Nejlepší texty Full Moonu 2024: Prišli sme z dvoch svetov (Erika Rein a Isama Zing)

S dvojicou Erika Rein a Jonatan Pastirčák (Isama Zing, Pjoni) som sa stretla na terase kultového bratislavského hostinca Omama. Počas rozhovoru sa za zvuku hlasov štamgastov často ozýval Jonatanov srdečný smiech. Debutový album Kamibe, ktorým sa Erika posúva do nových vôd oproti predchádzajúcej tvorbe, pripravovali spoločne dva roky a výsledkom je hravý prienik populárnej hudby s experimentálnou. Zámerom bolo vytvoriť pesničky, ktoré sa páčia obom. S ľahkosťou sa pohybujú na hranici avant popu, R&B a hyperpopu, intro nás ale žánrovo prenesie inam – je ním stará rómska ľudová pieseň. Jonatan sa rómskymi baladami zaoberal už na predchádzajúcom sólovom albume. Erika sa spievaním po rómsky prepojila s predkami a vzdala poctu svojím koreňom.

Aká sú vaše prvé spomienky s hudbou?
ERIKA: Michael Jackson a Věra Bílá.
JONATAN: Duet?
ERIKA: To by bolo brutálne. Taký, žiaľ, neexistuje. Otec nám celé detstvo púšťal veľmi peknú rómsku hudbu. Hrával na trúbke, ale len do šestnástich, kedy už mal dieťa, môjho staršieho brata. Potom už neboli žiadne výlety do Rakúska na hrania, iba okrajovo. Skúšala som aj ja hrať na trúbke a nikdy nevyšiel žiaden tón. Bolo veľa pokusov, ale nemám nátisk. Je to v poriadku, lebo trúbku nemám moc rada, skôr ma trošku otravuje.
JONATAN: Keď som mal tri roky, zobral som do ruky gitaru a už som ju nepustil. Trieskal som do nej a vymýšľal texty. Nevedel som ešte ani moc hovoriť. Už ako trojročný som mal text o alkohole. Vôbec nerozumiem prečo, lebo v našej rodine alkohol takmer nebol prítomný. Asi sa rodičia veľa bavili o alkoholikoch. Aj v Tucanovi, čo bola moja prvá kapela, keď som mal desať, sme mali pesničku, ktorá sa volala Nízky príjem. Refrén bol: „Ja tak rád pijem, len mám nízky príjem.“ Začal som chodiť do spevokolu, kde sme spievali kresťanské pesničky. Môj otec je farár a bývali sme nad kostolom. Vyrastal som veľmi úzko v cirkevnom prostredí. Tam som sa dal dokopy s Adamom Matejom. Na detských synťáčikoch sme hrávali nepočúvateľné experimentálne kakofonické mixy. Nútili sme to počúvať našich rodičov a ešte sme za to vyberali vstupné. Rodičia mi púšťali Steva Reicha alebo Mariána Vargu. Tie veci ma extrémne ovplyvnili a doteraz ich absolútne milujem. Určite z nich čerpám a ani o tom neviem.

Vieš hrať na trúbke?
JONATAN: Neviem hrať skoro na ničom. Chodil som na ZUŠku na violončelo, to trochu ovládam, ale nemyslím si, že mám prirodzený talent ako niektorí ľudia, ktorí chytia nástroj a ide im to rýchlo. Ak by som chcel vedieť hrať poriadne, musel by som veľa cvičiť a drilovať. Mám cit ako hrať tón, ako hrať jemne, ako nastupovať mäkko, ale nemám talent spojený s drezúrou.

Čo ťa ale neodradilo od hudby.
JONATAN: Naopak, mám pocit, že ma to priviedlo k tvorbe. Hľadal som spôsoby, ako nástroj využiť inak. Doteraz to mám napríklad pri filmovej hudbe. Veľa vecí si nahrávam sám. Hľadám, až kým nájdem, ako to zahrať. Tak si to staviam. Vždy to zahrám inak, ako by to urobil povedzme výborný gitarista. Je to zaujímavý spôsob, lebo prídem s niečím, s čím by neprišiel človek, ktorý vie hrať.
ERIKA: Jonatan nahral gitaru do Kamibe, do druhej rómskej skladby na albume. Zbláznila som sa, keď som to počula. Malo to rómsky charakter a vtedy mi napadlo, že pesnička bude mať rómsky refrén. Prišiel nápad, že to bude anglicko-rómska skladba. Neviem, či taká existuje, nepoznáme podobnú.

V momente, keď začneš spievať v Kamibe po rómsky, prejdeš do ešte väčšej emocionality. Ako keď človek žijúci v cudzine začne spontánne rozprávať v emóciách automaticky rodným jazykom.
ERIKA: Rómčina obsahuje slová, ktoré sa vyslovujú viac hrdelne. Spôsobuje to, že znejú emotívnejšie. Kamibe znamená po cigánsky láska. Skladba je o smutnej láske. Text prekladal otec, lebo neviem po rómsky. Poprosila som ho, aby refrén preložil z angličtiny. U niektorých slov nevedel, lebo rómsky jazyk ich neobsahuje. Ešte stále všetky emócie, ktoré som do toho za posledné dva roky vložila, vo mne existujú. Potrebujem sa z nich otriasť a posunúť sa ďalej. Vizuály, ktoré sme teraz točili, sú metaforické, je to natočené v ulite. Cítila som sa tak počas obdobia, keď sme robili album. Čakám, kedy sa odtiaľ vyhrabkám von.

Tvoríte skôr v ťažších obdobiach?
JONATAN: Keď to stiahnem na svoj posledný sólový album, nemyslím si, že vychádzal z nedostatku alebo bolesti. Mám takú zvláštnu vec, keď improvizujem na čele alebo akokoľvek, väčšinou zo mňa prirodzene vypadáva emócia, ktorá je smutná, v niečom až drásavo-melancholická. Je to môj najprirodzenejší filter, ako s ňou pracovať. Tým, že ju vypustím von, sa jej trochu zbavím, alebo ju pretransformujem do niečoho, na čo sa môžem pozrieť a uvedomiť si to. Deje sa to asi aj pri tvorbe hudby, keď neimprovizujem. Je to niečo, čo sa mi sformuje, a predtým som vôbec nevedel, že takú emóciu mám.

Album otvára stará rómska ľudová balada. Máte k tejto hudbe citový vzťah?
ERIKA: Mám rómske korene, ale nikdy som nič rómske nespievala. Jonatan ich nemá, ale oveľa viac sa zaoberal takouto hudbou. V mladšom veku som nemala vyriešené, či sa za to nehanbím. Teraz s tým už nemám žiaden problém. Súvisí to so stretnutím s ľuďmi, ktorí mi posledné roky chodia do života. Boli v týchto veciach ďalej a posunuli ma. Môj otec urobil rešerš starými ľudovými pesničkami. Bol nadšený, že môže spraviť úzky výber a niečo z toho vyberieme na album. Už to nebol moment, keď som mala trinásť a povedala som mu, že nikdy nebudem spievať cigánsku hudbu.

NENÁSILNÁ SYMBIÓZA

Ako prišlo k vášmu stretnutiu?
JONATAN: Erika ma oslovila, či spolu nespravíme skladbu. Potom sme sa dopracovali k tomu, že sme začali robiť album. Predtým prebehlo medzištádium, kedy sme spolu hrávali koncerty. Na mojom sólovom albume je viac skladieb, čo nie sú čisto inštrumentálne, a keď som s nimi koncertoval, nechcel som vokál len púšťať. Hľadal som speváčku a napadla mi Erika. Kvôli albumu ma prvá oslovila ona na Pohode in the Air počas covidu.
ERIKA: Bol to môj prvý festival v živote. Priatelia sa začali hrnúť na Jonatanov koncert, tak som sa tam teda hrnula aj ja. Zaujal ma tak, že som smelo prišla za ním po jeho hraní. Mala som dobrý moment, že som sa nehanbila. Netušila som, čo z toho môže vzniknúť. Nemala som plán ani nápad, ale navrhla som, že to môžeme spolu skúsiť. Vôbec som nechápala, čo sa deje. Čo to hrá, čo to je. Nebola som v kruhoch, kde sa tvorila alebo počúvala takáto hudba. Striktne som sa držala R&B a popu, a teraz mi to pripadá hlúpe.

Jonatan, počúvaš popové veci?
JONATAN: Nemám žánrovo zadefinované, čo by som počúval. Milujem od popu cez noise až po tradičnú rómsku hudbu. Pre mňa hlavný faktor pri Erike bolo, ako spieva. V česko-slovenskom kontexte je jednou z najzaujímavejších speváčok. Pri tvorbe albumu bolo dôležité, aby jeden nevalcoval druhého. Čo by sa v mojom prípade mohlo stať, keďže moja hudba je pomerne dominantná vo svojej hektickosti alebo produkcii. Niečo, k čomu sme sa za pomerne dlhý čas, ako sme na albume robili, dopracovávali, bolo vytvoriť symbiózu, ktorá je prirodzená, nenásilná a funguje nie tak, aby na seba silou-mocou upútavala pozornosť v extravagantnosti, ale aby veci fungovali prirodzeným spôsobom, a aby fungovala chémia dvoch elementov.

Darilo sa vám to dosiahnuť?
JONATAN: Veľa sme sa o tom rozprávali. Väčšina nápadov vznikla sama. Vylaďovanie toho, čo tam má ostať a čo nie, bol častokrát trošku boj. Musel som ustúpiť zo svojho, asi by som to ani nenazýval ega, nemyslím si, že je to vec ega, ale skôr vkusu. Páčilo sa mi, keď na albume bolo viac zvukov, ale Erika v mnohých momentoch trvala na tom, že je dôležité, aby tam bolo toho menej, aby to bolo vykuchanejšie, a aby viac vystúpil hlas. Z odstupom času si myslím, že mala pravdu. Vzájomne sme sa pri tomto procese ovplyvňovali a formovali.
ERIKA: Toľko kompromisov, ktoré sme obaja spravili za posledné dva roky, sme neurobili nikdy predtým. Snažili sme sa rešpektovať, čo má na tom ten druhý rád. Niekedy to stálo stodvadsať správ, niekedy dve. Keď teraz počúvam album, necítim, že by som bola s niečím nespokojná.
JONATAN: Uvedomovali sme si, že to, čo musí fungovať, je spev a melódia. Mám častokrát pocit z mojich obľúbených trackov Rihanny, Beyoncé, Billie Eillish alebo Ariany Grande, že to a capella bez hudby ustojí. Neviem, či sa nám to úplne podarilo, ale pri veľa veciach, dúfam, áno.

Túžila si mať na albume aj hity, ktoré sa budú hrávať a budú úspešné? Uvažovala si takto?
ERIKA: Takúto túžbu posledných pár rokov nemám. Predtým áno. Páčila sa mi Ciara, chcela som podobnú skladbu, aj aby bola slávna, ale nikdy sa to nestalo. Pri tvorbe s Jonatanom mi to ani nenapadlo. Bolo by super, keby sa niektoré skladby hrávali, ale zhodli sme sa hneď na začiatku, že do toho nepôjdeme so žiadnym konkrétnym cieľom, ani žánrovým, ani to cieliť na konkrétnu skupinu ľudí. Chceli sme vytvoriť niečo, čo sa nám obom páči. O to bola tvorba slobodnejšia, že sme nemali očakávania a nevyvíjali sme na seba tlak.

Ako vznikali texty?
ERIKA: Textovo sme sa dopĺňali. Všetky slovenské skladby napísal Jonatan.
JONATAN: Uvedomil som si, že sa mi omnoho lepšie píše v ženskom rode. Možno som ešte neobjavil, že v skutočnosti som žena.

Ktorý slovenský text bol prvý?
JONATAN: Prvý bol Hihi. Vrátil som sa do trinástich rokov, kedy som písal slovenské texty pre Tucan. Snažil som sa dostať do Erikinej hlavy a písať to v ľahkosti a prirodzenosti, ktorú u nej poznám a obdivujem.
ERIKA: V Jonatanových textoch som sa cítila zrazu najprirodzenejšie. Čo je divné, lebo slovenské texty, čo som napísala v minulosti, mi boli cudzie. Keď som ich spievala, cítila som sa nepríjemne nahá. Tým, že Jonatanove texty nešli z mojej hlavy, vedela som ich podať sebavedomejšie. V Hihi boli aj nejaké patálie. Jonatan použil pár slov, ktoré by som nikdy nepoužila.
JONATAN: Tie slová sú explicitné, a hlavne je veľmi dobre, že tam neskončili.

V angličtine by si nemala s takými slovami problém?
ERIKA: Nie. Máme skladbu Fuck You a je v pohode. Po slovensky by som to nechcela. Bolo by to odhalené.
JONATAN: V angličtine sú vulgarizmy vnímané ako oddelená súčasť jazyka. V slovenčine je to čudné, pokiaľ to nie je Rytmus alebo niekto, pre koho je to prirodzené. Aj Para má text s vulgarizmom, a je to zvláštne. U nás sú okrajová časť jazyka, ktorá sa používa len na expresívne označenie vecí, zatiaľ čo použiť fuck you v angličtine je omnoho prirodzenejšie pre hocijakého človeka, ktorý rozpráva po anglicky.

Ako vnímate vulgarizmy v slovenských ženských textoch?
ERIKA: Keď sa to použije v afekte, je to fajn. Nepoužívam v speve raperský afekt a odmietla som zatiaľ ísť do tejto polohy. Aj keď v reálnom živote dosť nadávam, nepríde mi to prirodzené pri speve v slovenčine. Necítim, že by som to potrebovala verejne použiť.
JONATAN: Vulgarizmy poskytujú človeku nádherný priestor na uvoľnenie a verbalizovanie časti seba, ktorú potom nemusí vyjadriť agresiou. Sú dôležitou časťou jazyka, ktorá je tu preto, aby sme sa cez ňu filtrovali a vypustili veci, ktoré by inak ľudia potláčali. Ale je tiež otázka, v akom kontexte sa používajú. Čo už je, samozrejme, úplne iná kapitola. Potom je jedno, či človek povie potkan, alebo kokot. Je to v zásade to isté. S plnou vážnosťou označovať človeka dehumanizačným prostriedkom vždy spôsobuje vo výsledku to, že v mysli človeka, ktorý to robí, ten človek stráca hodnotu.

ZAČAROVANÝ KRUH RÁDIÍ

Je slovenské publikum pripravené na počúvanie prieniku experimentálnej hudby a popu?
JONATAN: Myšlienka albumu bola, aj kvôli tomu že sme prišli z dvoch rôznych svetov, prepojiť oba svety. Hocikde inde ako v našom slovenskom kontexte sa to už deje. Rozdiely sa stierajú a takmer neexistujú. U nás ešte stále slovenský pop ani nezadrhne o zvláštnejšiu alebo alternatívnejšiu hudbu. Rádiá sú donútené pustiť Billie Eillish, ktorá v sebe prepojenie má, lebo je známa všade vo svete. Keby bola slovenská speváčka, v živote by ju nenasadili. Napríklad od Jany Kirschner tiež okrem Rádia FM žiadne rádio nezahrá veci, kde vznikli tieto prieniky. V komerčných hrajú väčšinou jej staré piesne a tie filmové ako Pokoj v duši. Je to do veľkej miery dané tým, že ľudia, ktorí o tom v rádiách rozhodujú, povedia, že je to príliš divné, to my nezahráme. Ešte argumentujú, že no, ale my keď to pustíme v peoplemetroch, ľuďom sa to nepáči a vyberú si toto. Samozrejme, že si to vyberú, keď počúvajú desať, pätnásť rokov dokolečka to isté.
ERIKA: Hihi sme posielali aj komerčným rádiám. Z jedného došla odpoveď, že ako sme to mysleli, aby to hrali. Že oni nepochopili, čo je to za hudbu. Niekto milo odpísal, že nie, ďakujeme. Ale niekto bol šokovaný, že sme sa vôbec odvážili im to poslať.
JONATAN: Pamätám si, že sme to riešili aj s Katarziou. Napríklad na Celibáte boli skladby, ktoré boli hrateľné aj komerčnými rádiami, ale nezahrali ich. Je to začarovaný kruh slovenských rádií, na ktoré sa treba vykašlať. Nech si hrajú, čo chcú.

Ako vnímate svoju predchádzajúcu tvorbu z dnešného pohľadu?
ERIKA: Nepúšťam si svoje staré veci. Ak by som si ich pustila, asi by som povedala: Jéj, milé. Je to vzdialené tomu, čo sa deje teraz. Aj v emócii voči hudbe je to neporovnateľné. Keď som tvorila skladby a mala s nimi hranie, necítila som sa v tom komfortne a radšej som išla spievať covery. Mala som pocit, že to ešte nie je dostatočne dobré, že ešte neviem napísať dobrú pesničku. Teraz som k tomu oveľa bližšie. Snáď.
JONATAN: Prvú kapelu Tucan nepočúvam už úplne s tým, že by ma to napĺňalo radosťou, ale je to smiešne. Keď si to zoberiem v kontexte, že sme mali desať rokov, príde mi to úsmevné. K prvému albumu Cloud No Raisins, ktorý som vydal ako Pjoni, sa rád vraciam. Dokonca si myslím, že je tam niečo čistejšie a prirodzenejšie. Chcel by som sa oslobodiť natoľko, že by som bol schopný zahodiť producentský skill a robiť niečo, čo je tak čisté v absolútnej kreativite, že človek zoberie jeden zvuk, niečo s ním robí a nerieši, ako by to malo znieť. Prístup k tvorivosti, aký som mal na tom albume, by som mal veľmi rád ešte niekedy v budúcnosti. Ale neviem, či sa to vôbec dá.