Na kontexte záleží. Teda pokiaľ zrovna nie ste Emma Ruth Rundle... (ArcTanGent Festival 2022)

Arctangent je festivalový ekvivalent závodu Spartan Race. Spoľahlivo preverí hranice toho, čo je človek kvôli hudbe ochotný podstúpiť - musí cestovať cez pol kontinentu, prežiť štyri dni v bahne, daždi, bez sprchy, splachovacieho záchoda, mobilného či internetového signálu, jediný zdroj vody je natiahnutá hadica v stanovom mestečku. Každý rok sa na túto misiu psychicky pripravujem, ale line up a medzinárodná účasť hudobných nerdov ma nakoniec presvedčí. Typicky je Arctangent vcelku predvídateľný, no tento rok bol úplne iný. A mala som to tušiť, už keď som počas čakania na kyvadlovú dopravu pri bristolskej stanici Temple Meads pozorovala nezvyčajný úkaz - dlhovlasý mladík, ktorého pokožka zjavne veľa slnka bežne nezažíva, sa horlivo natieral opaľovacím krémom. Asi ide na Arctangent prvýkrát, jeho ten optimizmus prejde, pomyslela som si a prezula sa do gumákov, ktoré vlastním práve kvôli týmto štyrom dňom v roku.

Cesta prebehla hladko, vymotali sme sa z Bristolu a následne obrovský výletný autobus plný fanúšikov ovešaných zväčša metalovým merchom brázdil vidiecke cesty, na ktoré sa sotva sám zmestí. Vždy ma poteší odbočka na cestu obrastenú kríkmi, do ktorých je vysekaný tunel, pravdepodobne podľa predlohy našej kyvadlovej dopravy, či skalné útesy, kde každý rok chillujú horské kozy. Slnko stále pražilo a hoci som bola z tohto úkazu zmätená, bola som rada, že tentoraz nestaviame stany za dažďa.

DO MOSHPITU NELEZ!

V minulých rokoch dostal Arctangent niekoľko ocenení, prevažne v menej populárnych kategóriach ako sú “Malý / stredný festival”, “Divácke ocenenie”, “Alternatíva”. Ihneď po vstupe do areálu som si uvedomila, že organizátori počas vynútenej dvojročnej pauzy nezaháľali. Osvedčený pôdorys z minulých ročníkov kompletne prekopali, zvýšili počet stanov so stageami na súčasných päť, dramaturgia sa z dichotómie post versus math rock rozšírila na všehochuť alternatívnych gitarových žánrov. A dokonca pridali hŕstku spŕch, a to nielen do VIP kempu! Arctangent vyrástol, z miestami trochu schizofrénneho malého festivalu sa stala našlapaná mašinéria. Toto už nie je malý alternatívny fesťáčik, Arctangent poskočil na evolučnom rebríčku o niekoľko stupňov, a to so všetkým kladmi aj zápormi, čo takýto krok prináša.

Britský festivalový dav je svojský. Má zjavnú záľubu vo vtipných outfitoch - páni v legínach Hello Kitty a havajských košeliach, dámy samozrejme s výrazným make upom, trblietkami a s kvetinovými klobúkmi. Toto publikum je celkovo veľmi prijímajúce. Kým v našich končinách len diskutujeme o body positivity, vznikajú neuveriteľne prínosné iniciatívy ako podcast Sádlo či Moje telo je moje, tu je cítiť niekoľkoročný náskok v agende - dámy, páni a iné nebinárne bytosti s úplnou samozrejmosťou ukazujú zo svojho tela presne toľko, koľko sa im páči, vo forme, v akej to vyhovuje práve im, a so sebavedomím, ktoré nemožno iba hrať naoko. Veľký obdiv, veľká sloboda.

Na britskom publiku ma neprestáva udivovať, že na koncerty si chodia pokecať a hlasnú produkciu neraz prekričia. Niektoré kapely sa nedajú, ako napríklad masívna tancovačka menom Pertubator, ktorá sa zvrhla v divoký moshpit, ten bol za hranicou bezpečnosti. Presvedčila som sa o tom na vlastnú kožu počas mojej guilty pleasure Amenra. Vystála som si miesto v prvom, no kdesi okolo tretieho songu ma moshpit niekoľkokrát pritlačil na zábrany. S plačom a pomliaždeným rebrom som odišla do stanu. Buď to tu ľudia preháňajú, alebo by som nemala liezť dopredu. Najskôr platí oboje.

ABSOLÚTNA NÁLOŽ Z NEČAKANÝCH ZDROJOV

Prvý deň skončil fiaskom, všetci však vieme, že kaviareň je po ránu najlepší stage a teplý nápoj pomôže aj s väčšími boliestkami. Druhý deň bol nabitý. Five the Hierophant je temne psychedelický post jazz doom metal - som ako škrečok, čím viac prívlastkov, tým atraktívnejší je pre mňa výsledný žáner, a táto londýnska pätica je jeden z mojich Roadburn objavov. Napočúvajte si ich, sú skvelí! A to isté platí aj pre zvukára, saxofón si rozhodne zaslúžil viac hlasitosti, podobne ako jedna z gitár Imperial Triumphant. Behám zo stagu na stage a zapisujem si: Oranssi Pazuzu - démonicky psychedelická jazda, pravdepodobne ich bolo počuť do vedľajšej dediny. °Arabrot v bielych šatách zahrali ten najšpinavší divoký rokenrol. Rivers of Nihil mi síce tentokrát nesadli, ovšem predčasný odchod z ich setu znamenal jeden z najväčších objavov - neznáma lokálna umelkyňa Straight Girl, ktorá nadelila masívnu spúšť beatov. Asi nespraví dieru do sveta, ale rozhodne by si zaslúžila. A večer zakončili Zeal & Ardor. Typicky ma ich vystúpenia sklamú, ale v piatok večer Manuel Gagneux s kapelou stage proste a jednoducho vlastnili. Charizmatický spevák s bubáckym pohľadom sa s publikom hral ako s bábkami a zahrali fenomenálny koncert. Teda až na drastický moshpit, pre ľudí môjho veku by mali byť vyhradené špeciálne zóny, niečo ako tiché kupé vo vlaku.

PRAVIDLO KONTEXTU VERSUS PARADOX MENOM EMMA RUTH RUNDLE Tretí deň ráno, približný prepočet na teplé nápoje s obsahom kofeínu je trinásť, nevládzem. Nehrotím to, dneska mi stačí vidieť jediný koncert a nasávať atmosféru. Stále praží slnko, som spálená a tých zopár krátkych inštancií kvapkajúcej vody sa dá kategorizovať ako jemná prehánka. Pohľad na areál, kde sa ľudia v crop topoch opaľujú, je v kontexte predošlých ročníkov surrerálny, ale pred globálnym otepľovaním zjavne neutečieme.

Apropo kontext je mocná veličina, povedala by som až definujúca pre tento ročník. Za posledný týždeň sa mi podarilo absolvovať rovnaké sety niekoľkých kapiel na dvoch rôznych festivaloch a je neuveriteľné, ako moc sa dokážu dojmy líšiť podľa miesta, počasia, očakávaní, nálady osobnej, kapelnej aj všeobecnej. A v tomto prípade zavážilo aj geografické rozloženie stagov, ktoré si až nepríjemne liezli do kapusty. Kapely majú svoju misiu, svoju agendu, poslucháčom chcú odovzdať nejaký odkaz či náladu, ale je to vôbec možné, keď polka publika koncert prekecá a v tichých pasážach sa estetiky niekoľkých stagov prehlušujú? Odpoveď je asi jasná, aj keď pri kapelách ako Lightning Bolt sa pýtam opačne - existuje vobec konštelácia, v ktorej by táto kapela zahrala zlý set?

A potom tu je paradox menom Emma Ruth Rundle, absolútna diva, ktorá sa úplne vymyká z týchto úvah. Umelkyňa na divokom festivale z pravého okraju stagu zahrala intímny a tichý akustický set. Je pravda, že u mňa má nerovnú výhodu, vydala album, na ktorom sa zmierovala okrem iného so svojím rozvodom, a to presne v okamihu, keď som konečne bola schopná čeliť neuveriteľnej osobnej bolesti z toho vlastného. Už na zvukovku reagujem slzami spoľahlivo ako Pavlovove psy na zvonček. Objektívne však táto dáma zahrala najemotívnejší set, ktorý bol možno sonicky prehlušený hardcorom odvedľa, ale sila jej odkazu s prehľadom zatienila všetko ostatné. A pritom stačí tak málo - ochota pozrieť sa vlastnej bolesti do očí a odvaha byť autentický.

Arctangent nespochybniteľne vyrástol vo veľký, kvalitný, precízne zorganizovaný festival, obrovskú párty so širokospektrálnym line upom. Kolečká sa točia správne, všetko tiká presne, akurát mám pocit, že duch festivalu je o pol taktu oneskorený. A možno ho je treba zadefinovať nanovo. Nebojím sa, že to dopadne skvele, pretože za týmto festivalom je vidno kopec poctivej práce.