Shina (Slnko Records): Hudbu treba hnojiť a polievať

Jedno z nejagilnějších hudebních vydavatelství u nás a na Slovensku, Slnko Records, letos slaví dvacet let. Založila ho Jana „Shina“ Lokšenincová a začínala vysloveně na koleni, dnes má ve stáji umělce několika generací a všech možných žánrů, za všechny jmenujme Modré hory, Katarzii, Bad Karma Boy nebo Janu Kirschner. A samozřejmě její vlastní skupinu Longital, která začínala pod názvem Dlhé diely takřka ve stejné době, kdy lepila první buklety pro Slnko. Co všechno se stalo za těch dvacet let, kam se posunula Shina, hudební průmysl a svět vůbec? Dozvíte se toho mnohem víc. A gratulujeme, do srdce!

Slnko jsi založila, abys dala prostor hudbě, která neměla místo v tehdejších rádiích nebo u velkých vydavatelů. Změnilo se od toho přelomu milénia něco?
Zmenilo sa velmi vela. Okolo roku 2001 bola naša takzvaná alternatívna scéna v podstate nezastrešená. Síce existovali asi dve malé vydavateľstvá, ale do rádií sa dostať bolo takmer nemožné, neexistovali žánrové ceny, a jediné, čo fungovalo, tak boli nejaké klubové koncerty. Teraz máme v podstate všetko a veľa, ale zase na vrch sme dostali pandémiu, aby sme sa moc netešili. Hudobníci, ktorých vydávam, majú pomerne dosť možností ako sa prezentovať a nie je to mojou zásluhou, samozrejme. Je to vďaka tomu, že vo svete nastala priaznivá situácia, aby sa celý hudobný trh decentralizoval, začalo sa nahrávať v domácich štúdiách, uvoľnili sa kapacity pre výrobu nosičov aj pre malých hráčov a vôbec, aj ľudia chceli počuť nejakú novú hudbu a boli ochotní ju hľadať na miestach, kde predtým nebola. Vďaka rozvíjajúcemu sa internetu sme sa všetci mohli oslobodiť od veľkých distribúcií a vydavateľstiev.

Není toho na dvě dekády vlastně až moc? Nebojíš se třeba, že hudebníci žádný label nebudou potřebovat, nebo ne tolik jako dříve?
Tak okrem iného sa zmenilo aj to, že dnes si hudbu vo veľkom môžu vydávať jednotlivci a naozaj label nepotrebujú. A aj si ju vydávajú a niektorým sa občas naozaj zadarí preraziť cez to množstvo novej hudby a zaujať. Ale ako sa ukazuje, skôr je to tak, že sú nakoniec sklamaní, že sa im dostalo napriek veľkej námahe málo pozornosti. Lenže trochu je to aj o tom, že nás show-biznis dlhodobo kŕmil svojimi rozprávkami o sláve a my sme tomu uverili a neuvedomili si, že za tým je neskutočné množstvo práce, ak sa niekomu nakoniec podarí dlhodobo sa umiestniť na výslní. A vtedy sa ukazuje, že už to nie je len talent a práca jednotlivca, ale treba zapojiť celé tímy. Ako pri formule alebo cyklistike. (smích) A teda pri hudobníkoch, ktorí chcú byť profesionáli, sa to ukazuje o to viac, že celý cyklus tvorby, nahrávania, prezentovania v médiách, koncertovania musí byť podporený prácou ďalších ľudí v zákulisí, lebo ináč sa ten umelec vyčerpá, keby mal všetko robiť sám. Odhliadnuc od toho, že takí ľudia, ktorí sú geniálni v hudbe, ale zároveň zvládnu marketing a riadenie procesov a financií, sa rodia len raz za čas. Takže label by mohol naďalej fungovať ako také zázemie a servis pre ľudí, ktorých zastupuje. A môže teda dosť efektívne pôsobiť aj v oblasti získavania financií na vznik ďalšej hudby, čo sa ukázalo v tejto turbulentnej dobe ako zásadné.

NAŠE MOŽNOSTI JSOU MENŠÍ, NEŽ JAKÁ JE NABÍDKA

Jak vypadaly ty počátky? Měla jsi vůbec něco v ruce, kromě nadšení a praktických zkušeností hudebnice? Nějaké použitelné vydavatelské know how? Navíc s kým ses tak mohla poradit na Slovensku… Deadred vznikal ve stejné době a možná i podobně na koleni, v Česku nějaké labely byly, ale nevím, jestli jsi s nima byla v kontaktu…
Začiatok bol pekný ako každý začiatok. Nadšenie a novosť situácie dokáže mladého človeka preniesť cez mnohé prekážky a ešte aj tá neskúsenosť môže byť nápomocná. Dokonca ani tie skúsenosti hudobníčky som nemala. Všetko vznikalo naraz. Keďže sme ani peniaze nemali, rozhodli sme sa urobiť takú malú manufaktúrku, kde som prvé tri roky všetky CD robila sama, napaľovala som nosiče a ručne vyrábala obaly. Urobila som ich okolo troch tisíc, až do chvíle, kým som v Čechách narazila na Black Point Music a Olda Šíma ma prehovoril, aby som to ukončila a aby sme začali tie CD robiť normálne v továrni. Tak sme urobili spolu Šina: In Virgo a reedície Septembra a Šinadisku, no a potom som už išla sama touto cestou. Na Slovensku som bola v kontakte s Pavian Records. To boli zároveň moji prví distribútori.

To je vlastně pravda, tehdy jsi začínala i jako hudebnice. Nebyli Black Point trochu přes ruku vzhledem k tomu, že byl začátek milénia a česko-slovenské sepětí už nějakou dobu nebylo takové jako o dekádu dříve? Spolupracovali jste s Oldou Šímou ještě někdy potom?
Ja to cítim tak, že naše česko-slovenské spojenectvo sa nikdy úplne nepretrhlo. Boli obdobia, kedy sme sa vzdaľovali, a to bolo zákonité v 90. rokoch, lebo so vznikom dvoch nových štátov bola hlavne na našej strane snaha dobudovať si všetky inštitúcie a nejako sa rozbehnúť po vlastných. Ale máme šťastie, že na nás bratia Češi, čo sa týka hudby, vždy pozerali so zvedavosťou, chvíľami aj s trochou závisti, lebo mali pocit, že sa u nás robí lepšia hudba. S tým som sa stretla veľakrát a je to samozrejme ilúzia. Čo sa týka spolupráce s Oldou, tak pokračovala celé roky a naozaj mi veľmi pomohol sa distribučne etablovať v ČR. Potom sa od neho oddelil Josef Jindrák a založil Polí5 a Rekomando, aj tam sme pokračovali v spolupráci, vždy korektnej a výbornej a spolupracujeme aj s Indies a ďalšími šikovnými ľuďmi. Spolupracovali sme aj s veľkými distribúciami, ale bohužiaľ tam sa časom ukázali iné záujmy a postupne skrachovali a zostali nám dlžní na naše pomery veľa peňazí, za ktoré by sme boli dokázali vydať niekoľko albumov. 

Čo sa týka kapely, tak sme dlhodobo vždy viac hrali v Česku ako na Slovensku. Naša prvá manažerka bola Blanka Štrayblová z Prahy a vďaka nej sme dokonca odohrali veľa koncertov aj vo Francúzsku. Subjektívne sa mi to prvé desaťročie veľmi páčilo, lebo sme boli trochu ako takí pionieri na novom území, a tak sme bádali, čo sa dá, robili sme, čo sme chceli, a veľmi nás to bavilo. V tej rozvojovej fáze som zároveň necítila nejaký tlak na výkon a výsledky, lebo nás bolo málo a každý robil, ako najlepšie vedel.

Jak to funguje dneska, kolik lidí máš k ruce? Jsi už jen „hlava” celého vydavatelství a věcí běží, jak mají, nebo si hlídáš všechny fáze vydání?
V posledných rokoch sa to ustálilo na troch ľuďoch, plus webmaster a občasná výpomoc v distribúcii. Alex Čerevka, ktorý pracoval pred pár rokmi v Prahe pre BrainZone, sa vrátil do Bratislavy a chvíľu robil paralelne PR pre Slnko a zároveň viedol LALA Slovak Music Export, ktorí organizujú okrem iného aj Sharpe festival. Celý minulý rok už bol len v Slnku a okrem PR si vzal po mojej sestre na starosť celú distribúciu. Ondrej Geče, keď som ho stretla, pracoval pre Google v Prahe. Potom sa rozhodol odísť a pomaly sme pracovali na tom, aby vybudoval pre Slnko digitálnu distribúciu. Čo sa podarilo a zároveň si vzal na starosti dotácie a granty. Minulý rok ma ešte odbremenil aj od celej výroby nosičov. Takže teraz už som takmer slobodný člověk. (smích) Zostali mi financie a dramaturgia, ale už aj tú robíme spolu.

Kolik nabídek nebo nahrávek ti týdně, měsíčně chodí? A jsou i z Česka?
Sú obdobia, kedy je toho menej, a sú obdobia, kedy rezignujem na odpovedanie, lebo to nestíham všetko prepočuť. Teraz mám napríklad z februára a začiatku marca dvanásť ponúk, čo vychádza na dva až tri za týždeň. Okrem toho máme kapely vo vydavateľstve, ktoré stále dokončujú nové skladby a albumy. Občas teda príde aj niečo z Čiech a v podstate sú to samé výborné veci. Ale naše možnosti sú oveľa menšie, ako je ponuka.

Vidíš v průběhu dvou dekád nějaké momenty, které byly svým způsobem zlomové, třeba příchod Jany Kirschner do rosteru? Velké jméno tyhle úvahy táhne, ale zároveň to může být iluzorní…
Prvý zlomový bod bol prechod na lisované CD a spolupráca s Black Point Music, tým sme si otvorili cestu do Česka a začali aj s kapelou veľa koncertovať. O pár rokov neskôr mi prišla pomáhať moja sestra s distribúciou a vydržala viac ako desať rokov. Robila to zároveň so svojou psychoterapeutickou praxou, čo sa ukázalo ako celkom plodné spojenie. V roku 2007 sme ako prví u nás začali ponúkať hudbu na stiahnutie v MP3 formáte cez web Slnka. Predposledný veľký zlom bol rok 2013, kedy prišla do vydavateľstva Jana Kirschner s Morušami a okrem nej úplne nová generácia silných muzikantov - Katarzia, Korben Dallas, Monikino kino, Walter Schnitzelsson, Bad Karma Boy… Bol to ozajstný výbuch, ktorý rozmetal pôvodný DIY spôsob a postavil ma pred rozhodnutie ako ďalej. Odvtedy vydávame 10-12 albumov za rok. Okrem toho sa začal hudobný biznis neuveriteľne meniť. A zaklincoval to rok 2020 a pandémia.

JAKO VŠECHNO NA SVĚTĚ

Do jaké míry změnila Slnko pandemie? A jak bude vypadat (hudební) svět, až bude pandemie pryč, nad tím se asi nedá neuvažovat?
Bol to náš prvý rok, kedy sme mali Alexa tak povediac na plný úväzok, čo nám prinieslo určitú stabilitu do dennej práce, hlavne v e-shope. Ujasnili sme si v trojici, ako chceme postupovať ďalej, a musím povedať, že to bol v podstate dobrý rok. Čo sa týka pandemie, tak je to zapeklitá vec, lebo niektorých odvetví sa to nedotkla vôbec, niektoré majú oveľa viac práce ako predtým a muzikanti - tí prišli o poslednú nohu, ktorá ešte ako tak podopierala ten chatrný systém zárobkov z hudby, a to je živé hranie. Už niekoľko rokov predtým klesali zárobky z predaja nosičov, lebo sa všetko presúvalo na streamovacie platformy. Koncerty boli posledné miesto, kde sa CD/LP predávali celkom dobre. Čo bude ďalej, neviem, ale je isté, že sa nevrátime na miesto v marci 2020, na ktorom nás to vykatapultovalo do iného vesmíru. Mnohí ľudia, ktorí sa venovali hudbe, proste zmenia povolania, celá štruktúra klubov a miest, kde sa hrávalo, sa zmení. Ale nevidím to tragicky, nová generácia si so sebou prinesie novú hudbu, nové možnosti. A ďalej bude pokračovať trend prenosu všetkého živého na internet, lebo zdá sa, že táto galiba ešte nekončí. Ale kto vie.

Jak vám loni fungoval prodej?
Nie je to zlé, ale ani povzbudzujúce. Predaj na koncertoch je nula, obchody boli veľkú časť roku zavreté a zostal e-shop, do ktorého sme vrhli všetky sily. Snažili sme sa počas roku vylepšiť ho natoľko, aby nejakým spôsobom nahradil tie ostatné straty, čo je nemožné, ale aspoň nás to zabavilo. No a vymysleli sme si priebežný crowdfunding, lebo už sme nevedeli prísť na nič iné, čo by mohlo ešte do tohto celého priniesť nejaké peniaze. Okrem dotácií a grantov.

Po crowdfundingu jste sáhli poprvé, funguje to? Mají lidi i v téhle době sílu a ochotu podporovat kulturu tohohle typu, nebylo to dost riskantní?
Nič iné nám nezostáva. Situácia je taká, že väčšina ľudí, ktorá aktívne počúva hudbu a vyhľadáva ju, sa presunula na streamovacie platformy a platí si malý mesačný paušál za to, že má k dispozícii hudbu celého sveta. Čo je fantastické. Pre nich. Ale bohužiaľ sa tieto peniaze nevracajú k tvorcom v takej miere, aby sa dalo normálne pokračovať. Čiže zostávajú dve cesty: stať sa amatérskymi hudobníkmi, ktorí si z peňazí, ktoré zarobia v zamestnaní, budú dotovať svoje hobby, alebo sa pokúsime zachovať povolanie hudobníka ako profesionála, a tým pádom musíme nájsť nové spôsoby financovania tvorby. Máme tu nejaké granty a štipendiá, potom tantiémy, ak vašu hudbu hrajú v rádiách, prípadne je ináč používaná vo verejnom priestore, potom malý zvyšok peňazí za predaj nosičov a živé hranie, ktoré nevieme, kedy bude možné. No a potom je tu možnosť znovu nadviazať prerušený vzťah s ľuďmi, ktorí si ešte pred pár rokmi kupovali nosiče vo veľkom, a vtiahnuť ich znovu do hry cez crowdfunding. Neviem, či sa to podarí, ale pokúšame sa o to. Tento rok špeciálne k 20. výročiu vymýšľame odmeny, ktoré nie sú úplne hudobné, tričká, grafiky a iné prekvapenia. 

Už jsme to nakousli - živé hraní. Hudebníci před pandemií prodali hlavní část merche na koncertech a festivalech, vypravovali jste někam vlastní stánek s vaším distrem?
V dávnejšej minulosti som vždy s CD Longital nosila na koncerty aj výber zo Slnka a všade, kde sme hrali, som ich nechávala miestnym organizátorom, ktorí potom boli ochotní pozývať aj ďalšie naše kapely. Neskôr to už nebolo možné, lebo toho bolo veľa, ale s niektorými doteraz udržiavame kontakt a posielame im nové veci, často už len digitálne. Dobré na tom je, že oni si nás už aj automaticky sledujú, čo máme nové. Nikdy som nerobila vlastný stánok na festivaloch alebo inde, radšej som sa spoľahla na ľudí, čo to robili, že vždy zobrali na predaj aj naše veci.

Posledný rok, ktorý nás odrezal od stretávania sa s fanúšikmi na koncertech, nás zároveň učí úplne novému prístupu k distribúcii hudby. Z nosičov sa stávajú zberateľské záležitosti a už zaujímajú len tých, ktorí k tomu mali vždy vzťah, nelení sa im objednávať, vyzdvihovať, skladovať a tiež tešiť sa z tých vecí. Zároveň sa snažíme vysvetľovať fanúšikom, že to nie je tovar, ktorý predávame za reálnu cenu, ale že začína mať cenu o dosť vyššiu, lebo v sebe zahŕňa podporu. A k tomu uvedomeniu sa musí každý fanúšik nejako prepracovať v sebe, že keď chce, aby sme to celé nejako zachovali a ťahali ďalej, aby nová hudba vznikala, treba ju podporovať. Ako všetko na svete. Keď chcete úrodu na záhrade, treba hnojiť a polievať, keď chcete mať dobré vzťahy s okolím, treba sa zaujímať a udržovať komunikáciu. Asi netreba viac príkladov, myslím si, že vďaka tomuto sa z nás stávajú uvedomelejší ľudia, ktorí už nerobia len veci pod tlakom nutnosti. V hudbe to bolo - keď si nekúpiš nosič, nemôžeš počúvať napríklad. Dnes je hudba všade v podstate zadarmo a je len na nás, či jej vznik chceme podporovať. Ale keď sa pozerám, ako sa darí klimaticky našej planéte, no neviem.

FORMOVÁNÍ SOUČASNÉHO ČLOVĚKA

Ve Full Moonu s radostí sledujeme počínání slovenské sítě kulturních center Anténa. Jakou s ní máš osobní zkušenost, na která centra ráda vzpomínáš?
Tak toto je jedna z najpozitívnejších vecí, ktorú sledujeme úplne od začiatku. Hrali sme s Longital koncert v Žiline na Stanici, keď sa ešte len prerábala, bolo to na prízemí, všetko bolo od cementu, kúrilo sa provizórnymi kachľami, ale bolo to úplne extatické, možno aj preto, lebo sme sa všetci tešili na tento priestor a malo to atmosféru silného začiatku. A oni teda nesklamali, naopak je to vlajková loď a vzor pre všetky novovznikajúce centrá. Niečo podobné sme zažili v Záhrade v Banskej Bystrici, tiež na ich začiatku. Neviem, či patrí prešovská Christiania do tejto siete, ale určite mnohé české kapely vedia, o čom je reč. Hrali sme tam aj s Lenkou Dusilovou a Baromantikou, doteraz nechápem, ako sme sa tam všetci pomestili. Pre všetky tieto miesta platí, že keď sme sa tam po roku vracali, tak sa neuveriteľne hýbali dopredu, po všetkých stránkach. 

Jak u vás funguje státní podpora? Z mého subjektivního, českého pohledu mi přijde, že vaše výhoda je, že máte Fond na podporu umenia, něco podobného u nás není. Je to podpora svého druhu?
Je to obrovská podpora. Pred pár rokmi, keď vznikol, tak to vôbec nevyzeralo, že preberie takú obrovskú zodpovednosť za vznik nového umenia, a to nielen hudby. Hudba sa ešte ako tak dokázala uživiť živým hraním, lebo je tam pomerne rýchla návratnosť peňazí, pokiaĺ sa stále hrá a predáva merch na koncertoch. Ostatné umenia sú v tomto oveľa horšie na tom, napríklad divadlo alebo tanec, kde sú náklady na jedno predstavenie oveľa väčšie a málokedy sa s ním dá cestovať. Neviem, pravdu povediac, čo by sme robili, keby to neexistovalo. Na druhej strane samozrejme to má svoje nevýhody, ktorými sú napríklad pri vydávaní hudby dlhodobé plánovanie, ktoré sa ukázalo už v minulom roku ako takmer nemožné. Potom sa stane, že dostaneme peniaze na tituly, ktoré sa nakoniec nepodarí zrealizovať, a objavia sa výborné nové nahrávky z ničoho nič, a zase na tie nemáme zrovna financie. Ale to sa všetko dá nejako preklenúť a musíme byť šikovní a flexibilní. Zároveň začínajú fungovať aj mestské nadácie vo väčších mestách, ktoré podporujú regionálne umenie. V podstate je to celé o tom, či sa v štátnej správe vyskytnú ľudia, ktorí chápu, aké sú umenie a kultúra dôležité pri formovaní súčasného človeka, a potom je už len krok k tomu, že sa vytvoria podporné štruktúry.