Články / Reporty

Alternatíva na švajčiarsky spôsob (Bergmal Festival)

Alternatíva na švajčiarsky spôsob (Bergmal Festival)

Lucia Banáková | Články / Reporty | 25.10.2019

Zürich, mesto, v ktorom vás v príletovej hale, na plátne s logom Credit Suisse, osobne privíta projekcia Rogera Federera. „Welcome to Zürich,” pozdraví vysmiata postavička v dobre padnúcom obleku a šarmantne zamáva. Samozrejme to, že sa jedná o známeho tenistu, a nie najatého modela, som zistila až po rokoch viac či menej pravidelných letov do najkozmopolitnejšieho mesta Švajčiarska. V tejto krajine všetko funguje presne podľa plánu. Vlaky, hodinky a občas mám pocit, že aj medziľudské vzťahy. Všade je poriadok, ľudia sú na seba milí, hlavná stanica vonia a ja sa nikdy neviem rozhodnúť, že či som ich organizáciou celého bytia nadšená, zhrozená alebo len fascinovaná. A v kontexte tejto sterility a nikdy nekončiacej efektivity som sa vydala preskúmať kultúru na švajčiarsky spôsob.

Štvrtý ročník festivalu post a alternatívneho rocku, Bergmal, sa už tradične konal v multifunkčnom kultúrnom priestore Dynamo. Nachádza sa päť minút pešo od hlavnej stanice, cez úhľadný s park s lavičkou, na ktorej vraj písaval James Joyce, niekde medzi vysvieteným Marriottom a mestskou plavárňou, ktorá je vybudovaná na rieke Limmat. Ak by bolo trochu teplejšie, mohli sme si medzi koncertami zaplávať, ale babie leto sa nekonalo a môj jediný kontakt s vodou bol, keď k hlúčiku ľudí na cigarete priplával pán na surfe a spýtal sa na maskota festivalu. „Postrock? To nepoznám, ale mám blízko k Sea Shepherd, som rád, že tu máte tie veľryby.”

Myslím, že prekvapenie na strane organizátorov, že o akreditáciu požiadal nejaký český zine, bolo ekvivalentné s tým mojím, že som ju dostala. V piatok večer fungoval len stage v podzemí, ktorý veľmi vzdialene pripomínal Underdogs’. Až na to, že každá škára medzi kachličkami bola vyleštená, záchody boli čistejšie ako u nás na byte a pivo stálo v prepočte 160 korún. Dramaturgicky to bol večer ladený skôr do postmetalu, ale ani lokálni Krane, ani britskí Telepathy ma nebavili. Náladu mierne zlepšili švajčiarski psychedelici Monkey3, ale po štvrťhodine som ich nekonečný hudobný i vizuálny trip nezvládla a pobrala sa na prechádzku upršaným nočným mestom.

V sobotu už fungovali všetky tri stage a lineup bol zameraný skôr na zahraničné mená. Hlavný stage a starý známy Underdogs’ z paralelného vesmíru delilo päť poschodí. Keďže som na svojej prechádzke prechladla, zoptimalizovala som vertikálne presuny v rámci budovy na minimum a väčšinu času strávila v najužšom photopite na svete a s najväčšími hviezdami festivalu. Tides from Nebula hrali štandardne, Emma Ruth Rundle veľmi príjemne, ale nikomu sa nepodarilo prekonať dojem, ktorý vo mne zanechali Esben and the Witch. Britská trojica zahrala trochu zasnený a veľmi precítený set. Presne vedeli, kedy na intenzite mierne pridať, a doteraz neviem, či mi viac učarovala intímna dynamika medzi speváčkou a gitaristom, alebo bubeník, ktorý si pre seba celý set odspieval, a zdalo sa, že sa zmenil na médium, skrz ktoré prechádza každý jeden tón. Za zmienku ešte stojí nórsky postrock v podaní Spurv.

fotogalerii z festivalu zhlédněte zde

Celkové dojmy z expedície sú zmiešané. Bol to najviac preorganizovaný festival, aký som kedy zažila. Pre našinca je vcelku zaujímavé vidieť, že existujú krajiny, kde finančné zdroje evidentne nie sú problém. Na každý stage bolo celé priehrštie organizátorov, každý bol vybavený tričkom, vestičkou a profi vysielačkou. Podobne obrandovaní boli aj fotografi z miestnych zinov, každý v tričku s logom a s vybavením, o ktorom sa u nás môže profesionálnym fotografom snívať. Píšem si, že si aspoň konečne mám kúpiť to Full Moonie tričko. Nedokážem si predstaviť, že by v Prahe pri podobnom festivale ostali peniaze na vcelku zložitý videomapping, ktorý v zásade nemal pre návštevníka pridanú hodnotu. A v neposlednom rade, švajčiarska predstava o plne vypredanom festivale je približný ekvivalent českého naplnenia kapacity do troch štvrtín.

Nechcem, aby to vyznelo zle, ľudia boli príjemní, žiadna arogancia sa nekonala a na jednej strane oceňujem, že všetko fungovalo, no po dvoch dňoch vcelku vlažnej reakcie publika a následne relatívne plochého výkonu mnohých kapiel som sa tešila na všetky krásne nedokonalosti (a lacné pivo). Cestovateľský tip na záver – až pôjdete v Zürichu električkou, choďte na koniec posledného vozňa, stúpnite na gombík na podlahe a pokúste sa nevykríknuť na všetkých spolucestujúcich tak nadšene ako ja.

Info

Bergmal
18.-19. 10. 2019, Dynamo, Zürich, Švajčiarsko

foto © Lucia Banáková

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Přátelství, co nestárne (Justice)

Kristina Kratochvilová 25.12.2024

Justice sice zestárli o jednadvacet let, v Max-Schmeling-Halle, kam jsme se přijeli podívat na show, kterou dovezou na Colours, to rozhodně vidět nebylo.

V samotách i v davu (Letní kapela)

Tomáš Jančík 15.12.2024

„Jako pes, pes,“ ozývá se šeptem z publika. Švejdík přichází přes červeně nasvětlené pódium a hlasům jejich slova oplácí.

Sonda za obzor

Viktor Hanačík 11.12.2024

Monumentální klenby připomínají sakrální chrámy. Čtyři reproduktory v rozích a čtyři výkonné lasery na vysokých stativech...

Čočkový dortík (Blixa Bargeld & Teho Teardo)

Viktor Palák 08.12.2024

Střih, více než deset let poté vyprodávají oba hudebníci Archu a koncert znovu začíná Bargeldovým žlučovitým máváním směrem ke zvukaři, který nejprve nemá svůj den.

Predĺžený víkend sónických rituálov (Next Festival 2024)

Richard Michalik 03.12.2024

Hudba dokáže otvárať nové perspektívy, ktoré neustále potrebujeme ohýbať, a NEXT si je toho veľmi dobre vedomý. Report.

Andalusian Crush (Monkey Week 2024)

Michal Pařízek 30.11.2024

Sevilla. Město plné barev, chutí a života, vonící po všudypřítomných pomerančích. Tamní showcase festival se svému městu podobá...

Sonické prostory ve světle minimalismu (Sonda 2024)

Viktor Hanačík 28.11.2024

Bylo to na hraně mozkové kapacity, hrozilo smyslové přetížení a nevolnost. Být snímek kratší, získal by si zřejmě pozitivnější přijetí, bez nežádoucích somatických následků.

Chvilky transcendence (Roomful of Teeth)

Jan Starý 20.11.2024

Mnohokrát oceněné těleso, ze kterého vyšla také hvězdná skladatelka Caroline Shaw, se představilo u nás vůbec poprvé a očekávání potvrdila i vyprodaná kapacita.

Postřehy v modré (Blues Alive 2024)

Jiří V. Matýsek 19.11.2024

„Blues je umírající žánr,“ řekl mi v rozhovoru před osmadvacátým ročníkem festivalu Blues Alive jeho booker a majitel Štěpán Suchochleb... Jak se to vezme.

Jenny chce byť strojom (Jenny Hval)

Ema Klubisová 19.11.2024

I Want to Be a Machine nie je o performance a ukážke jej novej hudby. Pozýva nás bližšie, k svojim mentálnym pochodom, chybám počas písania a myšlienkovým odbočkám.

Offtopic

Tento web používá k poskytování služeb a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Souhlasím Další informace