Astronautalis: Byť znova raperom

Záujem o rozhovor s ním mu mohol závidieť kde kto. Keď sme v artist zóne hľadali chladnejšie miesto na rozhovor, párkrát sa pri ňom niekto pristavil, pokecali si a išli sme ďalej. Ako Astronautalis sám spomína, za tie roky si tu našiel pár kamarátov. Tento rok vydal už piaty album, Cut the Body Loose, a pravdepodobne to bude začiatok ďalšej éry. Éry rapu.

Si zase na svojej túr po metropolách Česka a Slovenska.
Áno, chodím do miest, kam veľa ľudí nechodí. (smiech) Teraz to bol Slavičín a Rožnov, malé mestá na Morave, ale tour začala na Rock for People. A dnes je tá, na ktorú sa teším najviac.

Máš predstavu, koľko koncertov si tu odohral?
Och, veľmi veľa. Začali sme hrať všade a stalo sa, že sme počas tour v Čechách odohrali aj 12 koncertov, v každej malej dedine. V Rožnove to bolo už asi štvrtýkrát, takže tam poznám každého. Vlastne je to moje najobľúbenejšie miesto na hranie. Alebo Česká republika všeobecne.

Aký je podľa teba dôvod, že sme si tak padli do oka? Ty tu odohráš množstvo koncertov a my na ne stále chodíme.
Myslím, že sme sa do seba navzájom zaľúbili. Úprimne, ste to najzábavnejšie publikum, pre ktoré sa dá hrať. Odkedy som tu začal hrať, hovoril som kamarátom, aby si tu bookovali show a oni naozaj prichádzajú. Ďalšia vec je, že Západná Európa je fakt snobská. Hrať v Paríži, je ako hrať v New Yorku. Prekrížia si ruky a pozerajú na teba, že dokáž nám to. Sprav to tak, aby sme ťa mali radi. Hrať v Česku znamená, že všetci sa chcú baviť a chcú, aby predstavenie bolo dobré. To je veľmi ojedinelé v Amerike, aj vo veľkých mestách Západnej Európy. A odkedy som sem začal chodiť, mám rád kultúru strednej Európy. Koncerty sú tu vždy lepšie a našiel som si aj kamarátov.

Kedy bol vlastne tvoj prvý dotyk so Strednou Európou?
Prvý koncert som mal v Prahe v roku 2007 na Sedmičke. Pôvodne sme mali mať v Čechách len jeden koncert a štyri v Taliansku, ale všetky sa zrušili. Taliani sú skvelí ľudia, ale niekedy príšerní v biznise. Týždeň pred show hovorili, že je všetko ok, a potom dva dni pred odjazdom že prepáč, ale nič nebude. Tak sme zavolali Aranovi zo Silver Rocket, že nemáme čo robiť, a vybavil nám koncerty v Brne, Olomouci a Českých Budejoviciach. Všetko to boli tie najlepšie show. Teraz mi Aran zabezpečuje všetky koncerty v Strednej a Východnej Európe a je jeden z mojich najbližších kamarátov, poznám aj celú jeho rodinu. Práve sa mi zrušil koncert v Rumunsku, takže mám dva voľné dni v Prahe, niekam pôjdeme. Už som tam ako doma.

Prednedávnom si nadšene postoval na Facebook fotku Tatranského čaju. Máš ale rád aj Becherovku. Čo je lepšie?
Och, teraz ma dostávaš do problémov. Fakt mám rád Becherovku, ale zas Tatranský čaj má veľa druhov. Ten extra silný, to už je moc, vtipné, keď zo seba chceš robiť idiota. Asi mi viac chutí Becherovka. Je to fakt veľmi tesné, pretože milujem Tatranský čaj, hlavne 32%, chutí ako hruška. Becherovka je na zimu a Tatranský čaj si dávam v lete. Teda mám zimný a letný nápoj, oba rovnocenné v srdci.

V skladbe Running Away from God obdivuješ ľudí, ktorí prešli nejakou ťažkou situáciou a napriek tomu sú šťastní, či už je to v Čadci alebo New Orleans. Prešiel si sám cez niečo takéto?
Moja kariéra hudobníka vyzerá tak, že 13 rokov tourujem a 21 rokov rapujem, čo väčšina ľudí nevie. Bol to pomalý a náročný proces, ale pomaly som rástol. Niekedy je to veľmi frustrujúce, už si myslíš, že sa to stane, že toto bude tá skladba, ten album, ale nikdy nie je. Keď som bol mladší, býval som frustrovaný z toho, že časopisy o mne nepíšu, Pitchfork sa nezaujíma.

Full Moon áno...
Áno, Full Moon vždy. Ale lekcia, ktorú som sa časom naučil, je byť šťastný, že som si tým prešiel, a je jedno, že Pitchfork a veľké časopisy sa o mňa nezaujímajú. Hral som v pražskej Lucerne pre 700 ľudí, ktorí sa o mňa zaujímali, čo je oveľa hodnotnejšie a dôležitejšie. V podstate som rád, že moja kariéra bola taká pomalá a frustrujúca, pretože si to teraz oveľa viac cením. To, čo mám teraz, je silnejšia a dlhšie trvajúca skúsenosť, ktorú by som inak nemal.

NA STAROBU

Je miesto, kde by si nehral?
Nie, nie je miesto, kde by som nehral. No keď som bol mladší, bolo to ešte iné, neodmietol som žiadnu show, hrávali sme aj za pivo.

Na Pohode nie si platený za pivo...
Tatranským čajom! Galónmi Tatranského čaju, ktorý si donesiem späť do Ameriky (smiech). Teraz je to iné, je to pre mňa práca a mám ľudí, ktorí žijú z toho, čo robím, na čo som veľmi hrdý. Mám teda nejaké finančné limity, snažím sa aspoň neprerobiť, ale inak by som hral kdekoľvek. Raz som hral v Rumunsku v Bystrici a hovoril som si, že som asi prvý Američan, ktorý tam kedy bol. Hrali sme v kine pred pár opitými ľuďmi, zvuk bol príšerný, bolo to také smiešne a absurdné zároveň. V Rumunsku nie sú peniaze, ktoré by sa dali zarobiť. Šiel som tam, pretože som tam chcel byť a vidieť to miesto. Hral som aj v Břeclavi, Ústí nad Labem a v ďalších miestach, kde hrajú iba Slováci a Česi. Sú to jedny z najvtipnejších show. Hrať na festivale alebo v Prahe je skvelé, je to natrieskané, každý spieva. Ale koncerty ako v Břeclavi, kde blbne zvuk a všade je rozbité sklo, sú tie, o ktorých budem rozprávať mojim vnúčatám, keď budem starec. Nebudem hovoriť o tých fakt dobrých festivaloch, ale o šialených divných baroch, akým je ten v Břeclavi.

Zabezpečuješ sa na starobu. „Deti, počúvajte...“
Jasné, musím zbierať príbehy, robím to pre vnúčatá!

Tvoje koncerty sú známe tým, že kombinuješ hudbu a trochu drámy. Pripravuješ sa nejak konkrétne?
Teraz už je to dosť jednoduché, pretože to robím dlho. Chcem mať hodinu pred koncertom čas na uvoľnenie, dám si drink a pol hodinu pred predstavením sa začnem navliekať do super gangsta raperských vecí. Keď hrám s kapelou, máme malú párty, sme v backstagei a všetci pijeme a rapujeme. To je moment, kedy musím hodinu pred koncertom vypnúť svoj život, nech sa deje čokoľvek. Či problém s biznisom, ktorý musím vyriešiť, alebo hádka s priateľkou.

Na novom albume Cut the Body Loose už rapuješ menej. Je melodickejší a ladený viac do hip hopu. Čo sa stalo medzi časom?
V poslednom čase som sa znova zamiloval do rapu. Doteraz boli nahrávky určite o tom, ako sa dostať od rapu preč. Pridával som pár pekných prvkov, do toho struny a spev, robil som veci, ktoré boli tou krajšou verziou rapu, aj keď stále rap. Keď sa na ne pozriem spätne, sú to indie nahrávky, ktoré majú v sebe rap. Nahrávky, ktoré robím teraz, sú menej o spievaní a viac o rape. Sú jednoduchšie, nie je na nich veľa nástrojov. Asi som ovplyvnený tým, že rap preniká do sveta v podobe obrovského pop-rapu, ale preniká aj do malých vrstiev iných žánrov. Rap poslúcham už 20 rokov a teraz je ten najvzrušujúcejší čas. Urobilo to zo mňa zase rapera. Chvíľu som neznášal byť raperom, bol som tým trochu frustrovaný a potom som začal počúvať Kendricka Lamara a Davida Browna. Robia to zaujímavo, podnetne, cool a kreatívne, ale pritom je to stále rap. Úplne ma to vzrušilo, zase som chcel byť raperom. Moja hudba má čoraz bližšie k rapu prvýkrát za posledných 20 rokov.

Nedávno si začal spolupracovať s producentom Johnom Congletonom. Spolupracuje aj so St. Vincent, ktorá má naštartovanú skvelú kariéru. Očakávaš niečo podobné?
S Johnom Congletonom som spravil tri albumy a St. Vincent tiež. Obaja sme žili v Dallase a začali sme tam robiť hudbu. Ona po troch nahrávkach? Je oveľa lepšia ako ja po troch nahrávkach. Ale keď ich porovnám s mojimi prvými, sú oveľa lepšie. Určite budem spolupracovať s Congletonom, pretože je najlepší na svete. Je aj môj veľmi blízky priateľ a mám ho rád. Len keby som dostal striebro... Spravil by som čokoľvek. (smiech) Si z Full Moonu?

Áno, stále.
Aj Apačka bola moja blízka priateľka. V jednom mesiaci mi zomreli traja blízky ľudia. Apačka bola prvá, potom moja stará mama a potom kamarát André. Odišli v tom istom mesiaci, bol som z toho úplne zničený.