Aby som nebol za skromného chuja

Mišo Hudák je basák košické (funny)shoegazeové kapely Jelly Belly, ale jeho prostřednictvím se dá krásně nahlédnout do kulturního podhoubí jednoho z největších slovenských měst. Víte, co je Východné pobrežie? Zaregistrovali jste, že Košice jsou pro letošek Hlavním evropským městem kultury? (Viz tuto príspevok Dvojdňový kultúrny maratón Otváracieho ceremoniálu Košice – EHMK 2013 s takmer dvojstovkou podujatí uzavrela britská formácia Jamiroquai veľkolepým koncertom v Steel aréne.) Pozoruhodné jsou i konotace mezi českou a slovenskou scénou na trase Praha – Košice nebo Starcastic – Deadred Records, Jelly Belly jsou kamarádi s Bonusem a jeho partou a na podzim vydali další vinylové EP, tentokrát nazvané přísně východniarsky Über Alles. Pojďte se zasnít o východnom pobreží...

Proč Jelly Belly?
Smashing Pumpkins, Mellon Collie and the Infinite Sadness, prvý disk, tretia pesnička.
Keď sa vyberal názov, bol som práve v škole na druhej strane krajiny.

Vydali jste dvě nahrávky, dvě EP - dlouhohrající deska vás nezajímá?
Zvuk Jelly Belly sa rodí a existuje vo vnútri Borisovej hlavy. To je základná zásada, vďaka ktorej kapela znie výhradne a nekompromisne. Dostať ten zvuk z Borisa do skutočnosti, osvojiť si ho, zaznamenať ho a premeniť na hmotný nosič je, pre nás troch veľmi odlišne založených ľudí, ťažká remeselná murárska práca, ktorá nás stojí veľa psychických síl a fyzických peňazí.

S formátom EP sa môžeme viac hrať a nastrkať doňho mnoho rovín a konceptov, Boris nemusí narýchlo chystať pesničky, len aby platňa mala 45 minút. Dokiaľ by sme poskladali dlhohrajúcu platňu, tak by sa naše rodné mesto skutočne stalo prístavným mestom na Východnom pobreží.

Co je Východní pobřeží?
Zvolím stredne krátku odpoveď, aby som nikoho neobťažoval. Východné pobrežie je sen. O krajine, v ktorej sa bude dať žiť bez toho, aby jej obyvatelia museli denne ohýbať absurdnú realitu, len aby sa cítili trocha nažive. O krajine, kde ťa nezrazí auto na prechode pre chodcov, kde na teba nekričí poštárka, kde ťa neprebehne kdejaký kokot v rade v obchode. O krajine, kde je vždy 32°C, jasno a stredne veľké vlny. A kedže s krajinou, ktorá mi vydáva formálne doklady a pas, sa neviem stotožniť, preto Východné pobrežie. (Pozri video TEDxKošice, tam je to viac dramatické).

Východné pobrežie je aj organizácia, ktorá sa tento sen snaží naplniť. Snaží sa o to tak, že do sídiel a miest sa snaží priniesť mestský charakter, pretože koncentrované gadžovstvo je pravdepodobne dôvodom tak úbohého stavu štvrťmiliónového mesta. Či už sú to prezentácie, prednášky, workshopy, festivaly, koncerty, párty, platne, knižky, filmy, weby, verejné intervencie, mestské hry alebo len bicyklovanie, každá vec z tohto neúplného zoznamu sa snaží držať vyššie uvedenej vety. Za štyri roky miniatúrna organizácia pripravila viac ako stovku akcií/podujatí/projektov, na ktorých spolupracovalo takmer deväťsto ľudí, a výsledky si mohlo pozrieť/vypočuť/prečítať/zažiť takmer šestnásťtisícové publikum. Pracujeme aj na podobe vlastnej vlajky a bankoviek.

Východné pobrežie je sen o domove.

Můžeme si trochu srovnat česko-slovenské konsekvence? Vydáváte na „pražském“ labelu Starcastic (kolaborace s trenčínským Deadred Records), máte dobré vazby na Bonuse, který vám mimo jiné remixoval některé skladby, hráváte u nás, a to možná častěji než na Slovensku. Nějaké další vazby?
Je to naopak, vydávame na trenčianskom Deadred Records, ktorý nás prichýlil ešte pred rokmi, keď sme boli úplní chuji z Košíc. Niežeby sa niečo zmenilo na našich charakteroch, ale oproti minulosti máme drahšie nástroje a krajšie sa obliekame a na promofotografie sa už nefotíme s parížskym šalátom.

Starcastic, mladšia dvojička Deadred Record, vyslal pred rokmi svoje kone zo Sporta kázať kultúru na východ Slovenska a tam sme sa stretli s Bourkom/Bonusom a šrácmi. Potom to už nabralo rýchly spád. Bourek nás predstavil vašej krajine, ľudia vo vašej krajine nás prijali za svojich a rozmaznávajú nás už tretiu jeseň. Z posledných 27 koncertov sme 18 hrali u vás a len 6 doma.

Ďalšie väzby? Radim Kohoutek z Kopřivnice sa nám stará o koncerty, Prodavačovi sme v našej domovine urobili malinké turné, Peklo z Kundolabu nám mieša dajaké stopy, lisovali sme u vás platne. Akurát autá, na ktorých ku vám zvyčajne jazdíme, su francúzske.

Jak vypadají Košice z kulturního hlediska nebo z hlediska hudební scény? Pro Čechy jsou Košice hrozně daleko, něco jako Rusko. Ale Východné pobrežie nebo Tabačku bysme tady znáte asi měli...
S Ruskom vôbec nie ste ďaleko.

Košice sú veľmi konzervatívne mesto a akékoľvek prúdy mimo toho hlavného ťažkopádne hľadajú kritickú masu svojich záujemcov. Nájdete tu štátne inštitúcie ako filharmóniu, múzeum, národne divadlo a galériu, ktoré aj fungujú na úrovni svojho zriaďovateľa, ale akákoľvek aktívna kultúrna činnosť, ktorá by prichádzala zdola, je takmer neviditeľná. Ku tomu treba prirátať šialenú migráciu obyvateľov. Ľudia z mesta unikajú častokrát do Prahy a potom ďalej, do Británie, Írska a najrozličnejšieho zahraničia. Mnohí z nich sú vo svojich nových domovoch kultúrne aktívni a práve táto ich aktivita pak chýba v Košiciach.

Spomenul si Tabačku, to je pravdepodobne jediný ozajstný klub v meste. Keď vezmem do úvahy aj predchádzajúce miesta, kde Tabačka pod inými menami existovala, tak tu je posledných sedem osem rokov, a to je na mesto veľkosti Košíc (240.000) zúfalo málo.

Pred pár dňami sa Košice stali Európskym hlavným mestom kultúry. To je dominantná téma v meste v posledných piatich rokoch. Okolo celého projektu je veľa skepsy a častokrát aj oprávnenej, stále nestoja budovy, ktoré mali byť už hotové, ľudia samozrejme pičujú, že sa dakto na tom celom nabalí, a pri akomkoľvek programe sa nájde nejaký odporca, že toto teda určite nie je kultúra. Ale v posledných rokoch sa objavili v meste noví čerství ľudia, ktorí sa aktívne angažujú v rôznorodých kultúrnych odvetviach, nielen v hudbe, a to je najväčší prínos celého mamutieho projektu. Peniaze môžeme ošikať. Stačí keď ostane tretina z týchto ľudí stále aktívna a neúnavná vo svojej práci a bude to mnohokrát lepšie pre život v meste ako pred rokmi, keď žiadne hlavné mesto kultúry neexistovalo.

Ale nezmizí lidi, o kterých mluvíš, s tím, jak bude zase vyhlášeno jiné město Európským hlavným mestom kultúry?
Európske hlavné mestá kultúry sa vyhlasujú každý rok dve (jedno zo starých a jedno z nových krajín Únie). Každé jedno sa sústredí viac na reprezentáciu seba a svojho regiónu, možno nejakých základných národných atribútov. To, že v roku 2014 sa novými mestami kultúry stanú Umeå a Riga, nie je žiadnou hrozbou pre Košice. Samozrejme, že časť ľudí sem prišla urobiť svoje produkcie a podujatia len kvôli tomu, že tu aktuálne sú možno až príliš veľké peniaze, ktoré sa musia spotrebovať na kultúru. Tí zmiznú takmer okamžite po záverečnom ceremoniále. Nerobím si ilúzie, že štandardný smer putovania z Košíc do Bratislavy sa načas obrátil kvôli iným, nemateriálnym dôvodom. Vravel som skôr o domácich, ktorí sa konečne prebudili a kaviarenské téorie sa vydali overiť do skutočného terénu. Veľa z nich samozrejme odpadne, či už kvôli vlastnej neschopnosti, nízkým dotáciám alebo alkoholizmu a prehnanému teoretizmu. Veľa z nich však ostane prebudených.

Spomenul som migráciu obyvateľov smerom von. Z dôvodov nedobrej kondície hospodárstiev aj v zasľúbených krajinách sa malá časť mestských emigrantov navracia domov. Predsa je lepšie prežiť zlé časy doma pri peci ako niekde v Dubline či Manchestri, bez pece. A títo ex-expati prinášajú do Košíc zvýšené nároky na organizovanie aj konzumáciu kultúry. S pomocou globálneho trendu venovať sa lokálnym veciam (jedlo, kultúra, miesto), ktorý dorazil dokonca aj ku nám, (z vášho pohľadu) na Ural, je jednoduchšie predpovedať, že Košice budú mať silnejšiu, rozmanitejšiu, bohatšiu a častejšiu kultúrnu scénu po Európskom hlavnom meste kultúry, ako ju mali v čase, keď sa tento projekt začal rozbiehať. Aj tak silno konzervatívne mesto sa rok po roku nepatrne mení, po dekádach sú zreteľné pozitívne rozdiely.

Čo môže mesto stiahnuť dole, je zmena, odchod alebo krach železiarní, ale to je úplne iný príbeh.

U nás to chodí tak, že většinou každá kapela patří do nějaké „scény“, náleží k nějakému labelu nebo klubu nebo má protomérskou jednotku. Patří Jelly Belly někam?
V našej čarokrásnej domovine a rovnako ani na Slovensku neexistuje nejaká plynulá scéna. Neviem to vysvetliť, asi to pramení zo závisti, že sused má malú pucku, tak ja chcem mať ešte menšiu. Je teda ťažké niekam patriť.

Kamarátime sa s ľuďmi, ktorí sa motajú okolo Deadred Records, lenže ich mestom je Trenčín, ktorý nie je ku Košiciam blízko. Ťažko povedať, či tam patríme, verím, že už nie sme pre nich malé deti dakde z Ukrajiny, čo sa chcú hrať na kapelu.

Tým, že doma hráme málo, nepatríme ani poslucháčom. Patríme skôr nášmu krstnému otcovi Bourkovi/Bonusovi v Prahe alebo Orlovi zo Slezska alebo bratom Holubovcom z Kolína alebo Hukotovi zo Šluknovského výběžku alebo Loučke z Ostravy, určite som vynechal veľa ľudí, odpustite mi to.

Jedním z vašich vzorů jsou My Bloody Valentine. Jejich nová deska je jednou z nejočekávanějších hudebních události tohoto roku. Těšíš se?
Podľa toho, čo Boris hovoril, tak Kevin Shields sľubuje novú dosku už od roku 1647.

Vyčetl jsem, že koncerty hráváte už nějakých deset let, to je dlouho. Až tak, že mě napadá, že cesta do klubů nebo i do českých klubů je asi hodně dlouhá. Je to tak, jak to má být?
Desať rokov je aj naša vina. Vždy, keď sme mali konečne poskočiť o úroveň vyššie, prišli sme o bubeníka. Motali sme sa okolo Košíc a keď bol čas vyraziť ďalej, tak sme mali dlhú osemnásťmesačnú pauzu. Keď sme nahrali prvé EP ešte v roku 2008 a chystali platňu do lisovne, tak sme si dali polročnú pauzu a dosku sme odložili až na rok 2011, kedy stálo za to, ju dať von. A keď sme sa začali cítiť vo vašej krajine ako doma a možnosti dostať sa do ďalších krajín boli reálne, tak sme si dali ďalšiu polročnú prestávku, aby sme si zrovnali a vychladili hlavy.

Ale je to všetko tak, ako má byť. Všetko sme si úmorne odrobili, odnosili, odjazdili. Ďalší rok začneme drobným prekvapením. Chceme hrať v krajinách, v ktorých sa nedorozumieme po našom, chceme postúpiť o ďalšiu úroveň vyššie.

Pojedete do francouzských krajin francouzskými auty?
Pri použití všetkej asertivity, empatie a diplomacie, ktorú som schopný vynaložiť, môžem povedať, že Francúzsko nie je krajina, o ktorej by som ja osobne, alebo my, Jelly Belly, snívali. Čo by bolo za hranicami snov stredoškolákov, čo si kupovali prvé gitary s chýbajúcimi strunami za osemsto korún, je večer vo Fléde alebo MeetFactory, noc na Colours, Exite, Szigete, Pohode či OFFe.

Aby som nebol za skromného chuja, snívam o SXSW a Roundhouse.