Pohodu potrebujeme (Pohoda 2024)

Druhý deň na trenčianskom letisku začal v doprovode extrémnych horúčav a ťažkého vzduchu. Cieľom dňa bolo prežiť do západu slnka, ktorý sľuboval spríjemnenie podmienok. Headlinerom poobedia bolo po prvých šuškandách sledovanie radaru SHMÚ a neustále návštevy osviežovacích staníc. Väčšinu návštevníkov, ale vysoké teploty neodradili. Festival prebiehal v dobrej nálade, či už to bolo na koncertoch v krytých alebo slnkom rozžhavených vonkajších pódiách.

V prípade britskej post-punkovej skupiny MADMADMAD pred úpekom zachraňoval len tanec. Perkusívnej smršti tria pridával úžeh na intenzite aj bizári. Kapela mala sprevádzať Janu Kirschner a koncertom pripravila nenápadný teaser na večer, ku ktorému nakoniec neprišlo. Po exponovanom zážitku bol útek do krytého stageu na Dušana Vlka príjemnou pozvánkou. Na princa slovenského undergroundového rapu čakalo početné publikum pripravené na intenzívnu show. Vlk nesklamal a predstavil prierez staršími i novšími skladbami, nechýbali opakované výzvy na častý pitný režim ani stručný a stále tak potrebný odkaz ministerke kultúry.

V Dušanovom prípade vždy milá a inzentívna trapová show otvorila chuť na niečo známe. Preto ďalšie kroky smerovali na slovenskú art-popovú dvojice God and Eve s resuscitovaným zoskupením. Od hravého začiatku skupina postupne prešla i tvrdšími skladbami a čas prišiel aj na dravý singel Cirkus s potemnelou melódiou a uhrančivým spevom. Pod prístreškom v príjemnom delíriu nás ani len nepadlo, že sme práve počuli posledné vystúpenie. S blížiacimi sa čierňavami a sivými búrkovými oblakmi z východu sa začali sprítomňovať obavy. Stále sme si ale v programe svedomito vyberali ďalší postup. Ndox Élextricque, Berlin Manson, možno odbočka na Haepaary a následne veľmi očakávaný tandem Jockstrap a Eartheater. Už vôbec nehovorím o stretnutiach s priateľmi a známými, ktoré sa ani nestihli stať.

Rozhodnutie zájsť si preventívne do stanu pre nepremokavú bundu bolo v konečnom dôsledku veľmi šťastné. Počas chôdze okolo hlavného pódia Urpineru sa po posledných tónoch Pražského výběru na pódium postavil riaditeľ festivalu Michal Kaščák a oznámil prerušenie v súvislosti s prichádzajúcou búrkou. Odporúčaný bol presun do stanov alebo aút. Návštevníci ale mohli zostať aj v areáli s výzvou nezdržovať sa v blízkosti kovových konštrukcií. Nikto vtedy ale nečakal, že to príde tak rýchlo. Apokalypticky vyzerajúca čierňava postupne pohlcovala všetky kopce v okolí letiska. Vietor silnel a množstvo návštevníkov bezstarostne smerovalo do areálu a nenechávalo sa rušiť pri tradičných aktivitách.

fotogalerie z festivalu najdete tady

V horizonte desiatich minút mračná pohltili areál a vlna silného vetra narazila do letiska. Každý mal svoj plán ako búrku prečkať, intenzita a rýchlosť vetra ale šokovala a akékoľvek možnosti úkrytu znížila na minimum. My sme po mohutnom návale ihneď skočili do stanu. Ten sa pod náporom pätnásťminútovej apokalypsy prehýbal, a nafukoval, miestami sme mysleli, že odletíme spolu s ním, po pár minútach sme sa už s vytopenou predsieňou cítili ako námorníci. Nemali sme poňatia, čo sa deje vonku, počuli sme len krik, sirény a poryvy vetra. Po štvrťhodine dážď utíchol, nastal aplauz a oslavné pokriky. Ľudia začali vyliezať zo stanov, tancovať a navzájom sa objímať. Vyzeralo to ako oslavný búrkový happening. Potom niekto ukázal smerom, kde mal stáť stan Slovenskej sporiteľne. Nastalo ticho. Prichádzajúce sanitky a hasičské autá zhmotňovali pocit nahodilej hrôzy a strachu, v hlave sa nedali zahnať myšlienky v súvislosti s nešťastným rokom 2009.

Po chvíli sa situácia upokojila, na horizontoch sme sledovali divadlo bleskov a temnotu prechádzajúcu do sýtej oranžovej. Všetci telefonovali, dožadovali sa informácií, niektorí pokračovali v pití. Ľudia sa empaticky združovali do kĺbiek malých nádejí a rozprávali si historky, ako každý búrkovú smršť prežil. Postupne začali byť dostupné správy o zranených, nakoniec to nebolo také zlé, ako to vyzeralo. Šok zostal, s ním i ohľady voči ostatným. Návštevníci si navzájom pomáhali a hojili rany. Niektorí začali púšťať hudbu, iný sa zakuklili do stanov.

Nikto momentálne nevie, čo bude predčasné ukončenie festivalu pre budúcnosť Pohody predstavovať. Solidarita a ochota množstva ľudí ale naznačila, že nádej tu je. Strach sa v empatii tak trochu utopil a my sme si ho spolu s premočeným stanom nemuseli odniesť domov. Pôvodne som chcel sériu denných reportov z trenčianskeho letiska ukončiť citátom z vystúpenia Genesisa Owusu. Mal sa týkáť toho, že rozprávanie príbehov je esenciou nášho prežívania. Je škoda, že to budú práve individuálne príbehy o malej katastrofe, ktoré zostanú spojené s tohtoročnou edíciou. Príbehy, v ktorých ale pomoc a ľudskosť prevažuje nad ignoranciou a panikou.

Nakoniec len výstižné stanovisko bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej: „Tí, čo Pohodu poznáte, viete, že tento festival zďaleka nie je len o hudbe… Festival musel skončiť, ale pohoda nemusí. Prenesme si ju domov, do našej každodennosti, do našich komunít, obcí a miest. Slovensko to dnes veľmi potrebuje.“