dana nadsena.m | Články / Recenze | 11.11.2013
Zakaždým, keď som počúvala Mobyho Innocents, uvedomovala som si, že nejde o album, ktorý si bežne púšťam na cesty, keď sa ponáhľam, aby mi dodal energiu a silu do nôh ako ranná káva s cigaretou. Patrí skôr medzi tie meditačné, keď sedíte a pozorujete, ako sa svet hýbe spoza okna vlaku. Zadržíte dych a pochopíte Einsteinove slová o relativite času.
Vnímam tak polovicu albumu, aj keď póly sú premiešané, takže musíte sami hľadať, ktorá patrí ránam bez slov a oblakom na oblohe a ktorá môže hrať len tak v pozadí, a hoci jej nevenujete celú pozornosť, viete ju pochopiť. Niektoré skladby ako by sa však utopili a pomaly zomierali v kúte, keby ste si ich nevšímali, ony musia byť s vami, ak ich chcete pochopiť. Ako je to v prípade úvodnej Everything That Rises, ďalšej Going Wrong, Almost Home, Tell Me. Všetko rastie, neviete či k zlému, či k dobrému, lebo morálka je len interpretácia ľudského druhu vo vlastný prospech. Ale na tom ani tak nezáleží, keď ste mimo diania. Moby zdvíha plachtu a ja sa po nej spúšťam z oblakov domov, k teplému kakau a ľudskému objatiu. A keď ma už nebude mať kto objať, pustím si A Case for Shame (with Cold Specks), lebo stojí pevne na zemi (klavírnej linke) a vie sa o seba postarať sama medzi neutíchajúcimi hlasmi. O niečo viac feministická je Inyang Bassey v Don´t Love Me, až po splynutie mužskej a ženskej energie v Don´t Tell Me.
V albume Innocent, ktorý je jedenástym štúdiovým Mobyho dielom, ide o kolaboráciu s rôznymi vokalistami, ktorých predtým Moby obdivoval (Wayne Cone z Flaming Lips, Mark Lanegan, Damien Jurado, Skylar Grey). Je to taká nejednoznačná všehochuť na hranici vesmírnych psychadelických farieb spletených do zvieracích masiek a stavu nevinnosti. Mám pocit, že pre Mobyho je to citlivá výpoveď, cesta k prirodzenosti, fyzickej a duchovnej, ktorú možno neviem pochopiť. Ale na prvý „posluch“ je jasné, že Moby vie, čo robí, že ostáva stále na svojej ceste (aj keď si prešiel rôznymi hudobnými obrodami, od hrania klasickej hudby, punk rocku, hip hopu až k dnešnému djingu).
Innocents feels like the work of an artist who's been liberated to pursue beauty and emotion in as many forms as he can muster. „Ak chcete nájsť tajomstvo vesmíru, myslím, že sa to týka energie, frekvencie a vibrácie,“ (N. Tesla) a cez Mobyho vibrácie cítim, že to tajomstvo skutočne hľadá.
Jakub Veselý 21.11.2024
Inšpiráciami sa Templeman netají, na R&B a soulových prvkoch sa podpísala hudba Stevieho Wondera a Princea, indie rock s jemnou psychedéliou pripomínajú Tame Impala alebo MGMT.
Magdalena Fendrychová 11.11.2024
Texty se nezabývají současnými společenskými problémy nebo zásadními citovými zvraty, spíš popisují každodenní situace a fantazie.
Žofie Křížková 05.11.2024
Dvaačtyřicetiminutová stopáž zahrnuje jediný track a ten nabízí ponor do hluboce meditativní lázně neopakovatelných nuancí. Za týden v Praze.
Sára Prostějovská 28.10.2024
Synthpopové Forgive Too Slow vypráví deset krátkých příběhů lásky, jíž autorka v každém z nich nahlíží jinýma očima.
Šimon Žáček 28.10.2024
Druhá série Rodu draka se tak moc věnuje intimním chvílím rodinných členů, až zapomíná na zásadní konflikt. Anebo je to záměr?
Lea Valentová 25.10.2024
Dômyselnú dramaturgickú pavučinu tak organizačný tím pretkal napríklad lokálnymi mýtmi aj ladením nástrojov z mimoeurópskych lokalít.
Michal Berec 05.10.2024
Nosným kameňom je hypnotická repetitívnosť motívov, improvizácia na pomedzí apalačského folku a jazzu, ktorá sa ale môže postupne začať zlievať.
Richard Michalik 31.08.2024
Opäť cez vydavateľstvo Constellation (Godspeed You! Black Emperor, Jerusalem in My Heart) a opäť s rovnakým producentom (Zach Scholes).
Jakub Veselý 30.08.2024
Názov Doomer Music je na mieste a album nám prináša pohľad do sveta, v ktorom sú ľudské emócie potlačené, kde môžeme vidieť len drsnú schránku panelových domov.
David Stoklas 27.08.2024
Final Summer je deska, ze které čiší životní síla a touha něco dělat. A dělat to navzdory příkořím.