Rozmanité uhly digitálnej doby (Plnka 2018)

Séria klubových nocí Plnka celoročne prinášala projekty z okrajových žánrov elektroniky a experimentálnej hudby. V bratislavskej Fuge sa v dvadsiatich dvoch eventoch na jednom pódiu stretávali overené mená inštrumentálnej improvizácie s postklubovými experimentátormi. Konfrontačná dramaturgia sledovala odvážny cieľ vyhnať ľudí rôznych hudobných komunít z ich ulít rovno do oka tornáda elektronických žánrov súčasnosti. Mnoho setov drolilo podlahu v strede týždňa a zopár piatkom namiesto bezbrehej rytmickej dikcie vládol ambient či kontemplatívna nálada. Nie je všetko techno, čo má beat, a hoci sa popisky k jednotlivým koncertom snažili priblížiť s vtipom a nadhľadom inovatívne prístupy k hudbe, vždy sa dalo spoľahnúť na istú nepredvídateľnosť live setov a koncertov.

Prvej polke roka vládli mená so silnejším cvengom (Lea Bertucci, MESH, Lydia Lunch, Greg Fox a i.), zatiaľ čo druhá priniesla i panázijské vychádzajúce hviezdy (Meuko! Meuko!, Tomoko Sauvage) a soundartové projekty (Genot Centre, Jeff Witcher). Netradičné spájanie umelcov pomocou jednotiacich východiskových bodov ich tvorby spĺňalo aktuálnosť rozmanitých scén na maximum. Výber troch klubových nocí v troch rozličných polohách zvukových a žánrových experimentov môže slúžiť aj ako odpoveď na to, prečo chodiť v stredu do klubu na metalový speed core a v piatok na meditáciu nad miskami s vodou.

Príkladom vynášania okrajových žánrov súčasnosti do centra diania bol stredajší októbrový večer, ktorý otvorili Mango Object a Pacific Real Estate zdanlivo náhodnou google maps prechádzkou divnokrajinou Genot Centre. Pretože jeden svet nestačí. Ponad zrekonštruované beaty sa vznášal posthumanistický duch A/V setu Ondřeja Lasáka (Pacific Real Estate), zatiaľ čo Wim Dehaen (Mango Objects) predstavil nespútané zvukové výpary sci- fi rakety, pulzujúce mäkkýše a sound pripomínajúci zabudnutý zapnutý mikrofón vo vrecku. Headliner Æthereal Arthropod hrozil démonom zovretou päsťou, speed coreom a growlovým hlasom. To, čo sa môže javiť ako úsmevná metalová pózička, bol v skutočnosti extrémne rýchly a nekompromisný rez noiseom, glitchom a ambientom, mechanické zvliekanie hada z oceľovej kože a ohýbanie hraničných žánrov spolu s chrbticou umelca.

Novembrovým Plnkám vládla Tomoko Sauvage a jej hydrofónická čarovná hra na vodu. Slabšiu návštevnosť počas pracovných dní valcujú piatky - ako prísľub rozpustenia životného napätia v rytme, tanci a iných substanciách prilákajú i náhodných návštevníkoch aj v neskorých hodinách. Piatok s Tomoko bol, okrem preplnenej Fugy, vybočením smerom k inému vnímaniu hudby, ktorá celý klub ponorila do hypnotického stretnutia náhody s kvapkami vody jaskyne a močiarnej temnoty. Performance však zazrelo len minimum ľudí, pretože umelkyňa so svojimi miskami a inými inštrumentmi sedela v tureckom sede len na mierne vyvýšenom pódiu. Možno si mali sadnúť i poslucháči, no davom táto myšlienka ďalej, žiaľ, neprešla. Rozjímavým večerom pokračoval Pan American rozpustením gitarových útržkov v ambientných plochách s perfekcionalistickým zachytením bolestivej každodennosti. Vystriedalo ho príjemné prekvapenie v podobe vizuálneho umelca Borisa Vitázka a jeho djský set kovových elastických rytmov navrstvených s umom a energetickou silou. S pribúdaním beatov sa i tvár Fugy menila na klubovú veselicu.

V decembri Plnka predstavila v rámci Urban Marketu (Winter Edition) Floriana Meyera aka Don’t DJ. Nemecký producent suverénne narušil lineárnosť piatkového večera a svojím live setom ukázal, ako by to v ideálnych prípadoch v takýchto prípadoch malo vyzerať.

Najprv naznačil obrysy rytmov v neustálom pohybe s africkým nádychom a postupne budoval cinkajúcu mozaiku, ktorá svojím charakterom jungle but gentle rozpúšťala steny oveľa efektívnejšie ako ich rúca tradičné piatkové techno. S ľahkosťou sa jazzové postupy striedali s klubovými a z live setu sa pozvoľna stávalo stále viac fluorescentné klbko gamelanu, mutant techna a vlastných umelcových postupov s ľahkým humorom a ťažkým profesionalizmom. Domáci djs mávajú na Plnkách vždy svoje miesto a pre tú poslednú decembrovú boli pb, Detlef Dakar a BBK frenetickým prístavom tanečných krokov.

Plnka, za ktorou stojí neúnavná dramaturgia, organizácia i PR Juraja Hoppana a Mira Hargaša a Fond na podporu umenia, bola a naďalej ostáva jediným pravidelným a pomerne frekventovaným prísunom okrajových projektov, vybočením z priamky žánrov a úmyselným svedkom ich zrážok v Bratislave a okolí. Ohrozuje ju nezáujem mladších ročníkov či globálny problém uprednostňovania víkendových žúrov, ale aj nevyspytateľná premenlivá tvár súčasnej produkcie a požiadaviek účastníkov. Napriek občasnej slabej účasti a malým organizačným priestupkom učí publikum hudbu vnímať viac ako skúsenosť.

Fuga je pre mnohých domovským priestorom, od ktorého sa očakáva otvorenie brán do nových, neprebádaných vôd, ale i bezpečné útočište solitérskeho počúvania. Pri častom výskyte na tom istom mieste bezpodmienečne prebieha Lockardov princíp výmeny - človek nemôže prísť a odísť z nejakého miesta, aby niečo zo seba nepriniesol a nezanechal to tam, a bez toho, aby si nezobral niečo, čo predtým bolo na danom mieste. Odpoveď na to, prečo na takéto koncerty chodiť je jednoduchá: pretože zrkadlia v rozmanitých uhloch súčasnú digitálnu dobu, ktorej chaos nám aspoň na chvíľu môže dávať zmysel.