses seznámila s Full Moonem, co tě k němu přivedlo?

Full Moon registrujem už od strednej. Vtedy by ma ale ani nenapadlo, že do neho budem o pár rokov neskôr aj písať. Zlom prišiel po bratislavskom koncerte Maca DeMarca v októbri 2018, po ktorom som mala akési osvietenie, že by som mala začať reálne robiť to, čo v živote chcem – písať. A ak môžem písať o hudbe a o umení, tak je to celkom výhra, a práve to mi Full Moon umožnil.

Čím tě Mac DeMarco tak nadchnul?

Autenticitou.

Jak dlouho píšeš pro Full Moon? Který typ článku máš nejradši?

Už sú to skoro dva roky, začala som recenziami a pri nich som viac menej aj ostala. Najradšej samozrejme píšem o tom, k čomu mám blízko, čo mi umožňuje napísať kvalitnejší text, ktorý ide viac do hĺbky. Najlepšie sa mi píše o srdcových umelcoch.

Pocházíš ze Slovenska. Jaká byla tvoje cesta do Prahy?

Pochádzam od Trenčína, do Prahy som prišla pred šiestimi rokmi za štúdiom. Celú strednú som mala jasno, že chcem ísť študovať hispanistiku na FF UK, čo sa ukázalo ako jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.

Baví tě víc marketing, nebo publicistika? Nebo bys radši psala beletrii a poezii?

Jednoznačne publicistika, len s písaním v slovenčine to nie je v Prahe a Česku úplne ľahké. Preto som najviac vďačná Full Moonu, že môžem písať slovensky. Samozrejme, najradšej by som písala svoju poéziu, popr. prekladala, len to by ma asi neuživilo.

Jak jsi přišla ke studiu španělštiny? Máš nějaký zvláštní vztah ke Španělsku nebo Latinské Americe?

Vždy ma to tiahlo k jazykom, je to jedna z mála vecí, o ktorých môžem povedať, že na ne mám nejaké nadanie. Chodila som rok na bilingválny gympel, tam som sa naučila španielsky a vzťah k jazyku, kultúre a hlavne literatúre mi nejak ostal. Určite sa ale nepovažujem za hispanofila, rovnaký vzťah mám k anglosaskej i stredoeurópskej, vlastne všetkej kvalitnej literatúre. No študovaním hispanistiky som prenikla hlbšie do literatúr, ktoré by som inak asi ťažko sama objavila.

Španělštinu jsi i učila. Jaká to byla zkušenost, kdo byli tvoji studenti?

Učila som deti i dospelých, v zásade ma to baví, ale verím, že učenie, aj keď len jazyka, je poslanie a je potrebné tomu venovať dostatok času, čo som pri part-time úplne nemala. Rada by som to v nejakej forme robila i v budúcnosti, no radšej by som sa zamerala na literatúru, nie jazyk. Pred pár dňami som sa dozvedela, že som prijatá na Ph.D., takže som k tomu o krok bližšie.

Gratulujeme! Jací španělští autoři ti přijdou zajímaví? Čím se vůbec podle tebe španělská literatura nebo literatury psaná ve španělštině liší od slovenské a české?

Nicanor Parra, Alejandra Pizarnik, Jorge Luis Borges, García Márquez z hispanoamerickej literatúry, Unamuno, Machado a Manuel Vilas z španielskej. Najmä hispanoamerická literatúra minulého storočia je nevyčerpateľnou studňou všetkých smerov, naratívnych možností a literárnych svetov. Latinská Amerika má so strednou Európou podobný pocit menejcennosti a neustále hľadanie identity. Im sa tieto sociologické a ontologické problémy ale podarilo pretaviť do literatúry lepšie, myslím.

Jaké knihy ráda čteš a která v tobě zanechala největší stopu z těch, co jsi přečetla za poslední rok?

Nedávno som zoštátnicovala, čiže som bola ponorená v hispánskych literatúrach. Predtým ma ale dosť zasiahla kniha 12 Rules for Life od Jordana Petersona. Nečakala som, že kniha, ktorá sa dá zaradiť do sekcie self-help, mi prinesie toľko nových pohľadov na svet, spiritualitu a psychológiu človeka a že ma donúti prehodnotiť veľa vecí. Inak s knihami to mám ako s hudbou - som otvorená všetkému, ale prednosť dávam staršej klasike. Najväčšou srdcovkou sú pre mňa knihy Hermanna Hesseho a Dominika Tatarku. A poézia Adrienne Rich.

Napsala jsi článek o male gaze pro feminist.fyi. Jaké projevy diskriminace žen pozoruješ ve svém každodenním životě: u sebe, u kamarádek a kolegyň?

Áno, článok som napísala v dobe, kedy som bola pohltená touto témou a čítala veľa feministickej literatúry. Veci, ktorými si prechádza žena len na základe jej pohlavia, sú na samostatnú knihu. Pre mňa je zásadným problémom, po niekoľkoročnom súkromnom pozorovaní, že mnoho inteligentných mužov z princípu tento termín odmieta, ako i samotnú predstavu patriarchátu, a nie sú ochotní na túto tému diskutovať či ešte horšie – nemajú pocit, že to vôbec nejaká téma je. To robí situáciu komplikovanejšou, pretože verím, že feminizmus musí začleňovať všetkých, vrátane mužov. Na tom, aby sa muži do tejto diskusie zapájali a aby z toho vzniklo niečo konštruktívne, nie deštruktívne, na tom musíme v našich končinách ešte veľa pracovať.

S tím se nedá nesouhlasit. A jakou posloucháš hudbu? Které kapely jsi měla ráda jako dítě?

Štýlovo sa nevyhradzujem, počúvam všetko, podľa nálady. Ale nezapriem v sebe lásku k poézii, určitá poetickosť textov je pre mňa dôležitá aj v hudbe. “Spievajúci poeti” ako Nick Cave, Leonard Cohen, Jim Morrison, ale aj Earl Sweatshirt ma nikdy neomrzia. Ako dieťa som vyrastala na CDčkach mojich rodičov, čo bol veľký mix – od Queenu cez Elán po Edith Piaf.

Tři nejzásadnější kapely nebo hudebníci uplynulé dekády.

Veľmi subjektívne – Idles, Earl Sweatshirt a Mac Demarco.

Co přeješ Full Moonu k deseti letům?

Full Moonu hlavne prajem aby ostal časopisom, ktorý je založený na komunite ľudí s láskou k hudbe a umeniu. A aby ostal česko-slovenský, lebo tento presah je pre naše krajiny a kultúry veľmi prínosný.