Ema Klubisová | Články / Reporty | 24.07.2024
Každý zahraničný festival si vyžaduje kilometre navyše a cesta autom na trase Brno – Ferropolis vychádza na takmer šesť hodín. S fotografkou Májou sme sa vydali po vlastnej osi. Našou prvou zastávkou bol chorvátsky stoner a psychedelicko rockový festival Bear Stone, kam sme počas prvého júlového týždňa dostopovali z Brna. Druhý júlový víkend bol však odlišným zážitkom. Nielen krajinou a žánrom, ale aj celkovou atmosférou a fungovaním.
TISÍC KILOMETROV
Po Bear Stone sme sa odviezli do Záhrebu, kde sme prespali u kamaráta, snažiac sa pozliepať štyri dni festivalových dojmov do jedného koherentného textu a fotogalérie. Čas Meltu sa však blížil, a tak sme sa museli aj my. Delilo nás tisíc kilometrov, čo je priveľa, ak má človek deadline, takže sme sa odviezli busom do Salzburgu, a tým sa vyhli stopovaniu cez Rakúsko, ktoré v mojom prípade ešte nikdy nebolo úspešné. Cestovali sme v noci s trojhodinovou medzizastávkou v Ľubľane a musím povedať, že viac random mesto sme nezažili.
Sadli sme si s pivom na záhradku jediného ešte otvoreného podniku centra a kochali sa bizármi, ktoré len potenciálne môže balkánska metropola o druhej ráno v utorok vyprodukovať. Jeden chalan sa prišiel spýtať, či nemáme niečo sladké, lebo jeho kamoška dostala cukrovkový záchvat. Pozorovali sme ho, ako odchádza s našimi keksami síce jej smerom, no vlastne jej ich nikdy nedal. Boli sme ako recepcia, pri ktorej sa pristavovali opití muži, pozývajúci nás do klubu a na drinky alebo opité ženy pýtajúce si poslednú uzemňujúcu cigaretu na ceste domov. V podobnom, ale progresívne náhodnejšom duchu to pokračovalo, až bol čas ísť na autobusku. S vychádzajúcim slnkom sme vystupovali v Salzburgu.
Zastávka bola mimo centrum, no na zlý smer. Na chvíľu sme sa zložili v malej štamgastskej kaviarni. Obsluhovala tam milá staršia pani, ktorá nás nechala obsadiť si všetky zásuvky, dopĺňala nám vodu a aj nám z účtu odpustila štyridsať centov. Zabudla som si tam ale mikinu, čo mi potom telo denne pripomínalo počas chladných nocí. Pokračovali sme ďalej na sever, až som sa na malom odpočívadle pred Mníchovom lámanou nemčinou dohodla so starším Nemcom, že nás zoberie až pred Norimberk. Vôbec to nebolo jeho smerom, ale že má čas. Na rozlúčke nám cez prekladač napísal, aby sme si dávali pozor a mali šťastnú cestu. Síce sme už boli jednou nohou v Norimberku, no stopovať sa nedarilo. Dokonca sme stretli ďalšieho stopára zo Slovinska, smerujúceho do Lipska. Bol to cieľ ďalšieho dňa, no keď sme videli, že ho tam ide brať akási dodávka, išli sme za nimi. Tri hodiny cesty, traja dôchodcovia a traja stopári, štyri národnosti, veľa vyfajčených cigariet a zjedených maslových keksov. Jazyková bariéra nie je taký problém, ak je vzájomné porozumenie. A to aj s nemeckými dôchodcami.
V Lipsku sme už mali dohodnuté prespanie, a tak sa počas dvoch nocí stihla dať chorá Mája dokopy a ja dopísať report z Bear Stonu. Z Lipska do Ferropolisu to už bolo blízko, a keďže sa nám podarilo stopnúť pána, ktorý nás vyhodil až pri bránach Meltu, moja osobná stopovacia stigma voči Nemecku bola definitívne prelomená.
DNES A ZAJTRA
Melt sa nachádza na pomedzí Lipska a Berlína v takzvanom meste železa, Ferropolise. Dnes to je festivalové to-go miesto, ale aj open-air múzeum bývalej baníckej oblasti s mohutnými industriálnymi mašinami, týčiacimi sa nad celým areálom. Betónové plochy dopĺňa piesočná pláž aj lesík. Melt je najväčším východonemeckým festivalom, ktorý sa od deväťdesiateho siedmeho sústreďuje na hudobne rozmanitú dramaturgiu od veľkých mien ako Sugababes, James Blake alebo Skepta cez klubovú atmosféru tristo šesťdesiat stupňového Autoscooter Stage, až po rozmanité žánrové fúzie. Tohtoročným dvadsiatym siedmym ročníkom však festival z finančných dôvodov končil.
Vedela som, že idem na veľký festival a oproti Bear Stonu to bude kontrastný zážitok, ale väčšie stelesnenie podnikatelskej zhovadilosti som ešte nevidela. Takmer všetko bolo za peniaze. A to aj základné potreby ako sprcha, ktorá stála štyri eurá, alebo špeciálny keramický záchod, kde jedna veľká potreba stála dve a pol eura, no ak človek zaplatil osemnásť eur, mal nelimitovaný vstup. Tento problém sa však vzťahoval na kempovú časť areálu, a síce tam boli aj klasické toi toiky, no na zhruba pätnásť tisíc návštevníkov sme ich napočítali šestnásť. Keďže je kemp dvadsať minút pešky od festivalu, a zároveň je múzeom, organizátori asi nechceli riskovať monetizáciu vylučovania, a tak to už po vstupe na festival alarmujúce nebolo. Brali sme to s humorom, pousmiali sa a pokračovali ďalej.
Organizátorom festivalu je skupina Goodlive, ktorá vo Ferropolise robí aj iné fesťáky, Melt má už niekoľko rokov na starosti Florian Czok. Nenašla som jeho vyjadrenia k pomerne radikálnemu spoplatňovaniu všetkého, no v rozhovore pre DJ Lab povedal, že festival má dlhodobý nedostatok zdrojov, a preto museli zdražovať aj lístky. Povedal, že v post-pandemickej dobe je usporiadanie festivalu typovo ako Melt veľmi náročné, a aj preto mnohé zanikajú alebo si musia pomôcť samy. Aktuálne to môžeme pozorovať na Pohode, pre ktorú bola v dôsledku tohtoročných udalostí aj pre finančné problémy spustená verejná zbierka. Podobný trend ide celou Európou. Iba v Spojenom kráľovstve tento rok, či už úplne alebo dočasne, skončilo päťdesiat festivalov. Možno sa pomaly rysuje zánik strednej vrstvy aj vo svete festivalov a ak človek nebude mať chuť na malý lokálny fesťák, ostávajú Coachella či Glastonbury.
BETÓN AJ PLÁŽ
Nič však nie je čiernobiele a aj my sme si našli svoje šedé zóny zábavy. Drahú hygienu a neurčitú atmosféru balansoval nadupaný lineup, ktorý, ako sa píše v úvodných info k festivalu, ostal verný snahe spojiť „tiché a hlasné, mainstream a subkultúru”. Ako sa aj Melt sústreďuje na rozličné subžánre, prevedenia a avantgardné posuny v rámci popu, elektroniky alebo hip-hopu, reflektuje to aj areál. Kombinuje chladný betón s monštruóznymi baníckymi strojmi, malými chodníčkami prepletaným lesom a pieskovou plážou priezračného Gremminského jazera, ktorého teplota bola ideálna na kúpanie. Keďže sme si postavili stan blízko k vchodu do jazera, každé ráno sme doň hodili šípku a chvíľku plávali pri doliehajúcich zvukoch z Beach Club Stagu, ktorý delil kemp a festival a bol niečo ako srdce Meltu – stred festivalu, nonstop dj sety a stretávacie miesto, keď sa niekto stratil. Stanovali sme aj vedľa väčšej skupinky z Lipska, s ktorými sme prehodili pár slov o tom ako sa tešíme na horsegiirL, no dominantný zážitok bol skrz ich neustále púšťanie tých istých známych hitov v drum & bass remixoch.
fotogalerie z festivalu najdete tady, zde a tu
Vrátim sa ale k stageom, ktoré pôsobili až tematicky uspôsobene typom vystúpení a v súlade s tým aj vhodne rozmiestnené. Beach Club tvoril pre-party pred otvorením brán, afterku po ich zatvorení a jediný hral nonstop. Okrem nášho susedstva. Oceňovala som, že sa v priestoroch festivalu mal každý kde stratiť, ale v tom najlepšom slova zmysle. V lesíku Meltu bol Juicy Teather Stage, kde boli nočné premietania filmov ako napríklad večer venovaný artovým porno filmom alebo séria recesiovo-horrorových drag performance od nemeckého Kombüse kolektívu. Lesné stage boli hudobne, programom a atmosférou asi najzaujímavejšími.
Festival však ponúkal možnosti. Ak bola nálada na elektroniku, išlo sa na rozľahlý betónový amfiteáter Autoscooter Stage, ako stvorený na prebdené noci a rýchle rána. Ak na intímnejší setting a kapely, išlo sa do lesíka na menší Rising Stage. Ten fungoval ako kombinácia známych lokálnych mien s novými objavmi. Boli sme napríklad na skvelom koncerte kapely Nusantara Beat, ktorí miešajú tradičnú indonézsku hudbu s modernými postupmi, hral tam aj výkvet mladej trapovej generácie diggidaniel. Dramaturgickým prekvapením bola sobota a tretia hodina ranná kedy vystúpila nemecká punková kapela H.i.T. V podobnom duchu, no na betóne fungoval aj 30kv Stage, kde bol síce zvukársky vypadávajúci, no energiou skvelý koncert John Glacier. Londýnska hudobníčka priniesla stret textárskej poézie a ťahavých, miestami trapových a post-punkových rytmov.
POVINNÉ JAZDY A UPRŠANÉ DNI
Nehudobný program fesťáku bol rovnako našlapaný a počas dlhých letných dní v kempe mohli ísť návštevníci na rôzne workshopy, trh so sekáčovými kúskami alebo aj „Shit Bingo” spomínaných fekálnych biznismenov. Zašli sme na kreatívne písanie, no z toho sme sa pre búrku radšej predčasne zobrali smer stan.
Výrazným faktorom dní a nocí bolo aj typicky festivalové počasie, a teda búrky. Najsilnejšia bola v sobotu o šiestej ráno, kedy sme po hodine a pol vyliezli von do prevrátených šapít a mozaiky nespočet kaluží. Avšak po udalostiach na Pohode to vlastne nič nebolo. V sobotu večer sa už obloha celkom vyjasnila a mohli sme nerušene pokračovať. Čo bolo dôležité, pretože ma čakala Eartheater, ktorá bola na hlavnom plážovom Gremmin Stagi. Ani ona sa nevyhla problémom s nazvučením a cez extrémne prebasovanie nebolo moc počuť jej inak delikátnu produkciu. Vyriešila to však posledným songom, ktorý dala a cappella, zatiaľ čo ja som umierala v návale čistej hudobnej katarzie.
O jedenástej vrchol večera Sugababes. Toľko energie a citeľne dobrej nálady a nadšenia som okrem nich zažila len na A Song for You, ktorých nádherné harmónie a šialenú energiu odporúčam zažiť každému aspoň raz. Bonusom bol ich hosť Kelvyn Colt, ktorý na asi troch záverečných songoch neustále komunikoval s publikom alebo vošiel do davu a dával nám mikrofón. Všetci museli byť prítomní a aktívni. Túto paralelu som videla aj pri Sugababes, avšak ony to dosiahli na tisícovom merítku. Neviem ako, dokonca tam vznikol moshpit. Mája šla dnu a vravela, že to bol najrozkošnejší moshpit, aký kedy zažila.
Hudba sa niesla Meltom celú noc a ráno sme už spokojne sedeli v aute smer Praha a nechávali pomaly doznieť dozvuky posledných troch dní.
Melt 11.-13. 7. 2024
Ferropolis, Německo
foto © Marie Dámková
Jan Starý 20.11.2024
Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.
Jiří V. Matýsek 19.11.2024
„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.
Ema Klubisová 19.11.2024
I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.
Viktor Palák 18.11.2024
Tibet coby bosý Peter Pan morfující v maniakálního kata nás v Praze prováděl odvrácenou stranou anglického venkova i dojímal vzpomínkou na zemřelé.
Filip Peloušek 17.11.2024
Je to sotva pár dnů, co jsem dočetl Piko Apoleny Rychlíkové a Pavla Šplíchala, to mi ještě nedocházelo, jak potřebný kontext mi dodává ke křtu jedné z nejzásadnějších desek letošního…
Viktor Hanačík 07.11.2024
Oba pojí čtyři roky staré album Brass, cit pro ponuřejší vyprávění, jazz-rapové podhoubí a kontrasty z afroamerické historie... A na dlouhém baru La Fabriky mají zemité Primitivo.
Marek Hadrbolec 31.10.2024
„Zahraj Slipknoty!“ zakřičí někdo. „This is going to sound like Slipknot, I'll even take my glasses off for it,“ odpovídá pohotově Igor, načež Stoned Jesus...
Václav Valtr 28.10.2024
„I wanna taste you, taste your lips, feel your hips,“ znělo z pódia, kde stála zpěvačka v rudých šatech, od prvních okamžiků plně pohroužená do hudby.
Veronika Tichá 27.10.2024
Působivá performance irského kvintetu s vervou a nahlas pojmenovala problémy, které vidí kolem sebe a nebojí se o nich mluvit.
Klára Šajtarová 25.10.2024
V hluku se setkává bolest s rozkoší, zoufalství s rezignací, otázka přežití se stává méně o fyzickém těle a více o duchu.