Zuzana Novotová Godálová (Nástupiště 1-12): Vychovávaní novej generácie

Občanské sdružení Nástupište 1-12 funguje přímo v centru slovenského maloměsta, pod autobusovým nástupištěm. Slováci se vůbec specializují na revitalizaci prostor, které by vás nenapadlo ani zasquatovat, připomeňme třeba bývalou chemickou školu v Bratislavě (Nová Cvernovka) nebo funkční železniční zastávku v Žilině (Stanica-Záriečie). Topolčanské Nástupište 1-12 pořádá v podchodu téměř všechny představitelné umělecké eventy, vedle toho se věnuje i vzdělávání, intervencím do veřejného prostoru, životnímu prostředí a pravidelným rezidencím (nejen) zahraničních tvůrců. Popovídali jsme si s ředitelkou Zuzanou Novotovou Godálovou, která nám zároveň ukázala na další místa, kam se vydat.

A pozor – pokud byste získali dojem, že Nástupiště 1-12 je ve slovenském regionu unikátní, není tomu tak. O kulturních centrech zastřešených organizací Anténa jsme psali ve „slovenském čísle“ Full Moonu, a na tento článek bude navazovat série rozhovorů s tamními kulturními stánky, protože unikátní je jeden vedle druhého. A budeme hledat jejich protějšky i u nás.

Zkuste vykreslit, jaké město jsou Topoľčany někomu, kdo tam nikdy nebyl. Jaké jsou po kulturní stránce, jak se u vás žije?

Mesto Topoľčany je malé mesto, má 25 000 obyvateľov, nachádza sa v nitrianskom regióne, na západnom Slovensku. Topoľčany majú prevažne industriálno-poľnohospodársky charakter, sú mimo dialnice či hlavných tratí železnic, a preto so svojou slabou infraštruktúrou majú povahu stagnujúceho mesta už niekoľko desaťročí. Sú bohaté na športy a miestnu turistiku. Kultúra tu chýba dlhodobo, veľký kultúrny dom či spoločenský ešte z čias socializmu, s kapacitou niekoľko stoviek divákov sa napĺňa skôr len podujatiami nenáročnej kultúry. Mestská galéria supluje aj inštitúcie s prezentáciou regionálnych, insitných umelcov či regionalnych produktov a remesiel. Keď sa po osemnástej hodine zavrú obchody na námestí, skôr to tam vyzerá ako mesto duchov, a nie ako žijúce mesto, bliká len pár kasín, herní a miestnych diskoték.

Fungujete od roku 2011 a podchod pod nádražím jste si vybrali záměrně, aby symbolicky odrážel vstup do kulturního města, a zároveň představuje průsečík různých uměleckých disciplin. Je to tak, nebo je to chybná interpretace?

V roku 2011 som oslovila primátora Topoľčian, či by mesto nechcelo s nami spolupracovať, a po vzore zo zahraničia, kedy prázdne mestské objekty či priestory mesto prenajíma za symbolickú cenu, sme s vtedajším primátorom hľadali takéto miesta v rámci mesta. Zo všetkých navštívených priestorov, v ktorých by sme mohli sídliť, revitalizovať a naplniť živou kultúrou, nám funkčný podchod pod stanicami, ktorý ústi na pešej zóne, prišiel ako najlepší možný komunikačný kanál. V podchode boli také malé kiosky, my sme ich ale v roku 2013 zhodili a spolu s architektonickým štúdiom 2021.sk sme priestor zrekonštruovali na šestnásť metrov dlhý priestor. Nśtupište 1-12 má veľké osem metrové otváracie dvere, umožňujú nám otvoriť tento dlhý priestor a našu činnosť vieme priamo vysunúť do verejného priestoru. Zaniká bariéra medzi našim priestorom a verejným, takže keď sú dvere úplne otvorené, okoloidúci prechádzajú priamo cez výstavu, performanciu či koncert.

Čo sa týka interdisciplinárneho charakteru, ten bol jasný od začiatku. Vždy sme chceli robiť prepojenie viacerých médií. Zároveň chceme rozšíriť obzory našim návštevníkom, snažíme sa im ukázať rôzne média a prístupy. Napríklad dáme zvučné meno na koncert a predtým otvoríme výstavu či predstavíme súčasné performatívne dielo, na ktoré by sa možno cielene neprišli pozrieť, lebo to nepoznajú, takto majú možnosť diváci zažiť niečo nové. A tiež vnímame pozitívne možnosť experimentovať a spájať rôznych umelcov pracujúcich v iných médiách. Väčšinou ľudia žijú vo svojich mikrosvetoch, napr. súčasní vizuálni umelci nepoznajú súčasných poetov, a niekedy je dobré to spojiť a dovoliť im opustiť ich komfortnú zónu a experimentovať.

Jak těžké je dělat kulturu na maloměstě? Vybudovali jste si dobré vztahy s místní samosprávou?

Áno, rešpektujeme sa s mestom Topoľčany, a to je najdôležitejšie. Pomáhajú nám aj s propagáciou podujatí, keďže mesto vytvára jednotný plagát všetkých mesačných podujatí, do ktorého zahŕňajú naše aktivity. Priestory máme za jedno euro ročne od mesta. Samozrejme aj bojujeme, keďže sme si zvykli, že naša cielovka sú viaceré skupiny, sme v kotli, ktorý sa varí, a náš divák z malého mesta nemá až taký vzťah k súčasnému umeniu. Naši diváci sú jednak obyvatelia, okoloidúci, ktorí okolo nás denne prejdú do práce či školy, a tým sa snažíme viacerými fragmentmi po celej dĺžke podchodu cca tristo metrov – zvukovými (zo staničných reproduktorov), či malou kresbou či objektom – jemne narušiť rutinu a naviesť ich tak na aktuálnu výstavu. V našom programe je výchova publika osobitou kapitolou. Od úplných začiatkov sa venujeme školám a vždy keď je to možné a vhodné, pozývame triedy stredných škôl na priame stretnutie sa s umelcom v deň vernisáže či koncertu, aby sme vytvorili otvorenú diskusiu.

Nemůžeme se vyhnout pár let staré kauze, tedy vystoupení izraelsko-německé dvojice Bar Altarasová a Roni Katzová, které bylo přerušeno kvůli nahotě na veřejnosti a vyvrcholilo trestním oznámením šéfredaktora místních novin, díky němuž umělkyně čelily podezření z výtržnictví se sazbou až tři roky natvrdo. Byl to exces, nebo to prostě není jednoduché setrvale? Jak celá kauza dopadla?

Bar a Roni boli v Topoľčanoch vyše dvoch týždňov na rezidencii. Každý deň si sa venovali príprave performancie, ktorá na konci rezidencie mala byť aj verejná, pre divákov. Performancia má štyri hodiny a asi dvadsať minút sú umelkyne nahé. Je to celé veľmi poetické, milé a harmonické. Počas dvoch týždňov denne trénovali aj túto scénu, nikdy sa nikto nesťažoval. V deň predstavenia miestny šéfredaktor lokálnych novín – mimochodom absolvent Katedry žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku –, ktorý samotné predstavenie ani nevidel, použil aktuálnu fotku zo sociálnej siete. Podal trestné oznámenie a napísal poburujúci článok, že je na nás podané trestné stíhanie, ktoré v podstate podal samotný autor článku, a tým porušil novinársku etiku. Túto fotografiu dal aj na titulku a tým rozbúril vodu na rôznych fórach. A začali sa ozývať odborníci študovaní iinternetom.

Situácia skončila výpoveďou na policajnej stanici, ale keďže sme mali podujatie ohlásené na meste aj na polícii vopred a zastal sa nás sám minister kultúry, že umenie by nemalo byť trestné, i keď je kontroverzné, situácia sa skončila v náš prospech. Pozitívne ohlasy prichádzaju skôr za hranicami okresu a umelkyne sa prezentovali na viacerých festivaloch či v zahraničných inštitúciách.

Velký důraz kladete na interdisciplinární autorská díla slovenských, ale i zahraničních umělců. Zkuste uvést příklady výjimečných počinů, kterým jste dali prostor.

Tak tých bolo niekoľko. Čo sa týka projektu „Pravidelná linka”, kde vyvážame slovenských umelcov do zahraničia, dali sme dokopy Zuzanu Žabkovú (vizuálnu a performatívnu umelkyňu), Fera Királyho (hudobníka, ktorý sa venuje technológiám a ich vplyvu na hudbu, soundartu a inštaláciám a jeho presah do performance začal aj touto spoluprácou) a slovenskú dizajnérku Lenku Sršňovú. Samozrejme sa spolu nepoznali a dali sme dokopy predstavenie, ktoré sa dostalo až na festival performatívneho umenia Fringe San Francisco.

Pracovali sme aj napríklad s Janou Kirschner a vytvorili sme zvukovú inštaláciu pre podchod s názvom Idú. Na projekte pracovali Eddie Stevens a Alastair McNeill Brown, spolu s hosťami, akými boli Jozef Lupták, Marcel Comendant a ďalší.

Zaujímavé projekty boli aj so soundartistom Jonášom Gruskom, folkloristami a vokalistkami (Janka Ambrózová, Eva Brunovská, Dajana a Dominika Margetové a Barbora Petrgálová). Jonáš chodil po rôznych zákutiach prírody po Slovensku a nahrával špeciálnymi citlivými mikrofónmi zvuky prírody bez akejkoľvek infraštruktúry. Tieto panenské zvuky prírody nainštaloval do viacerých staničných reproduktorov do podchodu, v kontraste k samotnému priestoru, a počas podujatia do toho naživo vstupoval ženský spev, trávnice sa niesli celým dlhým podzemným priestorom. Bol to veľmi silný zážitok. Zvukový záznam bol súčasťou inštalácie, tá znela podchodom ešte niekoľko týždňov po performancii.

Site specific inštalácia Moniky a Bohuša Kubinských s názvom Cache reagovala na samotné mesto Topoľčany a jeho smutnú minulosť a tragické osudy židovského obyvateľstva. V galerijnom priestore vytvorili monumentálny objekt, ktorý pripomínal čipku alebo čipkovaný obrus, vytvorený z netradičného materiálu, z macesu – tradičného nekvaseného židovského chleba. Až delikátne vyrezávali po malých platách vzor do masecu, ktorý pospájali do veľkorozmerného objektu 6 x 3 metre, diela dopĺňala akustická stopa – zvuková kompozícia opernej speváčky Evy Šuškovej na motívy midrašu (literárny žáner výkladu Tóry) od Urbana Hudáka a hudobníka Fera Királyho.

A v neposlednom rade naše autorské predstavenia s interdisciplinárnym presahom Suvenír (2016-2018) alebo voľné pokračovanie projektu Hortus Pomodorum (2019-2021).

Jak velkou částí vašich aktivit tvoří rezidenční pobyty nebo pomoc při vycestování slovenským umělcům ven?

Tak boli aj roky, kedy sme stihli dve rezidencie, aj v EU aj v USA, ale naučili sme sa, že zobrať umelcov do zahraničia, kde ich prezentujeme publiku, ktoré ich nepozná, nefunguje až tak. Snažíme sa robiť mieste projekty so sprievodnými podujatiami, interaktívne zapájame zahraničnú komunitu miestnych autorov do spolupráce so slovenskými autormi a až potom robíme verejné podujatie. Zahraničné publikum je potom viac motivované a lepšie to funguje aj na rozvinutie ďalšej spolupráce po skončení projektu.

Hodně spolupracujete se středními školami. To v Česku není vůbec běžné, proč to děláte?

V Topoľčanoch nie sú vysoké školy a my sa chceme podieľať v rámci nášho regiónu aj na vychovávaní novej generácie. Priali by sme si ju tolerantnú, s kritickým myslením, s väčším záujmom o umenie a kultúru. V Topoľčanoch je veľa stredných škôl, odborných aj umeleckých. A to sú prevažne aj naši diváci či budúci diváci. A ešte naša poloha. Sme asi štyridsať metrov od budovy gymnázia a študenti denne prechádzajú okolo nás.

Na Slovensku úzce propojujete revitalizaci a kulturu, jsou to spojité nádoby. Jaké jsou pro vás nejzajímavější projekty v tomto ohledu? A co nějaké příklady ze zahraničí?

My sa snažíme o recykláciu architektúry jednak tým, že sme v podchode, vo verejnom priestore, a tým, že ho meníme, obsahom, živým umením alebo rôznymi interaktívnymi formami a intervenciami. Steny v podchode obmieňame muralmi. Tie nám do Topoľčian prišli namaľovať viaceré slovenské maliarky a maliari, napr. Daniela Krajčová, Svetlana Fialová, Viktor, Fuček, Oto Hudec, Martin Kiman či česká autorka Cominute Fresca.

Osádzame objekty či „nabúravame” sa kutivovane do verejného staničného priestoru napríklad objektom od Pavla Karouse či Mateja Aliho, Tomáša Makara, Lucii Fabovej, Lukáša Reščáka... Výborne u nás funguje české performatívne divadlo D'epog. Tu vidíme aj dôležitý element, narušenie dennej rutiny pre okoloidúcich, aby sme ich podnecovali rôznymi nenápadnými fragmentami, ktoré si na konci môžu (nemusia) spojiť v jeden celok. Je super počuť zo zahraničia dobré referencie: keď napríklad boli u nás decká z Moldavska na návšteve v rámci jedného občianskeho projektu, o pár mesiacov prišiel mail, že sme ich inšpirovali na podobný projekt v podchode u nich doma.

Probíhá nějaká spolupráce s českými kluby, centry, platformami, soubory? Máte k nim blíže než třeba k rakouským, nebo tahle provázanost je už dávno pryč?

Áno, fungujeme s českými inštitúciami aj jednotlivcami, dobré vzťahy máme s DAMU, boli sme pozvaní na Festival 4+4 dny v pohybu či do Pardubíc OFFcity, máme dobré vzťahy s D'epog z Brna či českým vydavateľstvom Bumbum Satori. Viaceré spolupráce máme aj s Rakúskom, keďže Viedeň je kúsok a jeden náš kolega zo združenia žije v Linzi.

Jak jste financování? Jste závislí na podpoře města, kraje? A co soukromí mecenáši?

Sme závislí od podpory z Fondu na podporu umenia, žiadame aj o regionálne dotácie, ale tu je ponúkaná suma maximálne 5 % z nášho celoročného rozpočtu. Nepáči sa nám, že v regionálnej schéme pomoci sa kultúra spája so športom, nehovoriac o participatívnych rozpočtoch, kde musíme súťažiť s miestnym športovým klubom, ktorý žiada o nové lavičky či gulášové posedenie. Veríme, že kultúra by mala mať samostatnú kategóriu podpory aj na regionálnej úrovni. Ale mesto nám pomáha tým, že máme 1 eurové nájomné. V meste máme taktiež nefinančnú podporu od našich súkromných podporovateľov ako aj firiem. Sme taktiež žiadateľmi o 2 % dane z príjmu, ktorú nám ľudia môžu poskytnúť pri podávaní daňových priznaní.

Kdybys měla říct jedno kulturní centrum na Slovensku, kam bych se měl jít podívat, které by to bylo?

Tak toto je ťažká otázka, záleží od toho, čo ťa zaujíma, a od typu podujatí. Za pár rokov vznikli naozaj zaujímavé kultúrne centrá na Slovensku, každé trošku odlišné s iným zameraním a príbehom. Myslím si, že vzorom pre kultúrne centrá Slovenska, mimo Bratislavy, bola a je Stanica Žilina-Záriečie a skvelá práca občianskeho združenia Truc sphérique, aj ich rekonštrukcia a program centra súčasného umenia a kultúry Nová synagóga. Keby to mám definovať ako najlepší príklad centra na úplnej periférii, na dedine, to budú dedina Bátovce a ich Divadlo Pôtoň či Dúbravica a ich Periférne centra Kunstdorf. Ak je chuť na hudbu či čosi aj za ňou, tak bratislavská A4. V Bratislave je super centrum s ateliérmi, rezidenciami a multižánrovým programom Nová Cvernovka. Výborne fungujú aj menšie priestory ako Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši, majú super kníhkupectvo, veľa besied a autorské festivaly. A samozrejme ak má niekto chuť na väčší underground a intervencie do verejného priestoru, tak podchod v Topoľčanoch a Nástupište 1-12.

Jak vypadá Nástupiště 1-12? Mrkněte na virtuální prohlídku.